Žigmund Pálffy v semifinále MS 2002 strieľa gól do siete Tommyho Sala. (zdroj: TASR)
Legendárny útočník ŽIGMUND PÁLFFY, ktorý prihral na zlatý gól vo finále MS 2002 proti Rusom Petrovi Bondrovi, sa nedávno stal starým otcom
2. mája každoročne oslavujú meniny všetci Žigmundovia. Kráľom medzi nimi nepochybne, aspoň od jeho narodenia v roku 1972, bol a zrejme ešte dlho ostane, „Pán hokejista“ Pálffy, ktorý hneď 5. mája v pondelok oslávi 53. narodeniny.
Prívlastky okolo jeho hokejového umenia i ľudskej originalite oscilujú v oblakoch superlatívov.
Od geniálneho talentu, ktorý sa rodí raz sto rokov, po mága s hokejkou. Na troch zo svojich piatich šampionátov sa „narodky“ zmestili do programu MS, čo spôsobilo šteklivú rozkoš všetkým jeho spoluhráčom, realizačnému tímu i novinárom. Podľa zámorskej obyčaje musel oslávenec prijať narodeninovú tortu po utajovanom nájazde maskovaného spoluhráča.
„Žigo“ podobné „cirkusovinky“, ktoré pre istotu zverilo vedenie len rešpektovaným borcom ako Peter Bondra či Marián Hossa, s frflaním odmietal, že on na to nie je, nehovoriac o lepkavých šľahačkových následkoch vo vlasoch. S odstupom rokov však zmäkol, že divadielko s tortou v tvári mu už chýba.
„Pretrpel by som to, keby sa to dalo zopakovať v reále s pôvodným obsadením.“
Naposledy sa „tortová operácia“ Žigovej tváre udiala 5. mája 2005 na počesť jeho 33. narodenín na MS vo Viedni.
Zvyká si na úlohu deda
Po rokoch vyzerá Pálffy stále sviežo, občas si zakorčuľuje v Bratislave s partičkou priateľov, kde mu nehrozia tvrdé strety v osobných súbojoch. Dopoludnia sa venuje údržbe fyzickej stránke organizmu, popoludní trávi voľný čas rôzne, nikam sa nenaháňa sa.
Čerstému tridsiatnikovi Pálffymu na tréningu spoluhráči pripravili prekvapenie. (zdroj: TASR)
„Cítim sa v pohode, ako sa dá. Po istých respiračných problémoch som aj zdravotne v poriadku. Prispelo k tomu to, že som schudol sedem kíl, čo je aj výsledkom každodenného behu,“ vravel nedávno v televíznej relácii MVP legendárny zabávač kabíny, ktorý si na hokejkovom dôchodku snaží užívať život a teší sa z trojtýždňovej vnučky Agátky.
„Zvykám si na novú úlohu dedka, čo je od pradeda ešte našťastie dosť vzdialené ,“ usmial sa Žigo, ktorý zvykol oceniť nebohým otcom Žigmundom dopestované červené vínko z vŕškov v okolí Zlatníckej doliny.
V časoch keď obliekal dres trenčianskej Dukly, lahodný mok z otcovej dielne jeho otca priamo na záhradke neďaleko Skalice zašli „koštovať“ aj hokejové osobnosti akou bol aj tréner zlatého českého tímu z olympiády v Nagane, nebohý Ivan Hlinka.
„Dnešný svetový hokej, najmä svetový, je rýchlejší a tým aj náročnejší. Hráči nemajú dosť času na vymýšľanie technických kúskov,“ tvrdí Pálffy, ktorý občas zájde aj na slovenskú extraligu.
Talent od Boha
Žigo mal talent od Boha, jeho kúsky na ľade milovali fanúšikovia, oceňovali odborníci. Bol originál aj vďaka svojmu nezávislému pohľadu na hokej, vnímavosti.
Drobné chlapča, ktoré prezývali v Skalici „Čiky“, si najskôr tykal s futbalovou loptou. Trávnaté ihrisko pred jeho skalickým panelákom bolo o zopár metrov bližšie než zimný štadión.
V žiackych kategóriách ho vyhlásili za najlepšieho futbalistu skalického okresu. Keď sa zhruba po štyridsiatich rokoch začala po jeho prestupe do Los Angeles šíriť do Európy jeho zamerikanizovaná prezývky „Ziggy“ s číslom 33 namiesto jeho 24, dnes už nebohý prezident skalického hokeja sa len bezmocne búril.
Pálffy dvíha nad hlavu víťaznú trofej. (zdroj: TASR)
„Aký „Ziggy“, to je predsa náš čiperný „Čiky“, tak sme ho tu všetci v okolí Zlatníckej doliny prezývali. V piatej triede sa Žigo musel rozhodnúť. V Skalici v tom čase otvorili športovú hokejovú triedu a Pálffyho do získali. Od žiackych ročníkov ho vyhlasovali za najlepšieho strelca napriek tomu, že hrával s minimálne o rok staršími spoluhráčmi. Už keď som ho mal v prípravke, bolo mi jasné, že to nebude len taký bežný hokejista,“ spomínal Žigove začiatky na skalickom ľade jeho prvý tréner František Kazinota.
Mládežnícky kouč Zbyněk Černý ho viedol v doraste od štrnástich rokov. „Nikdy nezabudnem na testy rýchlosti na dĺžku klziska. Neveril som vlastným očiam. Pálffy mal rýchlejší čas pri korčuľovaní s pukom ako bez neho. Vždy. Všetci ostatní to mali naopak.“
Čevabčiči, nech sa páči
V rokoch 1987 až 1991 sa Pálffy vyučil na strednej odbornej škole v Senici za kuchára.
„Moje výstupné dielo bolo čevabčiči,“ smial sa cestou v „škodovke“ denníka Šport na vyhlásenie najlepšieho nováčika roka federálnej hokejovej ligy 1992 do Slaného za Prahou.
Náš denník bol vtedy gestorom ocenení najlepších individualít celoštátnej ligy. Tam ho netrpezlivo čakal vtedajší tréner Litvínova Ivan Hlinka a usiloval sa ho zlomiť na prestup.
Ponúkal mu na vtedajšie pomery astronomický plat 20-tisíc korún mesačne. Márne, Skaličana nehostinný kraj s povrchovými zaprášenými baňami nelákal, navyše bolo už isté, že jeho korčule sú vďačným objektom pozornosti zahraničných agentov.
Dovtedy mu pani učiteľka Huttová zvykla pripomínať: „Žigmund, uč sa, lebo ten hokej ťa neuživí.“
Nechal na stole 12 miliónov
Kým sa dostal do NHL, stihol zamotať hlavu šéfom a trénerom v New York Islanders. Keď ho skúšali preformátovať na farme, lete 1992 sa z večera do rána zbalil a z prípravného kempu ušiel domov.
To vraj nikdy nezažili. Po roku sa do New Yorku vrátil a už ho nešlo zastaviť. Zapracoval na muskulatúre, zdokonalil si angličtinu.
Hráčom Islanders bol do leta 1999, keď sa dohodol na zmluve s Los Angeles Kings. Po výlukovej sezóne 2004/2005, ktorú strávil v Skalici a po rozbehu ročníka so svojou hokejovou „dvojičkou“ Jozefom Stümpelom v Slavii Praha, zamieril do Pittsburghu. V Penguins robil popri ňom prvé kroky v NHL Sidney Crosby a posledné zase Mario Lemieux.
Z Pittsburghu prišla v roku 2006 pre hokejový svet absolútne nečakaná správa. Vtedajší generálny manažér „tučniakov“ Craig Patrick neveril vlastným ušiam.
Pálffy mu jedného dňa oznámil, že s hokejom končí. Ako dôvod uviedol chronické bolesti ramena. Uzavrel tak skvelých dvanásť sezón v NHL. V základnej časti odohral v tímoch New Yorku Islanders, Los Angeles Kings a Pittsburghu Penguins 684 zápasov, nazbieral 713 bodov, dal 329 gólov. Len on, Stan Mikita a Peter Šťastný majú zo slovenských rodákov v štatistikách NHL viac ako jeden bod na zápas.
Pálffy si zo zmluvy s tímom Penguins odkrojil iba kúsok, na stole nechal 12 miliónov dolárov. Prekvapený zostali spolumajiteľ klubu Mario Lemieux aj vychádzajúca hviezda v útoku „tučniakov“ Sidney Crosby.
Návrat domov
Po roku sa Pálffymu zdravotný stav zlepšil a ďalších päť sezón zabával divákov v rodnej Skalici. Vynechal ročník 2010/2011, na výkonoch mužstva to bolo cítiť. Dal si prestávku a znovu sa vrátil k mužstvu, stal sa najproduktívnejším hráčom základnej časti extraligy.
Skalica bola Pálffyho srdcovka. Po návrate z NHL už inde nehral, hoci ponuky sa hrnuli aj z KHL. Pôsobením doma pozdvihol úroveň materského klubu i celej extraligy. Skalicu potiahol v roku 2009 do finále proti Košiciam.
Strojca gólov
Majstrovstvá sveta v Göteborgu 2002 boli pre Pálffyho vrcholom reprezentačnej kariéry. Slovenskí hráči prichádzali na MS 2002 do Švédska s pokorou. Po neúspechu na zimných olympijských hrách v Salt Lake City 2002 a chceli si napraviť pošramotenú povesť.
Žigo prišiel spoločne s Ľubomírom Višňovským po vyradení Los Angeles Kings z bojov o Stanleyho pohár.
„Vtedy bola taká doba, že sa nevolalo hneď po vypadnutí. Boli sme síce s ,Višňom´ sklamaní, ale chceli sme byť s tímom, v ktorom bolo viacero hráčov z NHL. Nakoniec sme sa tam zišli skupina chalanov, ktorá veľmi chcela vyhrať,“ spomína si na šampionát.
Vo finále MS 2002 proti Rusku začal gólovú akciu, na konci ktorej bol po jeho bekhendovej nahrávke Peter Bondra a 100 sekúnd pred koncom stanovil na konečných 4:3.
„Na ten obraz si pamätám dodnes. V obrannej tretine som zariskoval, ale získal som puk, potiahol som ho, naznačil pohyb doprava a poslal som ho doľava Petrovi. Trafil to skvele. Na tie chvíle sa nedá zabudnúť,“ zalovil v pamäti.
