Momentálne je tréner brankárov druholigovej Považskej Bystrice a štvrtoligovej Dubnice. „Ešte k tomu pribudla aj reprezentácia devätnástky. A keďže nás s ňou čaká kvalifikácia, tak je toho celkom dosť,“ hovorí Dušan Perniš.
Pri otázke, ako teda vyzerá jeho týždeň, sa usmeje: „ Desať dní je málo! Mám to rozhodené, mám aj pomocníkov. Dva dni som v Považskej Bystrici plus zápas. Tri dni som v Dubnici, takisto plus zápas. Keď kolidujú termíny, som v Považskej, je to druhá liga a je to teda vážnejšie. Navyše, chalani v Dubnici ma až tak na samotný zápas nepotrebujú. Tam som už len ako mechanik, ktorý poskytuje servis – tam sa už chytať nenaučíš.“
Inak, registračku má v 40 rokoch stále platnú, takže zachytať by mohol aj on. „Áno, teoreticky áno. Ako by to vyzeralo prakticky, to neviem. Medzi starými pánmi mi to celkom ide, ale tam som jeden z najmladších. Tu by som si možno trúfol na jeden zápas, ale potom by som asi musel ísť na týždeň do ľadu…“
Splácanie ústretovosti
Bolo logické, že skončí v Dubnici? „Tu som sa priženil. A Dubnica mi dala možnosť chytať ligu, za čo som jej vďačný a snažím sa jej to nejakým spôsobom splatiť. Povedal by som, že pred sebou samým, pretože veľa ľudí z tej éry tu už nefunguje. Stále však mám citovú väzbu k tomuto klubu. Snažím sa odviesť, čo sa dá pre klub i pre chalanov. Odovzdať im svoje poznatky a skúsenosti. Čo si z toho zoberú, je už na nich.“ Nie každý, kto bol výborný brankár, sa nájde v tom, aby bol trénerom brankárov.
„Pre mňa nie sú prioritou muži, ale deti. Tie si dokážem viac tvarovať a usmerňovať. Baví ma to viac ako práca s dospelými,“ hovorí rodák z Nitry a odchovanec tamojšieho futbalu. Pod Zoborom prešiel pod rukami Rastislava Vincúra, uznávaného odborníka. „Oslovil ma každý tréner, pod ktorým som trénoval. Či v Nitre, či v Dubnici, Slovane, Škótsku, Bulharsku Poľsku… Od každého som si mohol niečo zobrať.“
Pozdáva sa mu Greif
Ktorý z reprezentačných brankárov sa Dušanovi Pernišovi pozdáva? Hovoríme o kvartete Dúbravka, Rodák, Takáč, Greif, teda stále hádam aj o poslednom menovanom. „No, dvaja z nich mi robili zábezpeku…,“ hovorí o Martinovi Dúbravkovi a Dominikovi Greifovi. „Pri Dominovi som bol prekvapený, že urobil prestup do Lyonu, ale naskočil tam fajn. Francúzska liga trochu špecifická. On je však typ brankára, ktorý je ľahký a mrštný, ktorý sa tam hodí. Nie je to typ robustného nemeckého brankára, ktorý sa hodí do všetkého, ani anglického, ktorý napára loptu na deväťdesiat metrov. Podľa mňa má práve Greifiňo najväčší potenciál. Samozrejme, v Lyone musí chytať. Na lavičke sa ešte nikto nič nenaučil, to som mu hovoril aj v Slovane. Má však potenciál na to, aby bol reprezentačnou jednotkou. Prečo nie? Príde mi, že práve on je najväčšie želiezko,“ dodáva Dušan Perniš.
Krásny život bez peňazí
Je spokojný so svojou futbalovou kariérou i životom. „Čo je psáno, to je dáno… Ako to bolo, tak to bolo. Nič by som nemenil. Mám dve krásne deti, šestnásťročného Dušana a štrnásťročnú Lindu. Nesťažujem sa. Bodaj by to tak zostalo.“
Pokiaľ ide o futbalovú kariéru, počas tej stihol dosť. Obišiel rôzne kúty Európy, chytal na Slovensku, na severe, západe, juhu i východe – v Poľsku, v Škótsku, Grécku i Bulharsku. „Niekde bol lepší život a lepšie peniaze. Inde horší život a horšie peniaze. A tam, kde bol život najlepší, neboli peniaze žiadne,“ smeje sa. Konkrétna adresa poslednej vety?
„Grécko… Tam je ešte sekera,“ hovorí o Iraklise Solún, v ktorom chytal v rokoch 2015-2016. „Ale na samotné Grécko nemôžem nič povedať. Krajina super, život v nej tiež, žili sme v Solúne, deti sa naučili po anglicky, keďže chodili do medzinárodnej školy. Rok a pol sme žili krásny život.“ Najviac futbalové prostredie? Škótsko. „Tam som na vlastnej koži zažil, čo to znamená, že futbal je v nejakej krajine náboženstvo. Tam bolo.“
Rodina je základ
V Poľsku chytal v Pogoni Štetín. Zaradil sa do menoslovu tých, ktorí u našich severných susedov skvelým spôsobom reprezentovali našu brankársku školu. Kelemen, Mucha ml., Perniš, Kuciak, Zajac, Ravas, Plach, Peškovičovci… „Poľsko je 40-miliónová krajina. My sme päťmiliónová. Keď od nás niekto ide do Poľska, už musí byť trochu výnimočný. Keď sa v Poľsku nájde talent, rýchlo odíde preč.
Do západných klubov. Je v tom aj kus ekonomiky.“ V každej krajine bol s manželkou a deťmi. „Rodina je to najdôležitejšie. Moja rada pre hráčov, ktorí niekedy pôjdu preč – keď nechcú, aby sa im rozpadla, je potrebné, aby boli spolu s ňou. Vzťah na diaľku nefunguje. Nikdy.“
Uvažovali Pernišovci niekedy nad tým, že by niekde ostali? Tak ako Peškovičovci v Poľsku? „Ak niekedy, tak nad Bulharskom. Tam sme boli štyri a pol roka, v klube i meste som mal silnú pozíciu. Ale bol už čas sa vrátiť, aj kvôli deťom i kvôli mojim zdravotným problémom. Tam sme povedali, že stačilo a vrátili sa na Slovensko.“
V stopách otca
V jeho šľapajach ide syn Dušan. „Ja som mu to vždy vytĺkal z hlavy. Hovoril som, že nie futbal a nie bránka. Vybral si to sám, ja ho podporujem.“ Dubnica je aj mesto hokeja, núkala sa takáto alternatíva? „To áno. Ale keď sme išli do Bulharska, bolo po hokeji. Tam sa hokej hral len v Sofii… Pokiaľ ide o futbal a brankársky post, nijako som neformoval jeho kariéru.
Keďže som si to prežil sám, nevstupoval som do toho. Mal svojho trénera brankárov. Platilo to, čo povedal on. Ja som sa držal mimo. Teraz bol cez prázdniny doma. Chcel si ísť zatrénovať, tak sme si išli. Povedal mi, že mu hovoria, že túto vec má robiť takto a túto zas takto. Áno, je to tvoj chlebodarca, ja do toho nevstupujem.“
Synátor vo Wolfsburgu
Tým chlebodarcom je VfL Wolfsburg. Dušan Perniš mladší chytal na jeseň druhú dorasteneckú ligu za Dubnicu. Mal ponuky z Česka i Slovenska, začiatkom februára sa ale presunul do Nemecka a je členom kádra tímu U17 Wolfsburgu.
„Či som s tým spokojný? Kvôli chlapcovi áno. Kvôli manželke nie. A kvôli mne tým pádom tiež nie. Je to ešte dieťa, má šestnásť rokov a určite nie je ľahké byť v cudzine sám. Ani preňho, ani pre moju manželku a opakujem, tým pádom ani pre mňa. Bolo určite veľmi náročné rozhodnúť sa, že má opustiť rodné hniezdo, ale raz to muselo prísť. Verím, že sme sa rozhodli správne a že Dušan zvládne aj prechod na ďalší jazyk. To už bude piaty alebo šiesty. Ale hlavne, nech je zdravý.“
Nech je dobrý človek
Aké sú hlavné prednosti „mladého“? „Má veľa z otca, z jeho pohybov. Je to však najmä výška, fyzičnosť,“ hovorí 190 centimetrov vysoký Dušan Perniš. Syn je o pár centimetrov vyšší, má 196 centimetrov.
„Môže to byť výhoda a aj nie. Je však v profesionálnom prostredí, kde to nefunguje o jednom trénerovi brankárov, ale o viacerých. Majú k dispozícii moderné technológie, čipy, veci, o ktorých sa nám nesníva, hlavne na našom leveli v Dubnici.“
Pokiaľ ide o syna, Dušan Perniš ostáva nohami pri zemi a vzdušné zámky si nestavia. Hoci, keď sa pýtame, či syn môže byť lepší brankár ako on, mimika v tvári hovorí, že áno. „To je v jeho rukách. Mńa zaujíma iné. Nech je zdravý. Nech je dobrý človek. To je najhlavnejšie. Nech si založí rodinku. Nech sú vnúčatá. Pokočíkujeme ich hodinku a pol a potom ich vrátime späť,“ smeje sa Dušan Perniš.
Kto je Dušan Perniš
Rodák z Nitry (nar. 28. novembra 1984) bol výborným brankárom, ktorý chytal za Dubnicu, Žilinu, Senec, škótsky FC Dundee United, poľský Pogoň Štetín, Slovan, FC Nitra, grécky Iraklis Solún a bulharské Beroe Stara Zagora. So Slovanom bol majstrom Slovenska (2013/14) a víťazom slovenského Superpohára (2014). S Dundee United sa stal víťazom Škótskeho pohára (2009/10). V drese Žiliny si zachytal v skupinovej fáze Pohára UEFA, v drese Slovana zas v skupine Európskej ligy. Bol účastníkom MS hráčov do 20 rokov (2003) v SAE. V seniorskej reprezentácii Slovenska odchytal sedem zápasov, stal sa s ňou víťazom Kráľovského pohára (2004) v Thajsku a bol aj účastníkom MS 2010 v Juhoafrickej republike. Momentálne pôsobí ako tréner brankárov.
