V marci 1999 nastúpil Peter Dubovský (v strede) v kvalifikačnom zápase na Euro 2000 proti Maďarsku. (zdroj: TASR - Pavel Neubauer)
Bol piatok 23. jún 2000. Na majstrovstvách Európy vo futbale v Belgicku a Holandsku bol voľný deň. Zápasy v skupinách sa dohrali dva dni predtým, počas víkendu sa hrali štyri štvrťfinálové stretnutia.
Okolo obeda sa v servise tlačových agentúr objavila krátka správa. Niekde jedna veta. Niekde súvetie. „Slovenský futbalista Peter Dubovský tragicky zahynul v Thajsku,“ stálo v nej.
Vyzeralo to absurdne. Neuveriteľne. Kto zahynul? Ako? Kde? Je to nejaký žart? Alebo omyl, ktorý sa vysvetlí? Informácií nebolo. Internet ešte nemal takú silu. Sociálne siete boli v nedohľadne.
Potom už tých slov bolo viac. O pár hodín sa dokonca v servise agentúry Reuters objavila fotografia, na ktorej bol nejaký vodopád a pod ním pár ľudí nieslo niekoho na nosidlách. Fotografia bola z miesta tragédie.
Veľké meno
Peter Dubovský patril k tomu najlepšiemu, čo slovenský futbal mal. Na hráča z našich končín mal neskutočnú techniku. Hovorilo sa, že od čias Karola Jokla tu lepšie vybavený hráč nebehal.
Vyrastal v bratislavských Vinohradoch, pokračoval v Slovane. S ním získal v roku 1992 titul majstra ČSFR, s 27 gólmi sa pritom stal najlepším strelcom ligy. O rok s 24 gólmi svoj triumf zopakoval.
Rumuni nezabudnú na to, ako ich v drese končiacej federálnej reprezentácie rozstrieľal v Košiciach pri ich prehre 2:5 v kvalifikácii na MS 1994.
Zo Slovana prestúpil do slávneho Realu Madrid, ktorému dal na jeseň 1991 gól. Aj sa špekulovalo, či to nie je veľký skok, pretože na obzore bol aj Ajax, známy piplaním mladých hráčov.
V slávnom Reale Madrid
V Reale dostal historicky prvý najlepší slovenský futbalista - za rok 1993, keďže vtedy anketa vznikla - šancu za trénera Benita Flora.
„Z redakcie Športu sme za ním išli na jeho prvý tréning v Reale. Počas neho si prehodil loptu z jednej nohy na druhý, posadil Hierra a Buya prekonal strelou do šibenice. Na tréningu bolo asi tri tisíc fanúšikov, ktorí nadšením tlieskali. On sklonil hlavu a zaradil sa k ostatným. Nechcel, aby vyzeral, že sa predvádza,“ spomína redakčný kolega Vojto Jurkovič.
Pri Florovi šancu dostával, pri Jorgem Valdanovi už skôr nie. Pokračoval v Reale Oviedo, v ktorom sa zaradil k lídrom tímu. Za klub z Astúrie hral až do roka 2000. Teda, len…
Peter Dubovský na plagáte v časopise Don Balon. (zdroj: Twitter/ Don Balon)
Osudové Thajsko
Rád cestoval. Spoznával nové krajiny. Fotil. So snúbenicou Auréliou, pre blízkych Zlaticou či Zlatkou, veď aurum je zlato, s bratom Ivanom a jeho manželkou v júni 2000 odleteli do Thajska. Čas strávili v známom letovisku na ostrove Ko Samui.
V osudný deň – 22. júna 2000 - si išli pozrieť miestnu atrakciu v podobe vodopádov Na Muang. Už sa chystali na návrat do hotela, keď Peter Dubovský povedal, že si ešte niečo k vodopádom odbehne odfotiť.
Potom bolo od vodopádov počuť vzrušený ruch. Nejaká turistka kričala, že niekto spadol. Išli sa pozrieť, čo sa deje. Keď prišli nad vodopády, zhora uvideli Petrove telo. Prvý k nemu dobehol brat Ivan. „Opýtal som sa ho, či ho niečo bolí. Povedal mi, že ho veľmi bolia nohy. Hoci bol stále pri vedomí, jeho posledné slová zneli: Braček, zober ma domov…,“ spomínal pre Smenu Ivan Dubovský.
Vodopády Na Muang. (zdroj: diytravelagent.blog)
Preteky s časom
Nasledovali preteky s časom. Nad miesto tragédie priletel vrtuľník, ale nemal kde pristáť. Prišla sanitka. K nej ho museli vyniesť na nosidlách. Vtedy vznikli fotografie, ktoré sa dostali do agentúrneho servisu – nafotil ich thajský novinár.
V nemocnici, do ktorej sanitka dorazila, nemali potrebné vybavenie. Vojenským vrtuľníkom previezli Petra Dubovského do ďalšej a potom na súkromnú kliniku. Záchranná akcia trvala niekoľko hodín.
Za ten čas stratil Peter Dubovský tri litre krvi. To bolo kriticky veľa. Krvácanie do mozgu tiež. Zlomeniny, ktoré pri páde utrpel, celkovému stavu tiež nepomohli. Boj o jeho život trval ešte niekoľko hodín.
Preberala sa aj možnosť presunu do Európy, ale lekári ju zamietli. V noci Petrovi Dubovskému dvakrát zlyhalo srdce. Jeho stav sa nezadržateľne zhoršoval. Na druhý deň, 23. júna 2000, vydýchol naposledy. Mal 28 rokov.
Posledná rozlúčka s Petrom Dubovským sa uskutočnila v utorok 4. júla 2000. Na snímke bývalí spoluhráči z bratislavského Slovana Samuel Slovák (vľavo) a Róbert Tomaschek nesú truhlu s telesnými pozostatkami Petra Dubovského. (zdroj: TASR - Miroslava Cibulková)
Smútok a bolesť
Smútok, bolesť a veľa otázok. Brat Ivan sa zosypal. Otec Viliam dostal infarkt. V šoku ostalo futbalové Slovensko i Oviedo. Spoluhráči Petra zo Slovenska aj zo Španielska sa v Bratislave zišli na pohrebe. Miesto Petra Dubovského v kabíne ostalo prázdne.
Oviedo hneď v ďalšej sezóne akoby osudovo vypadlo do druhej ligy. Do La Ligy sa vrátilo pred niekoľkými dňami. „Chcem tento úspech venovať dvom veľkým oviedistom, ktorí už nie sú medzi nami: Petrovi Dubovskému a Radomirovi Antičovi,“ povedal tréner Ovieda Veljko Paunovič.
Oslavovalo na štadióne, vedľa ktorého je ulica, ktorá už pár týždňov nesie meno po našom ikonickom hráčovi. Paseo de Peter Dubovský.
