Aj keď nezískal žiadnu medailu na svetovom šampionáte najvyššieho rangu, bez neho by slovenský hokej nebol tam, kde je. Vďaka nemu sa generácii okolo Miroslava Šatana otvorila šanca zabojovať o niektorý z doterajších štyroch cenných kovov z majstrovstiev sveta a olympijský bronz.
Zakladateľ novodobej slovenskej reprezentácie Július Šupler oslávi 27. októbra 75. narodeniny. Zastihli sme ho v napoly sviatočnej nálade. Chystal sa na tradičné derby rodného Popradu so Spišskou Novou Vsou. Doberali sme si ho, že tenzný trénerský typ si práve preto napoludnie predtým naplánoval lekársku kontrolu.
Bývalý rýchly krídelník a najmä úspešný hokejový tréner Július Šupler reagoval vľúdnym výdychom. Už roky vraj neprežíva tvrdé súboje medzi mantinelmi ako o život.
Večne neúnavný pracant so zmyslom pre detaily sa však spontánne priznal k životnému hriechu. V tejto sezóne ešte ani raz nezašiel na huby, ostal bez pôžitku vychutnať vôňu čerstvého dubáka.
Je odhodlaný všetko dohnať, za osvedčenými polotajnými hubárskymi miestami mu plače srdce. Zrejme ešte viac však za hokejovým titulom, na ktorý jeden z našich najstarších hokejových klubov stále márne čaká.
V rozhovore sa dočítate:
z čoho ostal v šoku, keď navštívil tréning 12-ročných žiakov,
ako sa rozvinula slovenská extraliga,
čo pribrzdilo rozvoj slovenských hráčov v extralige,
ako si spomína na pôsobenie v Trenčíne,
ako vníma prácu Nitry s mládežou,
prečo má dôveru v reprezentačného trénera Országha,
ako si spomína na začiatky pri reprezentácia po rozdelené Československa,
o čom sa mu stále zo slávnej reprezentačnej éry sníva.
Veríte, že sa Popradu podarí titul už v prebiehajúcej sezóne?
„To je skôr zdvorilostná predstava, že? Dobre viete, aká je súčasná extraliga vyrovnaná. Hoci možné je všetko. Isté je, že raz sa dočká aj Poprad a dá zabudnúť na frustráciu zo siedmeho finálového duelu na domácom ľade so Žilinou v roku 2006.“
Prepáčte, prvá otázka členovi Siene slávy slovenského hokeja by mala protokolárne znieť: Ako sa máte?
„Odpoveď nemôže byť iná, než prozaická. Ako dôchodca. Nepotrebný, od ktorého už nikto nič nechce. Ale neplačem, žijeme dobu, v ktorej sa úcta k skúsenostiam nenosí. Minulosť je nemoderná.
Chápem, no bez rešpektovania minulosti vývoj nemôže napredovať. Zdá sa, že v týchto časoch sú osvedčené veci na oštaru, niekedy dokonca na smiech.
Na Poprad však nepoviem krivé slovo, mám permanentku na zápasy, pán primátor na mňa pri rôznych spoločenských akciách nezabúda.“
Extraligu sledujete pravidelne?
„Ak môžem, som v hľadisku veľmi pozorný. Ale...“
Ale čo?
„Pred pár dňami som sledoval tréning dvanásťročných žiakov a odchádzal som zhrozený. Jeden tréner v jednom kúte, druhý v druhom, na ľade ticho, bez života, ako keby nemali chuť tie decká nič naučiť, usmerňovať ich.
Namiesto trpezlivého prístupu občasné zahulákanie. Ale to je asi súčasť tej inej doby. Ostal som v šoku.“
Extraliga sa skvalitňuje, ale...
Trénovali ste v spoločnej československej lige, kde ste s Duklou Trenčín v roku 1992 získali historický titul, od nasledujúcej sezóny ste roky pôsobili v slovenskej súťaži. Kam dospela?
„Išla neustále dopredu, vyššie. V posledných rokoch ju prudko kvalitatívne posunuli legionári zo zahraničia. To je svätá pravda, hrá sa rýchlejšie, technicky i takticky zmysluplnejšie. Všetka česť.
Extraliga sa zdvihla komplexne. Na druhej strane vpád importov pribrzdil rozvoj slovenských chlapcov, logicky im oklieštil možnosti presadiť sa.
Odchovanci sa dostávajú na ľad málo, naskočia na pár striedaní, v presilovkách či oslabeniach dostanú šancu výnimočne. Naše talenty buď prirýchlo s hokejom končia, alebo ak majú ich rodičia peniaze, odchádzajú predčasne do zahraničia.“
Nestrácajú fanúšikovia vzťah ku klubovej identite, lebo nemajú čas navnímať vlastné ikony?
„Práve to sa neúprosne deje. Importi sa rýchlo točia z klubu do klubu, no všimol som si, že na torzo, ktoré ostane aj na nasledujúcu sezónu, diváci familiárne skandujú ich krstné mená.
Odchovanci na to čakajú márne, hoci aj medzi nimi sa nájdu spoľahliví lídri. Je mi ich ľúto.“
Slovenskú súťaž ovplyvňujú okrem hráčskeho prílevu aj zahraniční tréneri i metodika, nielen zámorská, no najmä severská. Tiež potláča našu vlastnú či bývalú československú?
„Do značnej miery. Na našich klziskách ochotne preberáme všetko cudzie, no som si istý, že sa ľahkovážne vzdávame vlastných osvedčených postupov.
V tréningoch mládeže či dorastu mi chýbajú rýdze slovenské vlastnosti – nebojácnosť, dravosť, tvrdosť. Spomínam si, aké účinné signály sme pilovali v Poprade, Liptovskom Mikuláši či najmä v Trenčíne.
Všetko originálne veci, prirodzene odvodené od typológie hráčov. Pravdou však je, že borci, ako boli Pálffy, Petrovický, Jánoš, či neskôr Hossovci, Demitra a ďalší, sa tak často nerodia. A metodika?
.
