O chate, ktorú spravoval a jej okolí hovoril s láskou, že je to Slobodné kráľovstvo Rysy. Na Chate pod Rysmi strávil Viktor Beránek väčšinu svojho života. Po vyše 48 rokoch služby tento rok končí. Chata patrí Klubu slovenských turistov (KST) spolu s horolezeckým spolkom JAMES.
Beránek sa do výberového konania prihlásil, KST a JAMES však zvolili iného uchádzača. Beránek poukázal na to, že výberové konanie podľa neho nebolo fér. V prípade Chaty pod Rysmi v ňom uspel Ján Ševčík, ktorý je v štruktúrach KST.
Na stranu starého chatára a nosiča sa postavili niektoré členské organizácie KST aj verejnosť. Beránek však odmietol, že by sa na chatu chcel za týchto okolností vrátiť. Formálne je chatárom do konca októbra, z Chaty pred pár dňami odišiel.
V spolupráci s vydavateľstvom Dajama vám prinášame úryvok z knihy Viktor – príbehy chatára a nosiča.
Klavír na terase
Slovenskú klientelu mám rád, je veľmi pracovitá. Čechov je v Tatrách akosi pomenej a iné národnosti také húževnaté na chodníku dolinou nie sú. Ale len čo príde sobota, Slovák zabudne na pracovný týždeň a vyrazí za aktívnym oddychom na Rysy.
Vytrepe sa na chatu s tým, čo pri smerovníku dole pri Popradskom plese nájde. Mnohí dorazia na chatu na pokraji svojich síl, no hrdí a šťastní, že sú v cieli. Sú vďační, že sa mohli obuť do nosičských topánok a my sme ešte vďačnejší, že nám pomohli. Každý jeden z nás je šťastný a v tom je tá úžasná sila hôr.
Aj keď šiesty člen obrany je menej viditeľný, lebo sa nachádza v zákulisí, má roboty nad hlavu. Je to technický kontrolór, ktorému sa nesmie minúť voda v nádrži či vyhasnúť peletkový kotol.
V medzičase musí začať s prípravou potravín na novú várku jedál. Načistiť zemiaky, cibuľu, pokrájať mäso do guláša. To všetko sám nemôže a nedokáže stihnúť. Vychádza na terasu a zajíma otrokov a otrokyne.
Vždy sa na chate ukážu naši známi. Dostanú čaj, prehodia pár slov a potom sa nudia. Tak ich zapriahneme do výrobného procesu. Vyfasujú vrece zemiakov a čistia do nemoty. Za odmenu im dovolíme posedieť si dlhšie na súkromnej nosičskej terase, nastaviť tvár slnku a opaľovať sa.
Ak počasie dovolí, vynesieme von klavír. V dolinke zaplnenej stovkami ľudí vždy ľahko zajmeme aspoň jedného otroka klaviristu. Nám je veselšie a našim zajatcom ide práca pri počúvaní hudby pekne od ruky.
Zrazu sa hlásia zástupy „škrabačov“ zemiakov a cibule. Chcú sa usadiť v privátnom kútiku chaty len pre vyvolených. Terasa je plná otrokov, hrnce prekypujú našúpanými zemiakmi. Oni sú šťastní, my sme šťastní, klavír vyhráva a Titanik ide plnou parou vpred.
Nás dokonalých je málo
Také geniálne riešenie mohol vymyslieť len kúzelník. Siedmy člen našej squadry, železná opora chaty. A skromne pri tom ukazujem prstom sám na seba.
„Nás dokonalých je málo,“ prehodím občas v kuchyni jedovatú poznámku. Ak sa nepochválim sám, nikto iný ma nepochváli. Personál mrmle, nesúhlasne šomrú čosi o samochvále. Radi sa navzájom naťahujeme. Odpúta to naše myšlienky od takmer mechanickej práce pri hrncoch a za výdajným pultom. Okrem toho, že sme zladení pracovne, máme aj rovnaký zmysel pre humor.
Počas leta, keď je nápor v peknom počasí tesne popoludní najsilnejší, zapojí sa i šiesty vojak do boja v kuchyni. A potom sa z neho stáva recepčný. Vyfasuje knihu, kde je zoznam rezervácií, ubytuje hostí, zapisuje si, či prídu na raňajky. Každému vysvetlí, kde sa čo nachádza, kde si môže zájsť na toaletu alebo umyť zuby.
Podvečer nastáva pokoj. Ľudia sa postupne vytratia z doliny, utíchne ruch v jedálni aj pred chatou. Ešte zmyjeme podlahu odratú topánkami stoviek ľudí, ktorí sa v ten deň dožadovali svojej kapustnice, čaju a horalky. Zmývanie podlahy musíme stihnúť, než sa zotmie. V šere alebo pri svetle petrolejok by sme si nevideli pod nohy.
Trojica, ktorá zarezávala už na raňajkách, sa zbalí, naloží si na krošňu ešte smeti a rýchlo uteká dole do doliny a na Popradské pleso. Preskakujúc po kameňoch, tešia sa, že po dvoch dňoch bez jedinej voľnej minúty ich čaká zaslúžený oddych.
Žijeme na kolotoči
Na chate sa človek veľmi nevyspí. Pod deku zaliezame neskoro, vyliezame spod nej skoro. Často treba nadšencov, ktorí robia v noci bujaré zábavy, spacifikovať, aby sa ostatní hostia mohli vyspať. Žijeme na kolotoči. Po voľnom dni sa nevieme dočkať návratu na chatu a po dvoch dňoch práce sa zase tešíme na útek z nej a celonočný nerušený spánok.
Za dlhé roky chatárčenia sa zrodili grify, ktoré nám pomáhajú prežiť. Vydržať leto na chate nie je med lízať.
Vytvorili sme si špecifický jazyk. A v návale turistov nemáme čas na debaty. Vtedy sme ako dobre organizovaná armáda, kuchyňou sa ozývajú povely: „Nabi samopal! Podaj mi granáty! Guláš je hotový? Záškodník na terase, vyžeňte ho!“ Na konci sezóny sme jednoducho radi, že prišla zima.
Vždy na konci októbra začneme chatu pripravovať na zimný spánok. Je to neľahký proces, domíňať potraviny, dočapovať pivo, upratať, poznášať do práčovne deky z nocľahárne, vypustiť vodu z rúrok, aby ich mráz nepotrhal.
Musím myslieť na milión drobností, aby chata zazimovala. V posledný deň mesiaca ju zamkneme. Zaspievame si a za zvukov gitár schádzame dole, niekto s partiou priateľov, niekto osamelo so zmiešanými pocitmi. Radi, že si oddýchneme, že je to za nami a smutní, lebo chatu nechávame samu, napospas snehu, víchriciam a hroziacim lavínam.
Počúvam, ako znie ticho
Je večer. Za oknami tma, na nebi veľký jasný mesiac, žiarou rozháňa oblaky a osvetľuje Popradské pleso.
Občas, keď potrebujem nasať pokoj hôr, zavriem sa na noc v našom Eroticu, malej drevenej búdke, ktorá slúži nosičom najmä počas leta. Je úkrytom pred letnou búrkou, spásou pred čiernou nocou, šatníkom, jedálňou a občas spálňou.
V zime sa cez jej tenké steny derie dovnútra mráz. Pri slabom svetle, s knihou v ruke, započúvam sa do ticha navôkol. Tu som sám sebou a tu som rád.
Cez tenké steny počujem vietor, ktorý sa opiera do stromov a malej drevenej búdky.
Odložím z nosa okuliare, knihu zasuniem pod vankúš, zhasnem svetlo a v tme zavriem oči. Počúvam, ako znie ticho. Ticho hôr, v ktorom pomaly zaspávam.
Zdroj: Oľga Krajčiová, Viktor Beránek: Viktor – príbehy chatára a nosiča, Vydavateľstvo DAJAMA 2023.
