Slováci udávali v osemdesiatych rokoch vo výškovom horolezectvo tón. Posúvali latku náročnosti, vyberali si hodnotné cesty, často prvovýstupy a bez kyslíka.
Aj vo svete rezonovali výstupy na Kančendžongu, zimný výstup na Čo Oju, K2. Demjánov výstup s dvojicou Kazachov na Dhaulágirí v 1988 dokonca vyhlásila svetová federácia UIAA za svetový výstup roka.
Ten však ostal dlho v tieni výstupu, ktorý sa premenil na tragédiu. Štvorica Slovákov v najlepších rokoch zopakovala výstup Boningtonovou cestou v juhozápadnej stene Everestu, alpským štýlom a bez kyslíka.
Za Hard way však zaplatili Jozef Just, Dušan Becík, Jaroslav Jaško a Peter Božík najvyššiu cenu.
Slováci zobrali Bonningtona ako výzvu
Majestátna juhozápadná stena Mt. Everestu priťahovala svojou obtiažnosťou horolezcov od začiatku. Je vysoká dva kilometre. Najväčší problém v nej predstavuje skalný pás (Rock Band), ktorý bol pre mnohé výpravy neriešiteľným rébusom.
Ťažký terén sa spojil s nadmorskou výškou 8000 metrov. Skúšali to dokonca dve medzinaŕodné výpravy zložené z najlepších horolezcov, no márne.
Až v roku 1975 priviedol Chris Bonington pod Everest gigantický tím. Skúsenosti s touto stenou už mal a vedel, že na úspech potrebuje množstvo materiálu aj ľudí. Mal 18 horolezcov, k nim 40 Šerpov a množstvo personálu v základnom tábore.
S použitím výškových táborov aj kyslíka na vrchol postupne vystúpila štyrica – Dougal Haston, Doug Scott, Peter Boardman a šerpa Pertemba. Boningtona za výnimočný úspech ocenili Radom britského impéria. O výprave napísal knihu The Hard way (Ťažká cesta).
Stala sa bestsellerom. Z vlastnej skúsenosti predpovedal, že bez nosičov či kyslíka je nemožné ju vyliezť.
"V Himalájach sa stále viac presadzuje alpský štýl – bez podpory výškových nosičov, bez fixných lán, bez kyslíka.
V juhozápadnej stene Mount Everestu však o podobnom prístupe nemôže byť ani reč,“ napísal. Túto úvahu zobrali Slováci ako výzvu.
“Každá generácia posúva hranice vyššie. Je to nevyhnutné. Musí nájsť nové výzvy,” uznal Bonington v dokumente Pavla Barabáša Everest najťažšia cesta.
Z Lhoce sa vrátili ako z prechádzky
Slováci mali na Everest vylezený vlastný vlastný variant poľskej cesty (1984), no už o tri roky sa vrátili, aby sa pokúsli o prelezenie juhozápadnej steny. Vtedy jediný pokus zahatalo nepriaznivé počasie. Výzva ich vábila a o rok sa vrátili.
Ivan Fiala, vedúci výpravy o štvorici Jozef Just, Dušan Becík, Jaroslav Jaško a Peter Božík hovoril, že sú to chlapci z jednej ulice.
Boli v najlepších rokoch a v Himalájach sa osvedčili. Každý z nich mal za sebou veľký výstup.
“Absolútna špička. Nie slovenská, ale svetová,” hovoril Fiala.
Pred Everestom v rámci aklimatizácie vyliezli Becík s Justom na štvrtú najvyššiu horu sveta Lhoce. Jaško s Božíkom prenocovali vo výške osemtisíc metrov.
„Nám ide tentoraz o viac, než o zbieranie osemtisícoviek,“ poznamenal Božík.
“Zišli dole akoby sa vrátili z prechádzky a Dušan zahlásil, že keby malo Lhoce deväťtisíc metrov, tak idú ďalej. Tak perfektne sa cítili,” spomínal Fiala v dokumente Everest najťažia cesta.
Cesta do bezpečia vedie nahor
Na Hard way mali jasný plán. Jeho súčasťou bolo minimum výbavy. Brali si napríklad len dva spacáky, ľahký stan. Každý z nich niesol 10 – 12 kíl. Chceli postupovať rýchlo. Za tri dni mali byť v základnom tábore.
Už v prvý deň výstupu mali vyjsť z druhého tábora až do výšky 8300 metrov. Prvý bivak mal byť nad skalným pásom. Druhý deň mali vystúpiť až na Everest (8848 m), prenocovať pod Južným sedlom (druhý bivak) a tretí deň zostúpiť.
Kľúčové bolo stráviť nad hranicou osemtisíc metrov čo najmenej času. Pre nedostatok kyslíka telo v takej výške chátra. Dusí sa.
No verili si a boli optimisti. Božík ešte zvažoval po vylezení Everestu traverz na susedné Lhoce.
Problém juhozápadnej steny Everestu je, že po prelezení Rock Bandu vedie cesta do bezpečia len smerom hore na Južný vrchol, kde sa trasa napája na normálku. Pri akýchkoľvek problémoch je ústupová cesta odrezaná a treba liezť hore.
“Kamaráti mi vravia Everest ťa varuje. Najlepšie urobíš, keď sa naň nikdy nevrátiš. Ťažko niektorým vysvetlím, že Everest sa stal súčasťou môjho života,” poznačil si Jozef Just do denníka pred výstupom.
V roku 1984 bol pod vrcholom a mohol naň vystúpiť, ale zapojil sa do záchrannej akcie pri hľadaní nezvestného Jozefa Psotku.
Oni nevidia
Prvý pokus o Boningtona zahatala silná víchrica. Na druhý vyrazili 14. októbra o tretej v noci. Zvládli bezmála dvojkilometrové prevýšenie. No kľúčové miesto nepreliezli.
Prvý bivak rozložili vo výške 8100 metrov. Teda pod skalným pásom. Celý druhý deň im zabralo prelezenie komína. Víchor pred pár dňami vyfúkal sneh a museli liezť po tvrdom ľade. Spomalili a strácali sily.
Bivak vo výške 8400 metrov neplánovali. Hlásili, že obtiažnosť lezenia bola nad očakávania.
Na tretí deň v relatívne ľahšom teréne ich tempo zaostávalo. Dochádzali im sily, Dušan Jaško sa necítil dobre a zvracal. Tretiu noc v takej extrémnej výške nepredpokladali. Nocovali tesne pod Južným vrcholom vo výške 8600 metrov.
“Počítalo sa s tým, že to vylezú za dva dni,” pripomínal lekár výpravy Milan Skladaný.
Vyžiadalo si to svoju daň. Na štvrtý deň dosiahli Južný vrchol (8760 m). Just mal stále dostatok síl. Od druhov sa odpojil a 17. októbra krátko predpoludním vystúpil na Everest.
Pri zostupe sa ešte dokázala štvorica spojiť, no problémy na nich naplno doľahli.
“Ivan, oni nevidia,” hlásil do vysielačky lekár Skladaný. Stratu zraku si vysvetľoval dlhým pobytom vo výške. K tomu bol Jaško letargický a odmietal zostupovať.
Pri spojení o pol šiestej sa zdalo, že z najhoršieho sú vonku a smerujú do bezpečia. Lenže pri pokusoch o ďalšie spojenie už zostala vysielačka hluchá.
“Keď sme hovorili s Jožom naposledy, vravel, že majú problémy s videním. Nevedia sa zorientovať, kde je štvorka. Potom povedal, že už je to dobré, zostupujú a potom sa ozvú. Mám obavy, či to nestočili do Tibetu...” vyjadril obavy Skladaný.
V Južnom sedle v tom čase boli americkí horolezci. Vedenie výpravy zo základného tábora ich poprosilo o pomoc. Vystúpili tak, aby videli zostupovú trasu.
“Povedali nám. Viditeľnosť je dobrá. Vetrisko otrasný, ale po vašich sa zľahla zem,” spomínal Fiala. Na sile práve naberal víchor, ktorý dosahoval rýchlosť 120 až 160 km/h a lámal stany aj v doline.
Vietor bol taký silný, že záchranná akcia bola vylúčená. Fiala núkal šerpom 25-násobok bežnej odmeny, ak sa vydajú hľadať Slovákov, no márne. Telá slovenských horolezcov nikdy nenašli.
Bonington sám uznal, že to bol nadľudský výkon. Dodnes v juhozápadnej stene Everestu nik nezopakoval výstup alpským štýlom. Jej jediné prelezenie patrí Slovákom.
„To, čo chlapci dosiahli, bol heroický výkon, možno najväčší v histórii himalájizmu,“ tvrdil aj Fiala.
„Odsudzovať ich za to, že šli do rizika, môže len ten, kto ich nepoznal, kto nevedel, ako veľmi po tom túžili a ako verili, že na to majú a že sa im to podarí.
Nehorolezec nemôže pochopiť neopísateľnú silu chcenia horolezcovej duše.“
Profily
Dušan Becík (6. 4. 1954 – 17. 10. 1988)
Stál na dvoch osemtisícovkách: po Čo Oju (r. 1985 prvý zimný alpský výstup vôbec) aj na Lhoce (tesne pred Everestom 1988).
„Ambiciózny a nadaný na všetko, do čoho sa pustil,“ charakterizuje Zoltán Demján novozámockého rodáka, inžiniera-architekta, odborného asistenta bratislavskej STU.
„Mal vždy všetko v hlave zrovnané. Jeden z najinteligentnejších horolezcov, akých som poznal,“ vravel bývalý šéf JAMES-u Igor Koller.
Peter Božík (5. 6. 1954 – 17. 10. 1988)
Podľa Kollera bol bratislavský stavebný inžinier „absolútna svetová horolezecká špička“. Potvrdením sú prvovýstupy na Lhoce Šar (1984) a najmä Magic Line na K 2 (1986), ktorú vytýčil s Poliakmi.
„Pohodový dobrosrdečný chalan, ktorý nebol priebojný, no za cieľmi uvážlivo kráčal,“ dodáva Demján. „Denne bol pol druha hodiny v činkárni a potom behal 10 - 15 km s trojkilovou činkou v každej ruke na Kolibe či nad Račou,“ hovorí Jaroslav Oršula.
Jaroslav Jaško (20. 12. 1961 – 17. 10. 1988)
„Talent, ktorý bol na začiatku veľkej cesty, navyše pracant,“ myslí si Demján o popradskom rodákovi, ktorý ako drevorezbár pracoval na vývojovom oddelení bratislavskej automobilky.
„Hĺbavý, skromný, až utiahnutý, ale výborný lezec, najmä v skalách, čo osvedčil na nórskom Romsdale,“ dopĺňa Koller. „Jedinou mínuskou mohlo byť, že mal vzhľadom na vek menej himalájskych skúseností.“ Everest spoznal na expedícii 1987.
Jozef Just (31. 1. 1955 – 17. 10. 1988)
„Motor výprav na osemtisícovky a zároveň ich smoliar,“ vraví o absolventovi bratislavskej FTVŠ tímový kolega z Everestu 1984 Vladimír Launer.
Na Kančendžonge (1981) aj na Evereste (1984) „len“ zachraňoval tých, čo boli na hlavnom vrchole.
Podľa Kollera „skvele znášal výšky, bol odvážny, psychicky odolný, žiadny zmätkár“. Demján dodáva: „Mal priam od Boha daný fyzický fond a bol ambiciózny, ale nemal som pocit, že prehnane“.
