Tradične v prvú októbrovú nedeľu sa košickými ulicami znova po roku dá do pohybu mohutná bežecká lavína v rámci Medzinárodného maratónu mieru.
Najstaršieho na starom kontinente a druhého na svete po Bostone, čo podčiarkuje jeho výnimočnosť. Róbert Štefko a Matej Tóth, dve slovenské športové legendy, odhaľujú, čím ešte je MMM taký jedinečný.
Nemáte sa kde ľutovať
„Svojou atmosférou,“ tvrdí olympijský šampión v chôdzi Matej Tóth. „Maratónom žije celé mesto, to vidieť od prvého momentu, keď doň človek vojde. A intenzívne to cíti pred, počas aj po podujatí.“
Tóth zavítal do Košíc prvý raz v roku 2012 a odvtedy takmer každý rok.
„Niektoré ročníky som prežíval obzvlášť intenzívne, vďaka tomu, že som ich navštívil po mojich najväčších úspechoch – mal som problém prejsť z metra na meter.“
Napríklad po zisku titulu majstra sveta 2015 na 50 km, keď prešiel polmaratónsku trať exhibične chôdzou popri otcovi. Celý maratón absolvoval raz, už ako bývalý športovec predvlani v stom ročníku. Zvládol ju za 3:02:48 hod.
„Po maratóne som nemal svalovicu v nohách, ale v mimických svaloch a v ruke. Od toho, ako som sa celý čas usmieval a mával divákom.“
Chôdza a maratón majú jedno spoločné. Ich účastníci sú v blízkom kontakte s fanúšikmi pri trati: „Tento kontakt je veľmi dôležitý, pretože chôdza na 50 km alebo maratón na vyše 40 km, no aj ďalšie vytrvalostné disciplíny sú nesmierne náročné fyzicky aj mentálne. Človek vie, že bude trpieť, že to bude mimoriadne ťažké, minimálne v závere.
Môže sa prekonať a zvládnuť to sám, oveľa jednoduchšie v tejto situácii sú však preňho húfy ľudí popri trati, ktorí vás burcujú, nedovolia spomaliť, myslieť na nejakú krízu, ale naopak, prekonať ju. Pri chôdzi na dvojkilometrovom okruhu býva divácka kulisa rozložená po celom obvode. Pri veľkých okruhoch sa často
stáva, že nastane ticho, človek zostane na trati sám. Toto však v Košiciach nehrozí. Ja som tam nezažil na trati samotu. Ľudia sú všade. Na MMM nie je kúsok miesta, kde by sa vytrvalec mohol začať ľutovať – stále ho niečo a niekto ženie dopredu.“
Od topánok som mal také otlaky, že som ledva chodil. A čakal ma maratón.“
Boli stávky, že nedobehne
Pre svojho času jasne najlepšieho slovenského vytrvalca Róberta Štefka je maratón v Košiciach výnimočný aj preto, že sa v tomto meste narodil. A ešte vďaka víťazstvu v roku 1999.
„MMM je rýchly a rovný a ulice za čo len trochu pekného počasia sú plné.“
Maratónsku trať v Košiciach absolvoval dvakrát.
„Spomínam si, že pri mojom víťazstve bolo pomerne teplo. Ja som si preteky ešte skomplikoval tým, že som pricestoval do Košíc v topánkach, na ktoré som nebol zvyknutý a dostal som také otlaky, že som ledva chodil. A čakal ma maratón.
Našťastie, otlaky mi v pretekoch neprekážali. Pomohli mi kamaráti, mal som dobré náplaste. Bolo to pomerne náročné. Vtedy Afričania ešte neboli, tuším len jeden Maročan. Niektorí ľudia na mňa uzatvárali stávky, že to asi nedobehnem, nevyzeralo to totiž so mnou najlepšie. Musel som viac zabojovať hlavou ako fyzicky. Podarilo sa a bolo to super.“
Podľa Štefka pomáha atmosfére MMM jeho podoba.
„Vďaka tomu, že je to mestský maratón, ľudia nie sú len v centre, ale všade popri trati. To vo svete nebýva úplne taká prax, napríklad aj v Londýne sú hluché miesta, v New Yorku sa tiež nejaké nájdu. Vďaka tomu, že Košice sú prístupné divákom, a keď je len trochu solídne počasie, ulice sú plné a atmosféra výborná. Bežcom to veľmi pomáha. Bez debaty. Je to pre nich veľká pomoc.“
