Zúfalé čakanie na záchranku. Odchod legendy bol pre všetkých šokom

V rodných Baťovanoch (v meste so súčasným názvom Partizánske) sa 29. augusta - v prvé výročie SNP - narodil Karol Jokl.

Neskôr šikovného futbalistu okresával jeho otec. Takisto Karol. Pravda, svetový formát svojho syna v tom čase ťažko mohol odhadnúť.

Už v drese rodného Partizánskeho však prechádzal cez defenzívy súperov ako nôž cez ementál. Kľučka doľava, doprava, umne si vedel rozkolísať obrancu, ktorý neraz skončil na zemi.

Mal skvelé periférne vnímanie, zásoboval prihrávkami spoluhráčov, sám vedel akciu gólovo zakončiť. Chalanisko akoby bol z Brazílie – taký chýr o ňom letel v stále väčšom okruhu.

Vôbec nebola náhoda, že sa dostal aj k trénerovi Slovana Leopoldovi Šťastnému. Otec Karola Jokla sa s ním poznal, upozornil naňho sám.

Chýr ho predbehol

Koľko dnes chodí na ligu divákov? Tešíme sa, keď je ich v hľadisku päť – šesť tisíc? Na prvý tréning Karola Jokla v drese Slovana prišlo tri tisíc divákov. Na tréning! Fanúšikovia na tréningoch tímov vtedy nebol žiaden unikátny zjav. Ale tri tisíc, to už bolo iné číslo. Chýr novú posilu Slovana predbehol. Zázračný talent – vtedy ešte len sedemnásťročný - nesklamal. Okamžite začal hrávať.

Možno aj pod vplyvom miernej vyhrážky otca, že ak syn nebude nastupovať, berie ho späť do Partizánskeho. Nebolo treba.

V júni 1963 padla definitíva. Slovan stála 1795 korún a sadu dresov pre Iskru Partizánske. Kedy urobili belasí lepší obchod?

Famózny futbalista

Bol famózny futbalista. Jeho kľučky a skvelá technika boli pre Slovan darom. V Bratislave nabrala jeho kariéra rýchly spád.

Mladík s prezývkou Kopýtko – dal mu ju Šťastný, keďže prišiel z obuvníckeho mesta – dal hneď pri svojom debute v júli 1963 vo finále Československého pohára proti Dukle Praha (4:1) gól.

Vojenský klub bol vtedy hlavným dodávateľom hráčov do reprezentácie a aj tí museli oceniť, ako si pre nich neznámy mladík počínal.

V auguste zažil ligový debut proti Hradcu Králové, v novembri 1963 proti Juhoslávii debut za Československo. Mal 18 rokov, dva mesiace a päť dní a ostal najmladším Slovákom, ktorý si zahral za československú reprezentáciu.

V jej drese zažiaril niekoľkokrát. Brazílčanov očaril v júni 1968, keď po hetriku Adamca prehrali v Bratislave 2:3. Nezabudnuteľný bol jeho výkon proti Maďarsku v barážovom zápase o postup na MS 1970. K skvelým úspechom dopomohol Slovanu.

Nehovoríme len o majstrovských tituloch a pohárových víťazstvách, ale hlavne o jeho vklade pri legendárnom víťazstve v Pohári víťazov pohárov. Keď Slovan v bazilejskom finále porazil Barcelonu (3:2), španielsky denník Marca označil za hráča zápasu jeho.

Dodal, že žiaľ, Barcelona futbalistu tejto úrovne nemá… Skvelé dlhé pasy, z ktorých ťažil najmä Ján Čapkovič, driblingy, kľučky, zasekávačky – repertoár toho, čo Karol Jokl ponúkal, bol pestrý.

Príliš zodpovedný?

Ako tréner pôsobil v Brezovej pod Bradlom v krajských súťažiach, do druhej ligy doviedol Senec, trénoval i vtedy treťoligový rakúsky St. Pölten a Kablo Bratislava.

Potom pôsobil tiež na Katedre telesnej výchovy na STU v Bratislave. Do Slovana sa vrátil až o 20 rokov po svojom odchode z neho. V roku 1994 ho oslovil tréner Dušan Galis a ponúkol mu pozíciu asistenta. S radosťou ju prijal.

S vtedajšími hráčmi Slovana okamžite nadviazal výborný vzťah. Vedeli, o akú osobnosť ide a videli, čo dokáže. Domov sa neraz vracal s kopu sladkostí, ktoré od hráčov povyhrával pri rôznych stávkach. Stále to mal v nohe. So Slovanom v pozícii asistenta získal dva tituly majstra Slovenska.

Tešil sa z nich, ale nezabudol pripomínať, že hráči môžu byť ešte lepší. Bol tuhý fajčiar. Zároveň človek, ktorý všetko intenzívne prežíval a bral si k srdcu.

Nevedel mávnuť rukou a hodiť veci za hlavu. Keď sa rozčúlil, tak sa rozčúlil. Na vecami premýšľal, analyzoval ich. Možno aj to bolo dôvodom toho, čo sa stalo v októbri 1996.

Osudná noc

V nedeľu 27. októbra 1996 hral Slovan v lige s Lokomotívou Košice. Karol Jokl bol ešte na zápase v Dunajskej Strede, kde bol spolu s generálnym sekretárom Slovana Mikulášom Tarčim sledovať Banskú Bystricu, nasledujúceho súpera Slovana.

Po ňom išiel rovno na Tehelné pole. Radosť na ňom nezavládla, Slovan prehral s Lokomotívou 0:1. Po zápase sa Karol Jokl necítil dobre a išiel domov. Pustil si televíziu, samozrejme, sledoval ďalší futbal.

„Z tej prehry bol veľmi vytočený a nechcel sa ani veľmi rozprávať…. Ja som si išla ľahnúť a do zápasu s Lokomotívou som nevŕtala,“ spomínala v knižnej publikácii Tomáša Černáka o Karolovi Joklovi jeho druhá manželka Mária.

Niekoľko minút pred jednou hodinou v noci však za ňou prišiel: „Marika moja zlatá, poď za mnou do kuchyne, je mi veľmi zle.“

Prestrašená ho chytila za ruku, išla s ním. Posadila ho na stoličku a išla volať záchranku. Medzitým stratil vedomie a spadol. Rýchlo mu podala prvú pomoc a telefonovala, nech sa záchranka ponáhľa.

„Napriek tomu, že ich byt sa nachádzal len niekoľko sto metrov od nemocnice, záchranka prišla až po dvadsiatich minútach,“ uvádza sa v knihe o Karolovi Joklovi.

Niekoľko minút po jednej v noci Karol Jokl zomrel. Pred očami manželky a trinásťročného syna Karola.

Srdiečko vypovedalo

Redaktor Športu Stano Sládek mal s Karolom Joklom blízky vzťah. Smutnú správu opísal na stránkach nášho denníka. „Zrazu zazvonil telefón: „Pán Sládek, musím vám oznámiť hroznú správu…“ Spýtal som sa pani Joklovej, čože sa stalo. Ona, Marika, lapajúc dych i slovo: „Karol, Karol je…“

Nastala krátka pauza a mne preblesklo hlavou – havaroval. A potom to prišlo: „Nie, Karol je, žiaľ, mŕtvy. Prišiel z nedeľňajšieho futbalu rozčarovaný a rozčúlený zároveň…

Zavolala som lekársku pomoc, ibaže tá prišla neskoro a on, Karol, mi zomrel v náručí. Hodinu po polnoci.“ Rozplakala sa a moja duša, moje srdce tiež. Potom ešte stačila dopovedať: „Srdiečko vypovedalo…,“ tieto vety sa Stanovi Sládekovi o konci vtedy ešte len 51-ročného Karola Jokla písali určite veľmi ťažko.

„Smutné, presmutné ráno,“ takým titulkom zastrešil svoju spomienku.

Šokované okolie

V šoku bolo všetci. V kabíne Slovana v ten deň všetci mĺkvo sedeli a hľadeli do zeme. „Bol pre mňa ikonou. Ako mladý hráč som mal tri ideály, ktoré som chcel napodobniť. Boli nimi Jokl, Adamec a Petráš.

Najlepší futbalisti, akí kedy behali po slovenských ihriskách. Svetové formáty,“ povedal vtedy pre Šport Dušan Galis.

„Vlastne už v Bardejove sme pobadali na ňom akúsi ľudskú krízu. Bol nezvyčajne vzrušený, oveľa viac ako kedykoľvek predtým…

Keď sme sedeli na lavičke v nedeľňajšom stretnutí proti Lokomotíve, bol nápadne tichý. ‚Necítim sa akosi svoj,‘ prezrádzal svoj stav. Keď mal ísť na tlačovku, vzdychol: Choď ty, Dušan, mne je dajako ťažko,“ opisoval Dušan Galis.

Nezabudnuteľný

Rozumel si hlavne s bratmi Čapkovičovcami. S Ladislavom Petrášom. S Jozefom Adamcom. So skvelými futbalistami a zároveň ľuďmi, ktorým bol humor vlastný.

To bola jeho krvná skupina. Na ihrisku i mimo neho. Aj pre nich bol jeho odchod ťažkou ranou. Hovorí sa však, že kto ostáva v mysliach iných, nezomiera. Na pohrebe v bratislavskom Krematóriu si ho prišlo uctiť stovky ľudí.

„Pre mňa je to strašné. Čo to znamená prehrať päť zápasov po sebe v porovnaní s predčasným odchodom človeka? Nič! Všetky svoje majstrovské tituly by som dal za Karolov život!,“ povedal vtedy pre Šport Dušan Galis.

Dvanásť rokov po smrti ikony Slovana bol štadión v Partizánskom premenovaný na Mestský štadión Karola Jokla. V ankete Futbalista storočia na Slovensku obsadil 5. miesto.

A keď v roku 2016 vznikla Sieň slávy slovenského futbalu, bolo samozrejmosťou, že medzi prvými laureátmi sa ocitlo meno Karola Jokla. Nič to však nemení na tom, že jeho odchod bol priskorý.