Ľubomír Višňovský: Označenie zlatí chlapci mi už veľmi lezie na nervy

Ľubomír Višňovský patrí k najlepším obrancom slovenskej hokejovej histórie. Štyridsaťosemročný rodák z Topoľčian ukončil kariéru pred deviatimi rokmi, ale naďalej aktívne športuje. Napriek tomu, že má dlhodobo veľké problémy s platničkami.

Čo vás momentálne v živote najviac napĺňa?

„Stavil som si priority, aby som mal každý deň čo robiť. Mám aj podnikanie, rodinu, šport a zábavu. Veľa venujem času deťom, ktoré vozím do školy, na krúžky.“

Zo športu dominuje golf?

„Áno, cez zimu padel, lebo to je v hale, skialpy. Cez leto golf, sem tam motokári, ale nie už závodne ako kedysi, aj bicyklujem. Trikrát do týždňa cvičím. A raz zas čas si zahrám aj s bývalými spoluhráčmi hokej.

Pri golfe musíte byť vďaka vašej strele dobrý pri odpale, nemýlime sa?

„Hokejové návyky sa už nedajú odnaučiť, hrám na ľavú stranu, pritom 95% golfistov hráva na pravú stranu. Mám zlozvyky, ale rany mám niekedy rovnejšie ako golfisti. Profík zo mňa nikdy nebude, ale rekreačne to zvládam.

Padel je na Slovensku neznámy šport, čo vás na tom chytilo?

„Stále som v akcii, tenis je náročnejší a keď nemáte vycibrené údery, nemáte z toho takú zábavu. Padel je akčný, hrajú sa len štvorhry, stále sa tam niečo deje.“

Ste stále súťaživý?

„Áno, kamaráti si zo mňa robia srandu. Chcem stále vyhrať, aj keď sám si to až tak neuvedomujem.“

Kariéra vás stála tri platničky v chrbte, zvládate toľko športovať?

„Mám tam len stavec o stavec, vysušilo sa mi to, trú sa o seba. Tým, že pravidelne cvičím chrbát a brucho, tak to drží, aj keď niekedy mám bolesti, keď mi zatuhnú svaly. Dá sa to však vydržať. Ak mám pravidelnosť, starám sa o seba, je to v poriadku. Ak robím niečo nové, chrbát sa ozve ako prvý.“

Patríte do generácie najúspešnejších slovenských hokejistov, ako vnímate označenie zlatí chlapci?

„Lezie mi to veľmi na nervy, novinári sa s tým vždy ozvú pred šampionátom. Niekedy to je obťažujúce. Ja zas až tak nevyhľadávam pozornosť médií, niekedy idem aj do telky, inokedy to vypustím.“

Na snímke Ľubomír Višňovský počas hokejovej exhibície All Star Legendy 2024 Tím východ - Tím západ v Steel Aréne v Košiciach 11. februára 2024. (zdroj: TASR - František Iván)

Je už na čase, aby to posunula ďalej vychádzajúca generácia okolo Slafkovského s Nemcom a mladších?

„Dúfam, že sa im to podarí. Tomáš Tatar má najväčšiu slávu za sebou, mladým môže ešte niečo dať ako mentor. Potom to už je na menách ako Fehérváry, Slafkovský, Nemec, chalanoch z európských líg. Páči sa mi, že osemnástka ukázala, že vie hrať hokej.“

Do NHL prerazili Slafkovský, Nemec, nakukli do nej Dvorský a Honzek, v ďalších rokoch sa tam budú tlačiť ďalšie draftované talenty, môže táto generácia napodobniť vašu zlatú?

„Myslím si, že môže, keď sa to dobre vyskladá. Rozdiel je, že hráči ako Demitra, Chára, Hossa, Pállfy, Gáborík, Stümpel, Bondra boli lídrami svojich tímov v NHL. Ťahali ich na ľade aj mimo neho. Teraz to až tak chalani nemajú. Možno Slafko so Šimonom to dosiahnu za pár rokov. Montreal vsadil na to, aby bol Juro hviezda. Myslím si, že podobne na tom bude Šimon, aj keď túto sezónu to mal v New Jersey ťažké. Erik Černák je vzadu v Tampe ako líder na oslabenia. Veľmi sa mi páči, ako naskočil do Calgary Martin Pospíšil. Vtedy sme mali desať veľkých lídrov, teraz skôr naši hráči bojujú o NHL. Myslím si, že tam nebude toľko hráčov ako kedysi, ale môžeme mať troch, štyroch lídrov, ktorí budú ťahať v zámorí svoje tímy a potom prídu pomôcť na majstrovstvá sveta.“

Keď spomínate reprezentáciu do 18 rokov, zaujal nás Luka Radivojevič, ktorý je prvým podobne ladným slovenským obrancom korčuliarom, ako ste boli vy, vidíte podobnosť?

„Videl som ho už na dvadsiatkach, je veľmi šikovný. Má hokejový rozum, techniku a super sa hýbe. Je to len na ňom, lebo základ má dobrý. Teraz musí na tom stavať, držím mu palce na drafte, rovnako ako ostatným chalanom.“

Máte za sebou skoro 900 zápasov v NHL, desať majstrovstiev sveta, z ktorých máte tri medaily a štyrikrát ste boli na olympiáde, zrejme prevláda spokojnosť?

„Určite áno, zažil som už olympiádu v Nagane, kde sme ani nepostúpili do hlavného turnaja, keďže tam bol veľmi zvláštny kľúč a nemohli sme využiť posily z NHL. Potom som si už ani nemyslel, že sa dostanem do NHL. Prišlo to po dvoch super sezónach, ktoré som mal v extralige aj v reprezentácii. Dostal som potom šancu a prišiel som pripravený. S Majom Gáboríkom, Ľubom Sekerášom a Peťom Bartošom sme vtedy spoločne vstupovali do profiligy.“

Keď povieme, že ste druhý najlepší obranca slovenskej histórie po Zdenovi Chárovi, ako to zoberiete?

„Zdeno je legenda, bol to neskutočný hráč a dobrý človek. Veľmi ma teší, keď ma dávajú na druhé miesto, keďže tu je aj Robo Švehla, aby sme nezabudli. Teraz uvidíme, ako dopadnú mladí. Šimon Nemec možno bude ďalšou legendou. V NHL je Martin Fehérváry, Erik Černák. Sám som zvedavý, kam to až dotiahnu.“

Vo vašej kariére v NHL vyčnievajú sezóny 2005/2006, kedy ste mali v drese Los Angeles Kings 67 bodov a 2010/2011, kedy ste vyhrali suverénne so 68 bodmi produktivitu obrancov v NHL v drese Anaheimu Ducks, v dnešnej ofenzívnej profilige by ste mohli mať aj bod na zápas, čo poviete?

„Sledujem sem-tam zápasy a menej sa dohráva, z čoho je menej zranení, viac sa korčuľuje. Tréneri chcú obľúčik a rýchlo podporiť útok, čo som presne miloval. Mohol som podporiť útočníkov vpredu. Trošku som mal asi zlé načasovanie na éru, ale nič neľutujem. Teší ma, čo som dosiahol a že som sa presadil v hokeji, kedy ešte boli ofsajdy na červenej čiare. Všetko to bolo len o sile.“

Baví vás dnešný špičkový hokej?

„Každá éra má plus aj mínus. Chýba troška hravosť, taká stůmpelovsko-pálffyovská, keď si nahráte, podržíte puk. Ale aj teraz ma fascinuje, čo dokážu hráči v plnej rýchlosti. Plus technológie idú dopredu. Môžem povedať príklad. Kedysi som mával v NHL strašne tvrdé a ľahké hokejky. Mal som silu, preto som neznášal, keď sa mi to príliš ohýbalo. Nedávno som si objednal nové hokejky. Meral som si strelu medzi starou a novou hokejkou a bol tam rozdiel štrnásť kilometrov v rýchlosti. Pritom už chodím na ľad raz za rok. Keby som začal pravidelne trénovať, dám aj dvadsať kilometrov, čo je neskutočné číslo. K tomu sú korčule ľahšie, nože kvalitnejšie. Všetko to dopomáha rýchlosti.“

Viacerým slovenským hokejistom sa podarilo v najlepších rokoch, či na sklonku kariéry nájsť klub, s ktorým uspeli v boji o Stanley Cup, ako ste vnímali fakt, že vám sa s klubmi nikdy nepodarilo výraznejšie preraziť aj v play-off?

„Bohužiaľ sa mi to nepodarilo, nemal som šťastie. Nie je to nikdy o jednom hráčovi, zoberte si Connora McDavida s Edmontonom, ktorým sa to nedarí roky. Pritom si robia s Draisaitlom sto bodov každý rok ako nič. Musíte mať vyrovnaný, silný tím a partiu. Minule som si pozeral, že keď vyhral Anaheim Ducks pohár (v roku 2007, pozn, red.), tak mal vo štvrtej lajne Ryana Getzlafa s Coreym Perrym, ktorí neskôr hrávali už prvú formáciu. Potrebujete 20 chalanov, inak nemáte šancu vyhrať také množstvo ťažkých zápasov. Ja som bol v tímoch, kde sme mali dve dobré lajny, ale nemali sme štyri, čo rozhodlo.“