Lucia Janičová (zdroj: archív Lucie Janičovej)
Na najvyššiu horu sveta Mt. Everest vystúpila vlani v 12. mája ako prvá Slovenka. LUCIA JANIČOVÁ verí, že svojim výstupom prelomila bariéru a ukázala cestu ženám. „Ak sa mojim príkladom inšpiruje aspoň jeden človek, stálo to za to,“ vraví.
Blíži sa rok od vášho výstupu na Mt. Everest. Po výstupe je človek plný emócií a prežíva to naplno. Po čase všetko spracuje. Máte dnes pocit, že vás Everest ako človeka zmenil?
„Veľa ľudí mi vravelo, že nebudem rovnaká pred výstupom a po ňom. Nechcela som tomu veriť. Ale naozaj Everest zmení človeka. Mám lepší nadhľad. Síce výstup trvalo 6 a pol týždňa, ale pocity pretrvávajú a nie je to niečo, čo len tak uplynie. Je to tak špeciálny zážitok. Tá hora je bohyňa. Doteraz sa mi niektoré momenty vyjavujú.“
Sú to pozitívne spomienky?
„Áno. Veľa negatívneho som tam nezažila. Okrem utrpenia (smiech) to bolo príjemné. Objavila som v sebe veľmi veľa a vystúpila ďaleko za hranicu svojej komfortnej zóny.“
Mal by si človek dať veľký cieľ, aby objavil, kde sú jeho hranice, ako ďaleko môže ísť za hranice svojho pohodlia?
„Everest nie je jeden, ale každý by mal pozerať na svoje schopnosti a neporovnávať sa. Ak máte sen a odhodláte sa na to, dokážete si splniť sen nech je akýkoľvek. Nemusí to byť Everest. Aj menšie ciele sú môžu byť pre niekoho veľké. Pre niekoho je aj maratón Everestom, pre iného dlhšia prechádzka.“
Bol Everest uzavretím nejakej životnej etapy alebo to bol len jeden cieľ?
„Mala som traumatickú minulosť a toto bol bod, v ktorom som to chcela prelomiť. Akoby uzavrieť minulosť. Pre mňa to bol veľmi veľký cieľ. Bolo to vyvrcholenie terapií. Zrejme to bol vrchol mojich terapií. Ale bolo to symbolické. Na Evereste nezmizli moje problémy. Bohužiaľ (smiech). Objavila som však v sebe viac odolnosti. To sa potom vypláca v bežnom živote.“
Bol to tak silný zážitok, že z toho dokážete čerpať aj v bežnom živote? Napríklad pri riešení problémov?
„Každý deň. A viackrát. (smiech) Sú situácie, kedy si hovorím: Toto nie je také hrozné, ako to čo som zažila na Evereste. S väčším nadhľadom sa pozeráte na veci. Niektoré sa mi zdajú až malicherné.“
Čo bolo na Evereste najnáročnejšie?
„Je to veľmi ženská vec. Keď som mala menštruáciu, bolo to brutálne. Mam bolestivý cyklus aj bežne, ale v nadmorskej výške to bolo stonásobne silnejšie. Znesiem veľkú bolesť, ale aj psychicky ma to rozhodilo. Vedela som, že prídu negatívne myšlienky. Vtedy som mala pocit, že to nedokážem a musela som s tým hodiny bojovať.
Vedela som, že sú to len myšlienky, len logicky som s tým bojovala a sama som sa prehovárala, že to zvládnem. Vedela som, že to potrvá dva dni a prejde to. Keď mi kleslo sebavedomie, musela som sa prekonať a oddýchnuť si. Potom to bolo v poriadku.“
Lucia Janičová. (zdroj: archív Lucie Janičovej)
Jedným z náročných momentov počas vášho výstupu bolo, keď ste tesne pod vrcholom minuli mŕtve telo horolezca. Mali ste vtedy negatívne myšlienky?
„Bolo to nepríjemné. Prichádzal aj posttraumatický stres, ale už som to dokázala spracovať. Na moment, že uvidím mŕtve telo som sa pripravovala už pred výstupom. Až tak, že som si predstavovala ako pôjdem okolo tela, ktoré je známe ako green boots (telo neznámeho horolezca so zelenými topánkami sa stalo orientačným bodom pri výstupe – pozn.).
Vizualizovala som si, ako pôjdem okolo a vzdám mu rešpekt. No keď sme prišli do Káthmandú, mi niekto hovoril, že už tam nie je. Vraj ho uložili do ľadovej jaskyne pod vrcholom a nebudú viditeľné ani iné telá. Neviem, prečo mi to povedali, ale nebolo to presné. Prestala som sa na to pripravovať. A keď to prišlo bol to šok.“
Čo sa stalo?
