S tromi generáciami Tománkovcov sa spájajú úspechy džuda v Pezinku. Už len ten hlavný, že je to fenomén v tomto vinárskom meste. Predstavte si, nemajú tam problém získať deti na džudo. Radi by rozšírili Judo arénu, ktorú majú skolaudovanú od roku 2003.
Klubu 1. JC Pezinok je už primalá. Hlavou, ktorá teraz hýbe dianím v pezinskom i v slovenskom džude, je Jozef Tománek mladší, pokračovateľ myšlienok svojho otca Jozefa, zakladateľa džuda v Pezinku.
Mladší Jozef je podnikateľ, podpredseda Slovenského zväzu džuda, otec, strýko a tréner mládežníckych multimedailistov, dcéry Patrície a syna Jozefa, tiež netere Lenky. Zhovárali sme sa s ním.
Píšete mimoriadne zaujímavý a aj úspešný príbeh džuda v Pezinku. Silný komunitný, ale aj rodinný príbeh. Čo vás v tom tak napĺňa?
„Odkedy nás ako dvoch bratov doviedol k džudu náš otec Jozef, tento šport sa stal súčasťou nášho života. Džudo sa opiera nielen o športové princípy, ale jeho filozofia je použiteľná aj v živote ako takom a držíme sa jej. Je zaujímavé, že odkedy začal náš otec tvoriť celý príbeh, udržiavame úroveň tohto športu stále vysoko. Mňa džudo vtiahlo naplno. Navyše keď vidíte, že to napĺňa spokojnosťou vaše deti i iné, je to ďalšia motivácia.“
Ozaj, ako sa dostal k džudu váš otec Jozef, zakladateľ klubu?
„Bol šofér na Pozemných stavbách Bratislava. Otcov kolega mu raz povedal, aby nás vzal na džudistický tréning do Pozemných stavieb Bratislava. Bolo to v roku 1982. O rok založil náš otec džudo v Pezinku. Ako úplný amatér. Urobil si trénerský kurz. Na prvý nábor do telocvične školy v Grinave prišlo 110 detí. Boli sme z toho vyvalení.
Čakali sme možno dvadsať detí. Ešte sme ani nemali tatami. Trénovalo sa gymnastických pásoch. Museli sme získať trénerov z Bratislavy. Čoskoro prišli pezinské úspechy. Prvý majster Československa bol Marek Matuszek. Ja som bol krátko na to majster republiky v roku 1989 ako starší žiak. Začínali sme ako Telovýchovná jednota Iskra Pezinok. Ako sa džudu začalo dariť, prešli sme ešte v osemdesiatych rokoch do Lokomotívy Pezinok. Silnému basketbalu sme my džudisti začali robiť konkurenciu.“
Dokedy ste vydržali na tatami?
„V roku 1994 som nastúpil do Dukly, bol som piaty na armádnych majstrovstvách sveta, deviaty na juniorskom svete. V deväťdesiatom šiestom som skúšal dostať sa na olympijské hry do Atlanty, ale už sa začali hromadiť zranenia. Bodku som dal v deväťdesiatom ôsmom, keď som mal poškodenú chrbticu. Jedenásť rokov som bol majster Slovenska. Ale to mi už nepripadalo až tak zaujímavé.“
Hneď po športovej kariére ste začali podnikať?
„Najskôr som ešte išiel k polícii.“
Podnikáte v stavebníctve, nákladnej doprave, odpadovom hospodárstve. Hneď ste začali podporovať džudo v Pezinku?
„Najprv som začal trénovať. Veľký krok vpred bolo skolaudovanie Judo arény v roku 2003. Získali sme parádne zázemie. Chvíľku trvalo, kým sme sa naučili využívať potenciál našej haly a základne, ktorú máme v 1. JC Pezinok. Hala je pevný pilier nášho príbehu.“
Ďalší je záujem detí a rodičov. Nerobíte organizovaný nábor a deti sa, obrazne povedané, tisnú na tatami… Čím to?
„Džudo v Pezinku je taký fenomén, že máme veľa záujemcov o tréning. Naše najväčšie problém sú dva: tréneri a priestory. Chceme do roka – dvoch zväčšiť našu halu. Zháňam trénerov. Na Slovensku ich nenaberiem. Angažoval som Japonca Ideho. Má za úlohu venovať sa vrcholovému džudu, teda našim najlepším, ale zdvíha to aj úroveň tréningu detí. Tie vedie aj moja najstaršia dcéra Silvia, taktiež náš odchovanec Andrej Markovics. Ešte aj môj otec, sedemdesiatnik, je na tatami. Bez trénerov sa nepohneme.“
Väčšie športy zápasia s tým, že musia robiť nábor a vy len otvoríte dvere haly a deti sa len tak hrnú. Trochu zveličujeme...
„Ale je to tak! Niektorým deťom musíme povedať, aby neprišli v septembri, lebo máme plno, ale v januári, keď sa niečo uvoľní. V iných krajinách majú systém výberu džudistických talentov, ale nám v Pezinku to pripadá ako pritiahnuté za vlasy. Chceme dať šancu všetkým a talent sa potom vykryštalizuje.“
Čím viac medailí, tým musí byť príprava ešte kvalitnejšia.“
Na všetko treba peniaze. Bez toho, že by sa vám darilo v podnikaní by sa to nedalo zvládať na tejto úrovni, všakže?
„Rozhodne nie! Úplne vážne to beriem od roku 2014. Odvtedy funguje koncept toho, že chceme vychovať ďalších olympionikov po Marekovi Matuszekovi a Milanovi Randlovi a získať medaily. Ak to nemá byť náhoda, ak to nemá byť o jednom športovcovi raz za dvadsať rokov, musí byť podpora. Tiež sa pýtam, čo by sa stalo, keby neboli výsledky, lebo v športe býva aj také. Také obdobie treba preklenúť aj z vlastných peňazí.“
Aký je rozpočet 1. JC Pezinok? Zaiste nie miliónový…
„Každý si vie predstaviť, čo stojí vykurovanie a svietenie v hale. Vyberáme okolo 30 eur mesačne členské, čo, samozrejme, nepokryje náklady. Dostávame finančný príspevok z rozpočtu mesta Pezinok, máme sponzorov. Rozpočet 1. JC sa hýbe v státisícoch, niekde do pol milióna. Naši najlepší sú v Športovom centre polície, čiže sú sociálne zabezpečení a dostávajú peniaze na výjazdy a sústredenia aj zo štátnych zdrojov pre Slovenský zväz džuda.“
Ale úprimne, asi by ste si nemohli dovoliť tri výjazdy na kempy do Japonska ročne s najlepšími Pezinčanmi, teda aj vašimi deťmi, ak by neboli eurá z podnikania, všakže?
„Je to tak. Ale situácia sa zlepšila, keď Patrícia drvila konkurenciu v dorasteneckej kategórii a najlepší mládežníci z Pezinka nosili mládežnícke medaily. Sú teda v Športovom centre polície i v top tímoch.
Vyznávam filozofiu, že čím viac medailí, tým musí byť príprava ešte kvalitnejšia. Vtedy treba pustiť viac financií. Motorom motivácie pokračovať v tomto celom sú klubové úspechy, aj medaily našich detí a netere. Prišli v takom rozsahu, o akom som ani nesníval.
Verím, že od nás vyjde silná generácia olympionikov, ale aj medailistov z vrcholných podujatí a takisto brutálne silná skupina trénerov. Pri džude robím s elánom. Sem-tam to ide horšie, najmä keď naše deti prechádzajú rôznymi vekovými kategóriami a váhami. Teší ma, že nielen držíme krok s najlepšími, ale vieme byť aj pred nimi. Dôležité je to udržať.
Máme ponaučenie zo septembrových juniorských majstrovstiev Európy v Bratislave. Na jednej strane dobre zorganizované, ale trénersky som na to nemal čas a to bol problém. V slovenských pomeroch sa ale asi nedajú stále získavať medaily. Tie nás tentoraz obišli.“
Kto je Jozef Tománek mladší
Jozef Tománek mladší (50) je pokračovateľ diela svojho otca v 1. JC Pezinok a ich robota sa stále prelína.
Tománek mladší je bývalý džudista, ktorý mal sľubnú juniorskú éru.
Džudo v Pezinku držal a drží vysoko z hľadiska výsledkov i perspektívy.
Od januára do novembra 2024 bol predseda Slovenského zväzu džuda.
Potom prenechal túto pozíciu pre jej nezlučiteľnosť s jeho pôsobením na trénerskej stoličke počas vrcholných podujatí.
Jeho dcéra Patrícia je dvojnásobná dorastenecká majsterka sveta a Európy, syn Jozef zberateľ juniorských úspechov. Obaja sa chcú dostať na OH 2028 a získať tam medailu.
