Očarili ju hory. Slovenka, o ktorej ste nepočuli, má päť výstupov na osemtisícky

Na konte má už päť výstupov na vrcholy nad 8000 metrov. Je to výnimočný počin, aký dosiahol len jeden jej krajan (Peter Hámor ich má pätnásť). Napriek tomu sa necíti byť horolezkyňou a jej príbeh pozná málokto. Daniela Murínová je pôvodom z Oravy a aj keď žije v Česku, má slovenské občianstvo.

Pracuje ako lekárka v Zdravotníckej záchrannej službe hlavného mesta Prahy (ZZS HMP). Spolu s kolegami je v pohotovosti nonstop: 24/7/365. Už to si zaslúži obdiv a úctu. 

Popri tom si obľúbila najvyššie hory sveta. Za posledné štyri roky stála na piatich osemtisícovkách. „Mám rada hory a som v nich šťastná,“ hovorí. 

Svoje výstupy a zážitky v horách verejne neprezentuje. Keď v tomto roku zverejnili noviny The Himalayan Times informáciu o jej výstupe na piatu najvyššiu horu sveta Makalu (8463 m), situácia sa čiastočne zmenila.

Nasledujúci text je osobnou výpoveďou Daniely Murínovej o tom, prečo do hôr chodí a čo v nich zažila. Doplnili sme iba medzititulky a údaje o výškach vrcholov, sediel a výškových táborov. 

Lekárkou v Nepále 

„Môj príbeh s horami sa asi začal v roku 2008, keď mi umrel brat. Neviem, prečo mi napadlo, že sa s ním chcem rozlúčiť v Peru na Machu Picchu. Po čase som chcela ísť na stratovulkán Chimborazo (6263 m) v Ekvádore, ale expedíciu zrušili, a tak som išla v roku 2012 do Nepálu na Mera Peak (6476 m).

Vtedy som o tom ešte veľa nevedela, ani o výškovej nemoci, ani o rizikách. Dosť takých ľudí, ako som bola vtedy ja, stretávam aj teraz. Došla som približne do 6300 m, potom sa začalo zhoršovať počasie. Bola som sama a široko-ďaleko nikto, tak som sa vrátila – prvý dotyk s výškami bol za mnou. 

Ďalší rok som pracovala na nepálskom vidieku v nemocnici ako dobrovoľníčka a doktorka. Bola som tam päť mesiacov, z toho posledný mesiac som niečo pochodila.

V nemocnici to bolo super, žila som s Nepálcami, poznávala budhizmus, hinduizmus… Celé to prepojenie ich životov, ale hlavne rozdiel medzi našimi a ich životmi. Bolo mi tam dobre, tak som sa do tejto krajiny začala vracať. 

Čítala som knižku Petra Mathiensena Snežný leopard. Chcela som to celé vidieť a prejsť si jeho cestu, ale sama bez organizovanej skupiny. Bol to trochu problém, ale nakoniec sa to podarilo. Mala som so sebou jedného nepálskeho chlapca.

Videla som kláštor Shey gompu, Krištáľovú horu, modré ovce, trochu som sa dotkla Tibetu, jeho duchovna a spala som na miestach, kam by sa bežný organizovaný turista nedostal. Do Nepálu sa vraciam každý rok, niekedy aj dvakrát. 

Stále vyššie 

V roku 2018 som si povedala, že výšku nad 5000 m celkom zvládam a skúsim opäť dôjsť k šesťtisícovke. Na začiatok Lobuche (6119 m) a Island Peak s miestnym názvom Imja Tse (6165 m).

Ďalej mala nasledovať Baruntse (7129 m), prešli sme cez Amphu Lapcha pass a dostali sa do C2 (Camp 2 – výškový tábor). Tam sme to však museli z logistických dôvodov odpískať. Mrzelo ma to, ale môj Šerpa Kalden mi namiesto toho navrhol Ama Dablam (6812 m), ktorú mnoho ľudí považuje za najkrajšiu horu v oblasti Everestu. Trochu som sa zľakla – mnohokrát som išla okolo a videla ju, „Matku s perlovým náhrdelníkom“. Strávila som s Kaldenom viac než mesiac a keď povedal, že to dáme, verila som mu. 

Boli sme iba my dvaja, išli sme opäť cez sedlo Amphu Lapcha vo výške 5845 m. Nakoniec to bolo rýchle a krásne. Počasie nám prialo, podmienky boli skvelé, na vrchole sme boli skoro ráno. Pre mňa to bol asi začiatok cesty vyššie, aj keď na vrcholy nad 8000 m som vtedy vôbec nemyslela, bolo to pre mňa ešte príliš vysoko. 

Začala som si hľadať kopce, na ktoré môžem ísť aj sama a nie sú veľmi technické. Prvý bol Pik Lenina (7134 m) v roku 2021, skvelý Kirgizstan. Cestou odtiaľ som si vymyslela Aconcaguu, ale logistika bola za covidu iná.

Pre mňa veľké plus, že všade bolo málo ľudí, ale sezóna trvala len asi do 10. februára 2022. Nešlo urobiť celých 360˚ z údolia Vacas, ako som pôvodne chcela, otvorili len normálku.

Tam mi prvýkrát omrzli prsty – vinou mojej hlúposti. Našťastie sa to zahojilo. Naučila som sa, že odhadzovať sneh okolo stanu v snežnej búrke, aj keď iba chvíľu, sa nemá v tenkých rukaviciach. 

V lete 2022 prišiel Tadžikistan a výstup na Pik Korženevskej (7105 m). Vyšla som si aj kus línie na Pik Komunizma (7495 m), ale pre nedostatok času a zhoršené počasie to nevydalo až na vršok. V hlave som už mala Manaslu v septembri 2022. 

Manaslu a Gašebrum II 

Prišla prvá osmička Manaslu (v preklade Vrch duší) s výškou 8163 m a moje dosť naivné a idealistické predstavy, ako to na „veľkých expedíciách“ chodí. Pôvodne som chcela ísť bez prídavného kyslíka.

Nakoniec to bolo s ním, aj keď nie úplne mojou voľbou. Celé sa to domotalo, ale na vršok som sa dostala a minimálne kus naivity ostal niekde v C4 vo výške 7400 m. 

Moju predstavu, ako by to mohlo vyzerať, spĺňal Pakistan a G2 s výškou 8035 m. Prichádzala som do tejto krajiny koncom júna 2023 a videla som nádherné hory.

Dostala som sa bez podpory kyslíka do výšky 7800 m. Sama, bez výškového nosiča som vychádzala z C3 vo výške 7000 m (tiež to pôvodne takto byť nemalo). Postupne sa horšilo počasie a aj keď predpoveď hovorila inak, viditeľnosť bola mizerná, trochu snežilo. 

Keď som sa párkrát pozrela smerom dole, uvidela som čierneho trojrukého panáka, ako mi máva, nech idem späť. Chvíľku mi trvalo, než mi došlo, že je to prízrak. Tak som si povedala, že po čo sa tam budem hore trieskať, keď tam aj tak nič neuvidím a ja mám výhľady rada. Ľudia, ktorí išli v ten deň predo mnou, sa pre počasie na vršok nakoniec tiež nedostali. 

Z Pakistanu som odchádzala rozhodnutá, že sa tam nikdy nevrátim. Krásu hôr i celej krajiny prebilo niečo, čo som si nikdy nedokázala pripustiť, že by sa mi mohlo stať. 

Čarokrásna Dhaulágirí 

Necelé tri týždne po G2 som odchádzala ako psychická a aj fyzická polotroska do Nepálu. Išla som si urobiť malý test, ako som na tom v realite. Vzala som stan, batoh a vyšla do sedla Thorong la (5416 m). Je to najvyšší priesmyk na treku okolo masívu Annapurny. 

Zistila som, že to nie je „úplne prúser“. Odchádzali sme z Marfy zas iba dvaja, ja a Furte. Dhaulágirí (8167 m) bola liekom na všetko. V základnom tábore (Base Camp – BC) som bola pár dní sama so Šerpami. Mala som čas sa s horou rozprávať, obdivovať ju zblízka, párkrát som si vyšla do Francúzskeho sedla (5320 m). Stále som tú horu videla a nemohla sa jej krásy nabažiť, úplne ma fascinovala. 

Bolo to celé také mystické, krásne. Som jej vďačná, že ma k sebe pustila úplne najbližšie – až na vrchol. Cestou dole som jej aj sebe sľúbila, že jej upracem základný tábor. Išla som tam s piatimi Nepálcami a nazbierali sme okolo 400 kg odpadu. Bol trochu problém to odviezť, ale nakoniec sľub splnený. 

Vtedy som zistila, že vybrať peniaze na niečo je veľmi ťažké. Vďaka patrí kamarátom a kolegom, ktorí tento môj projekt podporili. Rozhodla som sa, že peniaze už nikdy na nič zbierať nebudem. 

Výzva menom Annapurna 

Z C2 na Dhaulágirí vidíte Annapurnu – vlastne celé pohorie a sestru čarokrásnej bielej. Je to taká trojička: Manaslu, Dhaulágirí a Annapurna – ona z nej posledná v rade. 

Hlavný vrchol Annapurny má 8091 metrov. Prechádzala som si všetko, čo bolo dostupné, videá, knižky, zápisky ľudí, snažila sa zistiť čo najviac už od prvovýstupu Maurica Herzoga a Pierra Lachenala cez neuveriteľný výstup Wandy Rutkiewiczovej, ale hlavne posledné sezóny. (O horách, kam chcem ísť, si vždy zisťujem všetko, čo sa dá.) 

Mala som šťastie. Podmienky na jar minulého roku boli skvelé, nič lepšie som si nemohla priať. A aj keď to nebolo jednoduché, nakoniec som stála na vršku šťastná o to viac, že som k tomuto daru od hory dostala ešte jeden – od Nirmala Purju, známeho ako Nims.

Na vršku mi povedal, že mi daruje expedičný páperový oblek. Po návrate do Káthmandu som si úplne nový naozaj vyzdvihla v obchode – neuveriteľné veci sa mi niekedy stávajú. Len tak zadarmo, za nič (predtým som chodila v tom, čo som kúpila vo výpredaji). S Nimsom som sa poznala z Dhaulágirí, ale to sme prehodili len slovo-dve... Brala som to ako znamenie, že by som ešte mala ísť na nejaký kopec. 

Na jeseň som si dojednala dobrú cenu na Himlung (7126 m) ležiaci v odľahlom kúte oblasti Manaslu, neďaleko od hraníc s Tibetom. Chýbal mi ten pocit, zas ísť sama a riešiť si všetko, čo patrí k slobode. Tá je na vrcholoch nad 8000 m už ,očesaná‘, samozrejme v kategórii komerčných expedícií, ktorých som viac-menej súčasťou. 

Najskôr Makalu 

Ďalšou osemtisícovkou bola pre mňa krásavica Makalu (8463 m). Ľudia vyjdú aj na niekoľko vrcholov za sezónu. Vedela som, že sa to dá, ale nie to, či to dokážem aj ja – a či som na to vôbec schopná zarobiť peniaze. Chcela som si k Makalu ešte pridať Lhoce. Mala som trochu neštandardné požiadavky, ale napokon sme sa s Rishim dohodli skoro na všetkom.  

Jar 2025: Od Dhaulágirí chodím s jednou agentúrou. Môj plán bol: ja + Nurbu + Dawa (sú to bratia), začať z Chhukungu cez Amphu Lapcha pass, BC pod Baruntse a Sherpani col.

Celú túto časť som si pamätala ako nádhernú a trvala som na tom, že chcem isť tadiaľto až do Makalu BC, aj keď to nie je štandardný prístup. Bolo trochu dohadovačiek, ale vyšlo mi to. 

Na Makalu sme mali dve okná dobrého počasia. Prvé sme s Nurbum nestíhali a druhé bolo až okolo 11. mája. Dohoda s Rishim znela, že keď sa stane čokoľvek, čo by narušilo môj pôvodný plán, zariadi vrtuľník na prelet buď do Dingboche, alebo rovno do EBC (Everest BC je spoločný aj pre Lhoce). 

Na Makalu sme boli z prístupu pod horu už dobre aklimatizovaní, tak nám na výstup stačili dve rotácie. Pokazilo sa počasie, ochorel skoro celý BC, v úvode mi stratili batožinu… A iks iných vecí. Boli dni, keď som si hovorila, že to nevyjde, také čakanie na Godota. Ale potom sa to zlomilo a išli sme hore. 

Noc bola jasná a necítila som ani veľkú zimu. Je fakt, že oproti Annapurne som mala na sebe oveľa lepšie výškové topánky aj oblek. Nastal nádherný slnečný deň, takmer bezvetrie, na vršku sme boli okolo šiestej hodiny ráno. Najprv sme čakali, kým odídu ľudia pred nami, a než došli ďalší, vydalo to na niečo okolo hodiny strávenej na vrchole, celkom teplo. Cestou dole počasie vydržalo až do BC. 

Potom aj Lhoce 

Keďže už bolo celkom neskoro (takmer polovica mája) a vedeli sme o blížiacom sa ďalšom okne dobrého počasia, preleteli sme k Lhoce, vyspali sa, prebalili základné veci v BC pod Everestom v 5360 m a na druhý deň v noci vyrazili na cestu cez ľadopád Khumbu s prenocovaním v C2 v 6400 m.

Nasledovali C3 (7200 m), C4 pod Lhoce v 7950 m a po polnoci k vrcholu. Túto poslednú časť sme takmer celú išli iba sami dvaja so Šerpom Nurbu. 

V kuloári som myslela na Hilaree Nelson, ktorá 30. septembra 2018 spolu s Jimom Morrisonom ako prvá zlyžovala Líniu snov kuloárom z vrcholu Lhoce. Keď som videla naživo, kadiaľ lyžovali – obdivuhodný výkon v týchto výškach.

Hilaree zahynula 26. septembra 2022 pri zlyžovaní Manaslu, tam som ju predtým stretla. Bola prvou ženou, ktorá 25. mája 2012 vyliezla na Everest a Lhoce za 24 hodín. 

Cestou hore začalo fučať a trochu snežiť, ale slnko nakoniec vyšlo a vrchol neuveriteľne majestátneho Everestu bol z Lhoce zdanlivo „na dotyk“.

Parádne, my sami dvaja na vršku Lhoce vo výške 8516 m a oproti šnúra mravcov idúcich na Everest. Bolo to 19. mája 2025 ráno okolo 6. hodiny. Objali sme sa s Nurbum a mala som slzy v očiach. Podarilo sa mi to. Cestou dole v C4 ranná káva, trochu čokoládky, kola, a potom do C2. Na ďalšie ráno cez ľadopád do BC. 

Výprava do Antarktídy 

Na prelome rokov 2020 a 2021 som bola vo vedeckej expedícii do Antarktídy. Kolega má kamoša v Brne a ten mu poslal mail, že hľadajú lekára na túto expedíciu Masarykovej univerzity (MU).

Preposlal mi to, lebo on mal malé deti a nechcel ísť. Asi týždeň som rozmýšľala. Potom som im napísala, pozvali ma na pohovor a nakoniec ma aj vybrali. 

Bolo nás tam osem. V čase covidu to pre mňa bolo vyslobodenie do raja. A ďalšia cesta, ktorá mi prišla ako dar odniekiaľ, neuveriteľné... Jediná nevýhoda bola, že som tam šla pracovne a pohľad na zasnežené kopce a pláne na druhej strane bol trochu trýznivý, keď som si nemohla vziať lyže na nohy a ísť niekam tam, ďaleko. 

Ale aj keď som moje vrtochy nemohla realizovať, bol to úžasný čas a Kamil Láska z MU v Brne bol veľmi tolerantný vedúci. A nedá mi tu nespomenúť Petra Koloucha, súčasného riaditeľa ZZS HMP, ale i bývalého Zdeňka Schwarza, bez ktorých ústretovosti by sa celý tento príbeh asi nestal. Obom ďakujem. 

Ľudia, hory, vrcholy 

V Nepále mám od roku 2017 svoju druhú rodinu v Namche Bazare. Tiež by to bolo na príbeh, ale spomeniem len toľko, že čas prežitý s nimi niekedy preváži pohľad z vrcholu – minimálne to vyjde narovnako. 

Keď si na všetky tie vrcholy spomeniem, musím priznať, že som mala šťastie. Hory mi boli naklonené, pustili ma a za to som im vďačná. Chodím tam preto, lebo sú, aké sú. 

Nechodím zbierať čísla či prvenstvá. Je mi tam dobre. Napriek všetkej lopote, čo tam človek niekedy zažíva, sa tam vraciam pre to, čo som nikde inde nenašla.“