Spomienková stena na pohrebe Petra Dubovského a Richard Trutz - koláž denníka Šport (zdroj: TASR)
Poznali sa možno od ôsmich rokov. Vyrastali spolu aj futbalovo. V tragickom roku 2000 bol hráčom Senca.
Pred dovolenkou Petra Dubovského sa s ním stretol a boli dohodnutí, že po návrate z Thajska – malo sa tak stať 29. júna – oslávia najprv Petrove meniny a potom niečo vymyslia.
Čas mali do 13. júla, keď sa mal Peter Dubovský vrátiť do Španielska. Ibaže, prišiel 23. jún a nočná mora. „Nemal som súrodencov a jeho som bral ako brata,“ spomína v našom rozhovore Richard Trutz, bývalý futbalista, rozhodca a potom aj športový funkcionár.
Pred 25 rokmi tragicky zahynul nielen skvelý futbalista, ale aj váš veľký priateľ. Ako odvtedy vnímate 23. jún?
„Chodil som Peťovi pravidelne na hrob, spomínam na neho neustále. Nielen v tento dátum. Ťažko povedať, či je to niečo viac, či niečo menej. Je to už veľmi dlhá doba. Doma máme vystavené spoločné fotky. Nedávno mi zas jeho vtedajšia priateľka Zlatica poslala verziu španielskeho dokumentu, ktorá o Peťovi Dubovskom vyšla na YouTube. Bol to taký medailón, čo natáčala španielska televízia na prelome rokov 2018 a 2019. Dá sa povedať, že Peťo ma sprevádza vlastne celý život. Rozprávame sa o ňom s veľa ľuďmi, spomíname na neho. S manželkou neustále.“
Spomeniete si na ten tragický deň?
„Vtedy ešte internet a sociálne siete neboli na takej úrovni, ako sú dnes. Pokiaľ ide o tú šialenú správu, dozvedel som sa ju od bývalej moderátorky televízie Markízy Jarmily Hargašovej. Tá mi zavolala, aby som sa k tomu vyjadril. Vtedy som prišiel domov okolo obeda, išiel som si oddýchnuť medzi tréningmi. Telefonát ma zobudila z poobedňajšieho spánku. Dá sa povedať, že extrémne. Začal som na teletexte pozerať všetky správy…
Zistil som, že je to naozaj pravda. Nechcel som tomu veriť. Nemohol som tomu uveriť. Peťa som poznal. Potom už začali vychádzať rôzne správy, no stále som nechcel uveriť tomu, že sa niečo také stalo. Peťo bol vždy ten, ktorý nehazardoval so životom. Vždy predvídal, čo sa môže stať. Preto som neveril, že sa niečo také stalo. Nakoniec sa ale správy potvrdili. Niektoré hovorili, že možno skočil, čo už bolo absurdné. Tomu som samozrejme neveril vôbec.“
Peťo chcel ísť pôvodne na dovolenku do Mexika. Rozmýšľali nad tým, na poslednú chvíľu to zmenili na Thajsko.“
Potom sme sa dozvedeli, že osudové mu bolo pošmyknutie.
(povzdych) „Asi to bolo niekde hore napísané. Veľakrát som nad tým rozmýšľal. Pritom chcel ísť Peťo pôvodne na dovolenku do Mexika. Rozmýšľali nad tým, na poslednú chvíľu to zmenili na Thajsko. Človek má potom rôzne myšlienky. Keby si išiel do Mexika, možno by sa ti to nestalo…
Pred odjazdom sme sa stretli na večeri. Mňa a moju manželku presviedčal, aby sme išli s nimi. Necestovali sme z toho dôvodu, že moja manželka už bola tehotná. Dosť to na ňu vplývalo aj na Peťovom pohrebe, bolo jej na ňom zle. Rozmýšľal som potom, že keby som tam bol s nimi, či by sa to vôbec stalo. Človeku vždy napadajú takéto myšlienky. Ale stalo sa to. Žiaľ, práve jemu.“
Vám prezradil, že sa chce zasnúbiť. Ako si na to spomínate?
„Áno, práve na tej poslednej večeri. Odpojili sme sa od partie a vtedy mi povedal, že berie so sebou zásnubný prsteň pre Zlaticu, a že by ju rád požiadal o ruku a zasnúbil sa s ňou práve v Thajsku.“
Vtedy prebiehali majstrovstvá Európy vo futbale, o to hlbšia rana to pre všetkých bola.
„Ja mám inú spomienku. Ešte predtým sa na Slovensku hrali ME hráčov do 21 rokov. Tak ako teraz. Boli sme aj s Peťom na zápase Španielska. V tíme mal spoluhráča z Realu Oviedo - Ivana Aniu. Po zápase sme išli za ním. Peťo nás zoznámil a Ivan Ania mi vtedy dal svoj dres. Povedal mi, že môj syn raz bude dobrý futbalový reprezentant, a že mi ten dres daruje pre neho. Na tom zápase sme ešte boli spolu, potom Peťo odcestoval.“
Mali ste k sebe blízko. Ako dlho ste sa z toho spamätávali?
„Z toho sa nikdy nedá spamätať. Človek sa z takejto rany nespamätá nikdy, pretože stratí veľmi blízkeho človeka. My sme spolu vyrastali. Prežili sme spolu veľmi veľa vecí. Nemal som súrodencov a jeho som bral ako brata. Chýba mi dodnes. Stále myslím na to, čo by v súčasnosti Peťo robil. Ako by sa posúval jeho život. Kam by šli ďalej jeho kroky. Tých otázok je veľa.“
