Po septembrovom kvalifikačnom zápase s Nemeckom (2:0) si vypočul ohlasy, že to bol najlepší výkon slovenskej futbalovej reprezentácie v ére samostatnosti.
Francesco Calzona sa môže stať prvým trénerom, ktorý Slovensko dostane na svetový aj európsky šampionát. Góly, úspechy a trofeje však boli počas našej hodinovej debaty s 56-ročným Talianom na vedľajšej koľaji.
Čo ste vedeli o Slovensku predtým, ako ste prijali ponuku viesť náš národný tím?
„Bolo toho málo. Vnímal som historické súvislosti, že ste tvorili v minulosti spoločný štát s Čechmi. Keď som dostal ponuku, snažil som sa naštudovať si tunajšiu mentalitu, zvyky a získať čo najviac poznatkov zo slovenskej histórie, aby som chápal dôležité súvislosti.
Keď to už s mojím príchodom vyzeralo vážne, pustil som sa do spoznávania hráčov na úkor krajiny.
Prvé, čo som videl, boli štadióny. Obehol som viac-menej všetky, aby som mohol sledovať potenciálnych reprezentantov. Krásy Slovenska poznám menej, lebo som oddaný svojej práci.
Navštívil som hrady v Bratislave a Trenčíne, ale to mi nestačí. Keď sa raz moja misia pri národnom tíme skončí, vezmem sem rodinu na dovolenku, aby sme Slovensko prešli krížom-krážom.“
Ľudia zo západnej Európy zvyknú mať predsudky voči krajinám z bývalého východného bloku. Mali ste ich aj vy?
„Išiel som do toho bez predsudkov, mal som len nejaké očakávania. Milo ma prekvapilo, že Slovensko je rozvinuté v podstate na rovnakej úrovni ako Česko.
Poznáme veľa príkladov z histórie, keď po delení krajiny na dve časti na to doplatila tá menšia. Tu to tak nevnímam. Určité regióny Slovenska sú na tom lepšie ako niektoré v Taliansku. Rád spoznávam nové krajiny a tu som sa cítil dobre od prvého momentu.
Páči sa mi, ako ľudia na Slovensku žijú. Pochádzam z obyčajných pomerov a na nikoho sa nepozerám cez prsty. Spoznal som tu veľmi veľa dobrých ľudí a čo sa mi v mojej funkcii páči, aj veľa ľudí oddaných futbalu.
Vždy ma teší, keď ma fanúšikovia pristavia v meste a vyjadria vďačnosť za to, ako hrá reprezentácia. Práve srdečnosť bežných ľudí vnímam ako súčasť identity Slovenska.“
Pochádzate z mestečka Vibo Valentia v provincii Kalábria, ktorá patrí v Taliansku skôr medzi chudobnejšie. Patríte medzi typických obyvateľov tohto regiónu?
„Viac ako 40 rokov žijem na severe Talianska, ale cítim sa stále ako južan. Na juhu trávim väčšinu dovoleniek, ľudia tam majú intenzívnejšie vzťahy.
Neviem si predstaviť, že by na juhu niekto zomrel od hladu, lebo vždy sa nájde človek, ktorý vám podá pomocnú ruku.
Nestretávate sa s egoizmom, medzi južanmi je väčší rešpekt ako na severe. Áno, je tam aj väčšia chudoba, ale o to silnejšia je ľudskosť a solidárnosť.“
Aj vy ste vyrastali v chudobných pomeroch?
„Boli sme päťčlenná rodina, pričom pracoval len otec. Nikdy nám nič nechýbalo, ale často sa stalo, že z výplaty sa nepodarilo odložiť ani jednu líru.
Z tohto pohľadu dnes žijem iný život, no práve preto sa určite nepovažujem za bohatého. Bohatstvo vnímam v zdraví rodiny a žijúcich rodičoch, materiálna stránka ide u mňa bokom.“
Kedy ste prepadli láske k futbalu?
„Keď som mal 13 rokov, odišiel som z domu 800 kilometrov ďalej, aby som sa stal futbalistom. Žil som sám v internátnej izbe. Pral som si veci vo vani a aby mi vyschli, musel som mať otvorené okno. Rodina ma podporovala, samozrejme, aj finančne.
Z domu mi poslali toľko peňazí, koľko mohli. Občas mi to však vyšlo len na polovicu mesiaca a ďalších pätnásť dní som si nemohol kúpiť ani raňajky.
Táto životná skúsenosť ma naučila, že peniaze nie sú všetko a náročnejšie podmienky vám môžu len pomôcť. Moja dcéra má sedem rokov a milujem ju nadovšetko, no viem, že rovnako dôležité ako prejaviť jej lásku, je občas povedať nie.
Keď sa človek naučí, že všetko si musí zaslúžiť, je to tá najlepšia lekcia od života. Pre mňa je to najväčšia hodnota.“
V článku sa dočítate
ktorej neresti sa dodnes nedokázal zbaviť,
prečo je dôležité občas dcére povedať nie,
prečo musel mať na internátnej izbe otvorené okno,
čo ho naučila práca pražiara kávy,
prečo stále nehovorí anglicky, aj keď sa jazyk učí tri razy do týždňa,
čo hovorí na spoločnú kávu s trénerom Vladimírom Weissom,
ako si čistí hlavu.
O čom ste na tom internáte snívali?
„Chcel som sa stať profesionálnym futbalistom. Mal som to dobre našliapnuté, už v šestnástich rokoch som debutoval v Serii B za Arezzo. Niečo mi však chýbalo, aby som si svoj sen splnil.
V živote sa však všetko deje pre niečo a vždy dostanete len toľko, koľko si zaslúžite. Platí to aj o mne. Fakt, že som sa nestal hráčom Neapola alebo iného veľkého klubu, súvisí s tým, že to, čo som v daný moment vedel, jednoducho nestačilo.
Myslím si, že najväčší problém spočíval u mňa v hlave. Samozrejme, niečo mi chýbalo aj v nohách, ale najmä som nebol mentálne na takej úrovni, aby som hral veľký futbal.“
Keď sa vaše meno začalo spájať s príchodom na Slovensko, talianske médiá informovali, že náš národný tím prevezme bývalý predajca kávy. Naozaj to bol váš hlavný príjem po konci futbalovej kariéry?
.
