Stanislav Šesták. (zdroj: TASR )
Autor je bývalý reprezentant, najlepší strelec Slovenska v kvalifikácii na MS 2010, momentálne funkcionár Tatrana Prešov.
Dá sa povedať, že na majstrovstvách Európy hráčov do 21 rokov sme mali k dispozícii takmer všetko, čo sme mohli mať. Ešte aj hráčov áčka, ktorí boli oporami. Škoda zranení, ktoré situáciu ovplyvnili. Dlhodobé mal Kaprálik, Griger mal zlomeninu. Klasická deviatka chýbala - niekto, kto by bol v pohode a vie dávať góly zo situácií, v ktorých sa ocitne.
Skúsenosti sa nalepia
Niekoľko situácií sme mali, ale nevedeli sme to využiť. Je to o kvalite i momentálnej dispozícii v danej situácii. Chladnokrvnosti alebo skúsenosti. Sú to mladí chlapci, ktorí ešte budú zažívať veľké šance a príležitosti. Budú skúsenejší a skúsenejší. Problém využívania šancí a efektivity v nich nie je len náš problém.
V stredu som bol na zápase Holandsko – Ukrajina. Holanďania mali päť tutových šancí a samostatné nájazdy. Hovoríme o hráčoch, ktorí majú hodnotu 20 – 25 miliónov eur.
Nie je to teda vždy len o kvalite, ale aj o momentálnej pohode a skúsenostiach, ktoré sa na chlapcov postupne nalepia.
Samozrejme, problém útočníkov je v slovenskom futbale dlhodobý. Je ťažko prísť s okamžitým receptom. Je to, žiaľ, tak. Je to realita. Výsledky hovoria jasnou rečou. V nedávnej minulosti sme mali Mareka Mintála, Róberta Vitteka, potom to prevzal Adam Nemec. Celkovo je však osvedčených mien málo.
Každý jeden nový tréner, ktorý príde k mužstvu – a je jedno, či v mládežníckom či seniorskom futbale – si povie, že najjednoduchšie pre dosiahnutie výsledkoch je začať hrať od defenzívy.
V Prešove sme v minulom roku vypadli zo systému akadémií, a to na základe sumárneho koeficientu. Boli zápasy, v ktorých išlo čisto len o výsledok. Bolo mi to veľmi ľúto.
V niektorých zápasoch dominovalo bránenie, odkopávanie lopty, vôbec nešlo o to, či sa chlapci zdokonalia a posunú. Nedostali sme sa k tomu, že ich budeme chváliť za to, že zvládli súboj jeden na jedného. Pokyny trénerov sa upriamovali na výsledky. Myslím si, že sme sa už príliš prehupli do roviny, že hráme len na ne.
Ideme po výsledkoch
Nepodporujeme kreativitu, rozvoj hráčov vpredu. To je najväčší problém a ukazujú nám to aj výsledky. Sedemnástka v minulom roku na turnaji na Cypre nestrelila ani gól.
Chceme hrať na istotu. Na výsledky. Na štatistky, prihrávky, držanie lopty, neviem, čo všetko. Kreativitu nepodporujeme. Pritom, hráči ju v sebe majú. Niekto živelne, niekto v práci s loptou. My sa však sústreďujeme na iné.
Každý sa chce udržať v akadémiách. A preto, že je to projekt, ktorý je financovaný. Je jedno, za akú cenu. To je podľa mňa najväčší kameň úrazu v mládežníckom futbale a potom sa posúva ďalej.
Iná generácia
Generácia detí je celkovo iná ako predchádzajúca. Má veľa vplyvov na svoj život. Mobily, sociálne siete, Playstation, kadečo možné. Nevenujú sa športu tak, ako tomu bolo pred tridsiatimi rokmi, keď bol mladý hráč na ihrisku celý deň, pretože v podstate ani nemal čo iné robiť. Kopal do lopty, kopal, kopal, až sa vykopal na istú úroveň. My musíme bojovať aj s týmto momentom.
Celkovo robíme futbal systémovo a po stránke taktiky. Aj preto máme zvyčajne dobré defenzívy. Živelnosť a kreativitu, čo je niečo, čo útočník potrebuje, nepodporujeme.
Odraz spoločnosti
Nikdy nebudeme Juhoameričania, máme iné DNA. Ale možno by sme mohli začať od podpory kreativity. Nechváliť v zmysle, že dobre si ubránil. Podporovať to, že dobre si to vymyslel. Ale tu sa to nedeje. Nechcem filozofovať až príliš, ale mám pocit, že negativizmus, ktorý vládne v spoločnosti, sa prenáša aj do športu. A prejavuje sa aj na ňom.
