Bol mladý, rozdával úsmevy a dobrú náladu. V prvej lige nastupoval za futbalovú Duklu Banská Bystrica, ale v kariére mohol dosiahnuť viac.
Po nej začal podnikať, no jeho mladý život ukončila leukémia. Tomáš Pančík zomrel vo februári 2025. Mal 41 rokov.
V rámci rubriky Nedokončený príbeh (opustili nás príliš skoro) sme sa porozprávali s Michalom Pančíkom, Tomášovým bratom a bývalým futbalovým reprezentantom.
K čomu vás viedli rodičia?
„Pochádzame z robotníckej rodiny, rodičia k nám vždy pristupovali s láskou a empatiou. Vychovávali nás zodpovedne, boli k nám otvorení a priami. Samozrejme, viedli nás k úcte a rešpektu.“
Vystrájali sme huncútstva? Ako si spomínate na detstvo?
„Bolo to príjemné obdobie, také bezstarostné. Rodičia sa mali čo obracať pri štyroch synoch. Pochádzame z okolia Podbrezovej, susedia pestovali rôznu zeleninu a ovocie. Čerešne a jablká sme cez ploty odtrhávali. To boli naše hry v lete. Rozbehli sme sa do záhrad a vytrhli sme, čo sme videli. Za rohom sme sa smiali, ale úsmev nám rýchlo zamrzol, keď na našom dome zazvonil zvonček. Samozrejme, zatĺkali sme, čo sa dalo, ale neraz nás prezradilo aj oblečenie a topánky od hliny.“
Kedy ste pričuchli k futbalu?
„Prakticky od útleho veku. Ocino sa futbalu venoval dlhé roky. Mňa k tomu pritiahol kamarát zo školy. Postupne sa pridali moji bratia a nakoniec sme spoločne chodili všetci na tréning. Prakticky sami sme sa prihlásili do tímu, bez rodičov.“
Aké to bolo s bratom Tomášom neskôr v prvoligovej Dukle?
„Príjemné. V kabíne Dukly sme spoločne strávili asi rok. Bolo to za Jozefa Jankecha. Absolvovali sme zimné sústredenie v Turecku a Tomášovi sa príprava vydarila. Dokonca ho chválil aj tréner, že patril medzi najlepších. Brat sa z toho tešil, ale na veľkú smolu, prišla generálka a odtrhol si sval. Zranenie ho pribrzdilo.“
Niekoľko mesiacov nútene pauzoval. Vyrovnával sa s tým ťažko?
„Jednoducho sa musel vyrovnať so vzniknutou situáciou. Bolo to náročné obdobie, ale mal chuť vrátiť sa. Medzitým však v Dukle prišlo k zmena trénera a po návrate sa Tomáš pevnejšie v zostave neusadil. Cítil sa dotknutý, zaskočený. Akoby mu to zlomilo väz, urazil sa a nakoniec v Dukle skončil. Tomáš nebol ako ja, že by si viac zahryzol do jazyka.“
Mama Anna veľa preplakala
Mama veľa dní preplakala, otec je tvrdší, ale vnútorne sa dosť trápil. Po návrate z nemocnice z Bratislavy bol Tomáš u rodičov v Podbrezovej a žartoval, že práve oni sú jeho deti.
„Tomáško bol výborný a šikovný syn. Sebestačný, všade chcel byť prvý a všetko robiť sám. Napriek tomu, že sme mali štyroch synov, neboli s nimi problémy,“ povedala s hrdosťou v hlase mama Anna Pančíková.
„Učili sa dobre, ale futbal im stále išiel v hlave. Tešila som sa, keď sa touto športovou cestou vydali, veď ich ocino a môj manžel sa mu venoval do 43 rokoch. Mysleli sme si, že sa dajú na umeleckú dráhu, keďže my dvaja sme už roky členmi folklórneho súboru Mostár v Brezne, ale aspoň spievať vedeli výborne,“ doplnila.
Tomáš rád varil, motal sa v kuchyni. Ale toto remeslo si v živote nevybral. Neskôr sníval o podnikaní. Po základnej škole chodil na obchodnú akadémiu.
„Hrozilo mu vylúčenie zo školy, keďže pre futbal nosil ospravedlnenky,“ pokračovala Tomášova mama.
„Išli sme do školy všetko vysvetliť. Manžel buchol doma po stole a synovi rázne povedal: „Ak neskončíš školu, tak sa staraj o seba sám.“ Tomáško po tejto udalosti na lístok napísal: „Myslel to otec vážne? Kam pôjdem? Ako sa budem živiť?“ stálo na papieri, ktorý má jeho mama odložený dodnes.
Pohyb v krvi
Synovia mali pohyb v krvi. Keď sa u rodičov stretli, zobrali otca a v parku naháňali loptu. „Tomáško začal pred dvomi rokmi podnikať. Pred pár mesiacmi som na ňom videla, že nie je úplne v poriadku. Bol bledý, ale upokojoval ma, že všetko bude v poriadku, že to prekoná. Pravidelne raz za rok sa stretáva naša rodina na chate. Samozrejme, prišiel aj Tomáš, ale pery mal akési biele. Vravela som mu len jedno. O jedného syna sme prišli, nechceme stratiť ďalšieho,“ odvíjala myšlienky pani Anna.
„Neskôr sa mu ťažšie dýchlo, cítil sa slabý. Rýchlo sa to otočilo. V decembri mu spravili výmenu krvných buniek v Bratislave, ktoré dostal od anonymného darcu. Po návrate do nemocnice v Banskej Bystrici mal zápal čriev, bolesti žalúdka a dostával výživu. Jeho imunita bola na nule, preto sme za ním nemohli chodiť k lôžku. Vo štvrtok 27. februára zomrel. Myslím na Tomáška každý deň,“ povedala s ťažkým hlasom pani Anna.
Martin zomrel na motorke
Rodičia pred rokmi prišli o syna Martina, ktorý havaroval na motorke s bratrancom a po prevoze do nemocnice zomrel. „Najhoršie je, keď rodičia pochovajú svoje dieťa. To nikomu nepraje. My sme odprevadili na večnosť už druhého syna. Je to obrovská tragédia, strašne nás to ranilo,“ rozlúčila sa s nami sympatická žena so slzami v očiach.
S futbalom ste to dotiahli zo súrodencov najďalej. Tešila sa z toho rodina?
„Určite. Vždy sme stáli pri sebe, navzájom sa podporovali. Rodičia sa tešili z každého úspechu, priaznivého výsledku. Boli hrdí, keď som pravidelne v mládežníckych výberoch reprezentoval Slovensko. Dostal som sa aj do prvého tímu. V prípravnom zápase pod trénerom Dušanom Galisom mi v Trnave vyskočilo rameno. Potom som sa už do reprezentácie nevrátil. Nikdy som si štatistiky neviedol. Hral som futbal, lebo ma bavil a dával som do toho všetko. Rovnakú chuť mám k nemu stále, hoci mám 43 rokov, naďalej v Detve aktívne nastupujem, čo mnohí nechápu. Jednoducho ma futbal baví a napĺňa.“
Vy ste nastupovali ako obranca. Tomáša to skôr ťahalo dopredu?
„Ako sa hovorí, mal talent od pána Boha. Kopaciu techniku, prehľad, myšlienku. Ak nastúpil, dokázal dať mužstvu hernú tvár. Mal futbalový mozog. Nemusel toľko trénovať a drieť. Možno niekedy to bolo na škodu, uspokojil sa. Ak mu aj niekto niečo povedal, zaťal sa. To mu možno uškodilo. Snažil som sa s ním veľakrát rozprávať, ale išiel si svojou líniou. V kariére neľutoval nič, ale po nej sa mi priznal, že to mohol dotiahnuť ďalej.“
Čo ste si na ňom vážili, obdivovali?
„Vypichnem ctižiadosť. Prešiel si aj obdobím, keď mu bolo všetko jedno, ale dokázal sa zaradiť do bežného života. Zodpovedne a rýchlo, keď si prešiel tvrdou robotou. Začal podnikať a založil si eseročku. Staval lešenia po rôznych stavbách. V priebehu dvoch rokoch sa vyšvihol, nabral a zamestnával viacerých ľudí. Aj na tento rok mal veľké plány, mal to rozbehnuté dobre, no vážna choroba všetko zmenila.“
Čo mal rád, čo zbožňoval?
„Stravoval sa zdravo a čo sa týka jedla, bol taký kulinár. Výborne varil, to sa musí nechať. Najmä mäso na rôzne spôsoby, cestoviny.“
Spomeniete si na chvíle, keď sa Tomášovi choroba ozvala prvý raz?
„Začalo to zhruba pred rokom. Opuchalo mu koleno. Sťažoval sa, že ho bolí chrbát, ťažšie sa mu chodilo a ležalo. Išiel na vyšetrenia, dostal infúzie. Testy odhalili problémy s krvou, ale hneď sa presne nevedelo, čo je za tým. Padali mu hodnoty krvných doštičiek a bielych krviniek. Až neskôr sa ukázalo, že to je prvé štádium leukémie. Oznámili mu, že je u neho možná transplantácia krvných buniek, keď sa nájde darca.“
Tomáš strávil mesiac v nemocnici v Bratislave. V akom stave sa vrátil?
„Zoslabnutý, dlhý pobyt v nemocnici na ňom zanechal stopy, ale bol zároveň nakopnutý. Všetci sme to tak brali, že sa to dá do normálu a vráti sa do bežného života. Tomáš chodil na kontroly a mal pred sebou ďalšiu výmenu krvných buniek. Bojoval, bol nastavený tak, že sa z toho dostane, že bude pokračovať vo svojom biznise. Myslel pozitívne. Ani v najmenšom neuvažoval, že sa to takto rýchlo zvrtne. Vlastne v priebehu troch - štyroch týždňov.“
Ako sa s tým všetkým okolo Tomáša vyrovnávala rodina?
„Bolo to pre každého z nás nesmierne ťažké. Brat nechcel o svojej chorobe nikomu hovoriť, držal si to v sebe. Vedeli sme o tom ja s bratom a otcom. Dokonca mamine to zo začiatku nepovedal, dozvedela sa to až neskôr.“
Prečo sa rozhodol nehovoriť o svojej chorobe?
„Jednoducho nechcel, aby mu každý písal a ľutoval ho. Aby za neho boli omše, veď, ako hovoril, je medzi živými. Potom pre veľa ľudí z rodiny to bol veľký šok, keď nás opustil.“
Čo všetko ste prežívali vy osobne?
„Za Tomáškom som bol v nemocnici v Banskej Bystrici pár hodín predtým, ako zomrel. Na tie okamihy myslím stále, mám ho pred očami. Na posteli vidíte brata, s ktorým sme vyrastali, hrali futbal a vždy sme si mali čo povedať. Zmocnila sa ma obrovská beznádej, že mu nedokážem pomôcť. Len som ticho stál, pozeral sa a plakal. Po jeho skone sa často pristihnem pri tom, ako mu idem zavolať, aby sme si niečo povedali. Potom ma sekne a poviem si, že vlastne nemám komu volať… Stratil som výborného brata, už druhého, rodičia ďalšieho syna. Ta bolesť je veľká. Tomáško, veľmi nám chýbaš.“
Poljovka: Keď prišiel, naraz bola dobrá nálada
Je to pre neho osobná a citlivá strata, veď pozná celú jeho rodinu. Niekoľko sezón v Dukle Banská Bystrica s Michalom Pančíkom hral, na sústredeniach bývali spolu na izbe.
„Samozrejme, poznal som aj Tomáša, hoci bol medzi nami väčší vekový rozdiel. Keď prišiel, naraz bola dobrá nálada. Spomínam na neho len v tom najlepšom. Bol to nekonfliktný, skutočne veselý a pohodový chlapík na ihrisku i mimo neho,“ hovorí dlhoročný obranca Dukly Banská Bystrica a Trnavy Martin Poljovka.
„Čo sa týka jeho futbalovej kariéry, ligových zápasov nemal veľa. Ak sa však o niekom dá povedať, že mal na oveľa viac ako dosiahol, tak to platí práve na Tomáša. Bol to talentovaný hráč, veľmi talentovaný. Len málo vecí z futbalovej stránky mu chýbalo. Disponoval výbornou strelou, driblingom a rýchlosťou, čo majú všetci Pančíkovci. Ako stredový hráč dokázal dať hre myšlienku,“ pridal Martin Poljovka.
Tomáš Pančík si počas svojej kariéry obliekal dres viacerých klubov. V najvyššej súťaži si zahral za Duklu Banská Bystrica, kde v sezónach 2007/08 a 2008/09 pomohol tímu k záchrane. Pôsobil aj v Podbrezovej, Moldave nad Bodvou, Detve či Žarnovici. Krátko bol aj v nižšej rakúskej súťaži a naposledy nastupoval za Bacúch. Celkovo v najvyššej slovenskej súťaži odohral 32 zápasov.
„Už samotná jeho choroba bola pre mňa šok, aj to, ako sa jeho stav radikálne a rýchlo zhoršoval. Naše kamarátstvo bolo blízke, o to viac ma jeho odchod zasiahol,“ doplnil bývalý slovenský reprezentant.
