Igor Moška je náš aktuálne najdlhšie pôsobiaci vrcholový športový funkcionár. Na Slovenskom tenisovom zväze (STZ) pracuje od roku 1991, od roku 1993 v pozícii generálneho sekretára. Minulý mesiac nečakane oznámil, že v apríli 2026 skončí.
Dlho ste zvažovali svoj krok?
„Už v roku 2022 boli dosť veľké tlaky zo strany istej časti tenisového hnutia, že som vo svojej funkcii dlho a chcelo by to zmenu. Mali sme však rozostavené NTC v Košiciach. Bola to veľká stavba za 15 miliónov eur a veľká zodpovednosť. Ako predseda predstavenstva som bol zodpovedný za jej dokončenie podľa projektu. V tomto zmysle som deklaroval bývalému prezidentovi STZ Tiborovi Mackovi a aj novozvolenému Miloslavovi Mečířovi, že by som to chcel dokončiť. V roku 2024 sme stavbu skolaudovali. Nové NTC bolo potrebné zároveň rozbehnúť a zastabilizovať, dať tomu systém a pravidlá. Je to úspešný projekt, okrem iného získal cenu ,Stavba roka 2024´.“
Tým ste považovali svoju misiu za skončenú?
„Myslím si, že áno. Vo funkcii som 35 rokov, čo je veľmi dlhá doba. Samozrejme, rozhodnutie sa nerodilo ľahko, hlavne kvôli mojim dlhoročným spolupracovníkom, ktorí pre slovenský tenis pracujú 15-20 i viac rokov a budú mi veľmi chýbať.“
Aké boli reakcie vášho okolia?
„Rodina sa teší, spolupracovníci boli trošku zaskočení. Tajil som to totiž, oznámil som to na septembrovom rokovaní výkonného výboru STZ. Chcel som, aby to bolo oficiálne a aby to členovia exekutívy vedeli prví. Samozrejme, s pánom prezidentom Mečířom sme sa o tom interne rozprávali. Bude to postupný proces a myslím si, že môj odchod k 30. aprílu 2026 je vhodný dátum. Aby som dokončil funkčné obdobie a prezident po voľbách STZ navrhne nového generálneho sekretára výkonnému výboru. Bude to prirodzená cesta.“
Spomínate si na svoje začiatky v tenisovom hnutí?
„Nastúpil som v roku 1991 do funkcie ústredného trénera mládeže STZ. Zažil som trénerské rady na Štvanici v Prahe s velikánmi československého tenisu, ktorých som ako chlapec obdivoval. Na čele s Pavlom Kordom, šéftrénerom Československého tenisového zväzu.
Pričuchol som k slávnej ére československého tenisu, počas trénerských rád v Prahe som sa veľa naučil. V roku 1992 som bol prvýkrát vo Wimbledone ako tréner juniorskej výpravy, v ktorej boli David Škoch, Filip Kaščák, Ľudmila Richterová a Zuzana Nemšáková. Prvýkrát v histórii boli až traja Slováci vo výbere Československa do 18 rokov, 16-ročný Škoch vtedy vyhral titul, Nemšáková bola v semifinále.
Boli to úžasné zážitky a úspešný výjazd, čo ma ešte viac inšpirovalo. Videl som veľký tenis zblízka, tituly medzi mužmi a ženami vtedy získali Andre Agassi so Steffi Grafovou. Bol som mladý 32-ročný a získal som veľa impulzov, aby som v trénovaní pokračoval. Tenis, môj koníček, som začal vykonávať ako svoju prácu. Som veľmi vďačný za túto príležitosť.“
Na zelenej lúke
Čomu ste sa venovali predtým?
„Vyštudoval som Vysokú školu technickú v Bratislave, bol som projektant hydraulických strojov a robotov. Päť rokov som pomerne úspešne pôsobil v tejto sfére a vo voľnom čase som trénoval mládež. Keďže moji tenisoví zverenci hrali dobre a boli úspešní, dostal som ponuku, či to nechcem robiť profesionálne. Prijal som to a po rozdelení republiky som prešiel na pozíciu generálneho sekretára STZ.“
Koľko mal zväz zamestnancov?
„Boli sme traja. Ja, nevesta profesora Černušáka Alenka Černušáková a nebohý Jožko Šramel. Mali sme dve kancelárie v Dome športu, jednu škodovku favorit, rozpočet 200 000 korún (cca 6600 eur).
Slovenský tenis sme začali budovať na zelenej lúke. Začiatky boli pomerne romantické. Museli sme na sekretariáte STZ poskladať úplne nový tím. Na pozície kapitánov v Davisovom pohári a Pohári federácie som oslovil vtedy dve najväčšie tenisové osobnosti, ktoré na Slovensku boli. Miloslava Mečířa a Jana Kukala.
Prvá dekáda bola dynamická a úspešná. Po rozdelení Česko-Slovenska sme mali medzi mužmi blízko stovky svetového rebríčka vtedy len 19-ročného Karola Kučeru, medzi ženami už bola Karina Habšudová v 50-tke. Okolo nich sa začala formovať úspešná generácia. Najskôr sme sa tešili z individuálnych úspechov Kučeru, Habšudovej, neskôr Henriety Nagyovej, Dominika Hrbatého, Daniely Hantuchovej, Magdy Rybárikovej či Dominiky Cibulkovej.
Postupne však na ne nadviazali aj tímy. Zrodil sa triumf na Svetovom pohári ATP v Düsseldorfe 2000, víťazstvo v Pohári federácie 2002, tri tituly v Hopmanovom pohári a účasť vo finále Davisovho pohára 2005. Nezabudnuteľné však boli aj začiatky, napríklad v Davisovom pohári. Veľmi mi záležalo na tom, aby sme čo najskôr postúpili z tretej skupiny, čo sa nám za štyri roky aj podarilo.
S výnimkou nešťastnej prehry v Egypte sme postupovali plynule. Pamätám si Danielu Hantuchovú, keď začínala ako desaťročná a postupne rástla na svetovú extratriedu. Podobne ako Dominika Cibulková či Magdaléna Rybáriková z Piešťan. Premieta sa mi veľa príbehov.“
V rozhovore sa ďalej dočítate AJ TOTO:
či bolo ťažké presvedčiť vtedajšiu vládu o projekte NTC,
v akej finančnej kondícii je Slovenský tenisový zväz,
prečo si myslí, že zákon o športe nastavil transparentné financovanie športových klubov,
ako vníma svojich kritikov,
čo si myslí o tom, že v najlepšej stovke máme len jednu singlistku a jednu deblistku,
čo je zrkadlo úspechu a neúspechu zväzovej práce.
Vízia s NTC
Necelý rok po triumfe v Pohári federácie ste otvorili Národné tenisové centrum. Čakali ste, že sa vám to podarí tak skoro?
„Národné centrum sme mali ako prvá športová organizácia na Slovensku. Začali sme budovať v roku 2001, kolaudovali v roku 2003 a debutovali v zápase proti USA na čele so svetovou jednotkou Andym Roddickom. Prehrali sme tesne 2:3. Bol to vtedy len druhý tenisový stánok s otvárateľnou strechou v Európe. Mimochodom táto stavba bola tiež ocenená ako ,Stavba roka 2003´.
Až po nás otváraciu strechu realizovali vo Wimbledone či na Roland Garros. Rozvíjali sme sa dynamicky. Keď som bol mladší, ani som si neuvedomoval, aké veľké veci slovenský tenis v tomto období dokázal. Som hrdý na kolegov, celý tím a na to, čo sa nám vtedy podarilo. Vždy sme sa snažili vytvárať čo najlepšie podmienky pre hráčov.“
Projekt NTC bola vaša vízia?
„Áno. Kým sme postavili NTC v Bratislave, hrávali sa zápasy Davisovho pohára a Pohára federácie v Inchebe, v košickej basketbalovej či hokejovej hale a platili sme veľké peniaze za nájmy.
Postupne sa sprísňovali aj kritériá Medzinárodnej tenisovej federácie a tieto priestory im už nevyhovovali. Upozornili nás, že s tým musíme niečo robiť, inak nám hrozí presun domácich zápasov do Viedne. Vypísali sme architektonickú súťaž, uspela dvojica Virgil Droppa, Viktória Cvengrošová. Potom som hodiny a hodiny strávil v ich ateliéri. Výsledkom je krásne dielo.
