Český kouč František Straka začal svoju šiestu trénerskú štáciu na Slovensku. Po Ružomberku, Slovane, Trenčíne, Michalovciach a Banskej Bystrici prevzal pred pár dňami Košice. Bývalý 35-násobný československý reprezentant s nemeckým pasom, ktorý býva päť minút od pražského letiska v obci Kněževes, si s nami sadol ku káve a rozprával.
Vás nejako tí východniari priťahujú. Priznajte sa: už vám chýbalo to nárečové ‚šišlání‘, ako ste ho nazvali v Michalovciach.
„(Smeje sa) Na to sa nedá zabudnúť, to je úplne špičkové. Keď mi v Michalovciach naliali poldeci, takmer som spadol pod stôl. To je štýl života ľudí v tomto regióne. Som impulzívny človek a východniarska mentalita je mi veľmi blízka. Sú to búrliváci, ktorí ihneď na všetko reagujú. Niečo podobné ako ja.”
Keď sa po prvý raz objavila informácia, že prídete do Košíc, viacerí sa prekvapene začudovali: trochu skoro… Na záchranárske štácie zvyknete prichádzať až po Vianociach.
„Pre mňa je to veľká výzva. Zažil som už dosť takýchto situácií a dokážem sa v nich orientovať. Dostal som šancu a veľmi si ju vážim. Na Slovensku som pôsobil, poznám mužstvá a sledujem ligu, takže viem, do čoho idem. Navyše, keď som bol v Košiciach naposledy s Michalovcami, zostal som v úžase, aký je tu štadión a podmienky na prípravu. Pre mesto Košice je to veľká vec.”
Porovnateľné s českými klubmi
Budeme vás citovať: „Ľudia v Michalovciach boli úprimní, na nič sa nehrali a tým ma dostali. Dali na stôl 52-ku a vycítil som, že som ich posledná nádej.” Čím vás dostali Košičania?
„Už samotným mestom a futbalovou históriou. Hral som tu ešte federálnu ligu, chodili sme na VSS, na Lokomotívu. To boli megakluby. A ako teraz vidím všetko okolo seba, Košice sú veľkým klubom.
Zázemím sa dajú porovnávať s klubmi v českej lige. So zlepšením úrovne štadiónov sa dvíha i myslenie ľudí. Keď mi zavolal Mára Sapara a spýtal sa, či s ním pôjdem do tohto boja, neváhal som. Vravím mu: 'Sapi, to je pre mňa hodená rukavica. To je môj život. Pre mňa je to výzva a ja sa jej nebojím.' Som rád, že som tu.”
V Michalovciach sa vám podarilo prebudiť tím. Od začiatku ročníka 2023/24 nedokázal vyhrať ani jeden z 20 zápasov, no po vašom príchode prišla remíza v Žiline 1:1 a v 22. kole prvé víťazstvo nad Zlatými Moravcami. Vraveli ste o šialenej, katastrofálnej situácii.
„Tak to bolo. Dovtedy som niečo také nezažil. Tu je iná situácia. Momentálne sú Michalovce v tabuľke lepšie ako Košice a majú veľmi dobrý káder. Aj Košice majú super mužstvo, ale je vidieť, že niečo v ňom neklape. Keď som pozeral zápasy, hráči mi pripadali akýsi zabrzdení. Je to však o psychike a o mentálnom nastavení.
V Michalovciach mi ľudia verili a to bolo super. V Košiciach som taktiež našiel hráčov a chlapcov v realizačnom tíme, ktorí sú posadnutí prácou. Keď vidím, s akým elánom pracujú, aj mňa to napĺňa. Keď vidím ten krásny štadión a nádherné mesto, tak je povinnosť niečo s tým urobiť.”
Ozaj, pani Straková do Michaloviec nestihla zavítať. Príde vás navštíviť do Košíc?
„Stopercentne. V Michalovciach to bolo hektické, všetko sa urobilo narýchlo. Do Košíc určite zavíta.”
Hráči ho prekvapili tatarákom
V Michalovciach ste zaviedli krátke predzápasové sústredenia na Zemplínskej Šírave, hráčov ste zobrali na hokejový zápas. Plánujete podobné aktivity aj v Košiciach?
„Už sme dokonca mali jedno stretnutie s hráčmi. Chlapci ma pozvali na večeru a otvorene sme sa o všetkom rozprávali. Myslím si, že je veľmi dôležité, aby ku mne boli otvorení a povedali mi, ako vidia a cítia problémy, v ktorých sa ako mužstvo ocitli.”
Nastúpil som proti Maradonovi v Buenos Aires, hrali sme s Ekvádorom, v Mexiku na Aztéckom štadióne. Na to v živote nezabudnete, veď rok predtým som vojenčil v Tachove!“
Prekvapila vás ich otvorenosť?
„To je ale dobre, ja to aj očakávam. Nechcem hráčov, ktorí mi budú niečo zatajovať. Dokonca došlo i na tatarák, čo bolo úplne super! Chlapci si pre mňa pripravili tatarák! Vôbec som s tým nerátal. Je vidieť, že chémia tréner a mužstvo je možná a bude fungovať. Všetko však potrebuje čas. Nedá sa všetko hneď vyčarovať. A ja nie som kúzelník. Som tréner, ktorý tvrdo pracuje na tom, aby sme sa zlepšili.”
Na Zemplíne ste uspeli aj preto, že ste našli spriaznenú dušu a akúsi predĺženú ruku na trávniku v podobe Igora Žofčáka. Máte aj teraz vytypovaného niekoho takého?
„Mám, ale nechcite teraz počuť jeho meno. Je to moje vnímanie hráčov, ktorí sú tu. Niektorých som mal pod sebou. Dano Magda bol v Michalovciach, Jano Krivák hral podo mnou v Karvinej. Takže ma poznajú a povedali spoluhráčom, čo odo mňa môžu očakávať. Sú tu výborní hráči, je tu aj kontingent cudzincov - podobne ako v Michalovciach. Ide mi o jedinú vec: aby sme všetci hovorili jednou futbalovou rečou.”
Z Michaloviec by si vybral hráčov
Aké sú vaše poznatky z prvých tréningov?
„Veľmi pozitívne. Je tu partia chlapcov, ktorá to chce potiahnuť, čo ma veľmi teší. Teraz je dôležité, aby sa dali po psychickej stránke dokopy. Vieme veľmi dobre, aké to je, keď mužstvo nevyhráva. Trpí hráč a trpia všetci naokolo. Teší ma, že všetci chcú s touto situáciou niečo urobiť a šliapu naplno. To je dôležité, lebo z tréningov si všetko prenášajú i do zápasov.”
Do ďalšej reprezentačnej prestávky čaká Košice päť zápasov. Najprv dva doma – Michalovce, Podbrezová -, potom tri vonku - Trnava, Dunajská Streda, Trenčín. Bude to zlomový úsek pre vás i pre klub, ako sa bude vyvíjať sezóna?
„Myslím si, že všetci to tak vnímajú. Mňa však teraz zaujíma len prvý zápas. Musíme urobiť maximum, aby sme sa dokázali nakopnúť a bodovať. Rovnako sa potrebujeme prebudiť aj po mentálnej stránke, aby chlapci dostali novú krv a prebudili sebadôveru, ktorú v sebe majú. Som tu na to, aby som chlapcov pripravil tak, aby uverili, že nasledujúci krok bude správny.”
Videli ste posledné zápasy Michaloviec?
„Videl a vôbec ma neprekvapuje, ako dobre hrajú. Kontinuálne všetci nadviazali na prácu Franty Straku. Keby Franz nebol v Michalovciach, možno by teraz hrali druhú ligu. A to hovorím so všetkou úctou a rešpektom. Michalovce majú dobrý, kvalitný mančaft, veľmi dobre vyvážený, s výbornými osobnosťami. Priznám sa, že sú v ňom hráči, ktorých by som si rád vzal do Košíc. Ale konkrétnejšie o tom nechcem hovoriť.”
Choroba v ňom prebudila bojovníka
Aké ste mali detstvo v rodných Českých Budějoviciach?
„Veľmi tvrdé. Dosť som trpel nepríjemnou chorobou. Mal som často zápal pľúc a s ním spojené pľúcne problémy. Prežil som veľa bezsenných nocí, keď som sa nemohol ani poriadne nadýchnuť. Človek s tým musí vedieť bojovať a myslím si, že to vo mne zostalo. Som neskutočný bojovník. Všetko som si musel v živote sám tvrdo vypracovať. Nik mi nepomohol. Akurát rodičia. Tí za mnou stáli i v ťažkých situáciách. Im patrí veľká vďaka, že Franta Straka si siahol na veľký futbal.”
Ste zo športovej rodiny?
„Môj otec bol rozhodca. Ja som tiež máličko fušoval do tohto remesla. Keď som hral za Spartu, občas som rozhodoval žiačikom. O rok staršia sestra nešportovala, ale zato mi stále držala a drží palce.”
Z Českých Budějovíc ste išli na dvojročnú vojenčinu do Tachova, no už ste sa nevrátili na juh, ale zamierili ste do Sparty. To musel byť šok aj pre rodičov.
„Samozrejme. V živote to tak chodí. Asi ten v nebíčku zariadil, aby sa na mňa do Tachova prišiel pozrieť Milan Kollár, vtedajší asistent pána trénera Jiřího Rubáša. Prišiel, ukázal a povedal: tohto frajera chceme. Dovtedy som hltal hráčov ako bratia Čapkovičovci, Macela, Vojáček, Migas. A naraz niekto príde za vami a povie: máme pre teba ponuku, prídeš do Sparty? Súhlasil som a postupne svojou buldodžou povahou som išiel za svojím snom.”
V rozhovore sa dočítate
Prečo začal uvažovať nad emigráciou?
Ako sa udial Strakov prestup na Západ v čase totality?
Z ktorého talianskeho klubu mal ponuku?
Prečo stratil československé občianstvo?
Prečo zažaloval Pragosport?
Ktorý jeho spoluhráč bol nevyspytateľný chlapec, grobian a drsňák?
Real ich nebral vážne
V Sparte sa zišla výborná partia hráčov, ktorá postupne začala kraľovať futbalu v Československu. Za päť rokov ste získali štyri tituly. Ten prvý po dlhých 17 rokoch. Najkrajšie obdobie?
„Určite. Bol to však výsledok tvrdej práce. Keď som v roku 1979 prišiel do Sparty, nebola taká dobrá. Boli sme v strede tabuľky, lepšie tímy mali Dukla Praha, Bohemians, Baník Ostrava. Prišla však trénerská ikona v podobe Václava Ježka a nastal zlom.
V roku 1980 ma tréner Vengloš zobral v rámci ligvého výberu do Ameriky. Po prvý raz som letel v obrovskom Jumbe 747. Celých osem hodín som mal otvorené ústa a neveril som, že som medzi týmito hráčmi.
Nastúpil som proti Maradonovi v Buenos Aires, hrali sme s Ekvádorom, v Mexiku na Aztéckom štadióne. Na to v živote nezabudnete, veď rok predtým som vojenčil v Tachove! Hoci som sa potom nedostal do tímu na MS 1982, o to viac ma hnalo dopredu dokázať, že tam patrím. Neskôr v roku 1990 sa mi to na MS splnilo.”
Nedá sa nespomenúť úžasnú jazdu v Pohári UEFA v sezóne 1983/84. V 1. kole ste vyradili slávny Real Madrid. Nikdy predtým a ani potom sa niečo také bielemu baletu nestalo.
