„Musíš ísť do Košíc, niečo také si ešte nezažil...“ počúval som opakovane v mojej bežeckej partii odvtedy, ako som pred rokmi podľahol bežeckému boomu.
Hneď po mojom prvom maratónskom pokuse v roku 2018 som musel konštatovať, že bežeckí kamaráti mali absolútnu pravdu. A tak odvtedy toto ich posolstvo posúvam každému, kto mi povie, že rozmýšľa o účasti na najstaršom európskom maratóne.
Try once, love forever
Najlepšie to vystihuje slogan „Try once, love forever“ – „Skús raz, miluj navždy", ktorý sa objavil na finišerskej medaile pri mojej premiére v Košiciach.
Na čaro tamojšej atmosféry sa vždy teším, toto podujatie každý rok ponúka nejaký príbeh. Spomeniem len dva najčerstvejšie.
V roku 2023 som už približne kilometer po štarte predbiehal Mateja Tótha. Zakričal na mňa menom a pozdravili sme sa. To som však ešte netušil, že sa v ten deň nevidíme na trati naposledy.
O necelé tri hodiny sa naše maratónske cesty opäť skrížili. Mne už dochádzali sily, Matej ma dobehol a povzbudil. Akoby vlial do mňa novú energiu.
Moje sklamanie z predstavy, že nepokorím trojhodinovú hranicu, išlo do úzadia, zrazu sa objavila veľká motivácia. Hneď som preradil na vyššiu rýchlosť a spoločne s olympijským a svetovým šampiónom v chôdzi na 50 km ukrajoval posledný kilometer.
Priznám sa, pre mňa to bolo niečo výnimočné. Užíval som si tie chvíle aj povzbudzovanie tisícok ľudí na košickej Hlavnej ulici. A to som vôbec netušil, že vzhľadom na prítomnosť môjho bežeckého spoločníka nás celý čas naživo snímali televízne kamery. Bol to najkrajší dobeh do cieľa, v mojich spomienkach nepochybne zostane naveky.
Stena
Druhý zážitok mám spred roka.
Bežci dobre poznajú výraz stena. Mne sa dovtedy nikdy do cesty nepostavila. Vlani však bola nekompromisná. Vyrástla predo mnou približne šesť kilometrov pred cieľom. Kým dovtedy som bežal ako hodinky, zrazu moje tempo výrazne kleslo, úplne mi odišla energia. Zaplavili ma myšlienky o chôdzi, bol to boj s vlastným telom aj s hlavou.
Dobre, povedal som si, môj rekordný čas už síce nepokorím, na druhej strane, nemôžem predsa hodiť do koša týždne prípravy a zakončiť to akousi jesennou prechádzkou košickými ulicami. A už vôbec nie pred ľuďmi, ktorí nás v húfoch povzbudzovali popri trati.
Rozhodol som sa, že zvoľním, ale určite to nevzdám, veď každým krokom som bližšie k cieľu. Vedel som, že sa musím dostať na Komenského ulicu, odtiaľ mi budú chýbať len dva kilometre.
Práve na tento úsek trate – kde sa vďaka početnej diváckej kulise zrazu ocitnete akoby na adrenalínovej vlne, ktorá vás už „hodí“ do cieľa – sa teším každý rok najviac.
P.S. Ani po tejto lanskej skúsenosti a veľkom trápení na trati som na MMM nezanevrel. V nedeľu budem znova na štarte, tentoraz polmaratónu. Bude to moja jubilejná desiata účasť v Košiciach. Tomuto bežeckému fenoménu sa totiž dá iba ťažko odolať.
