Historická premiéra skialpinistov pod piatimi olympijskými kruhmi v Taliansku by mala byť aj so slovenskou účasťou. Usilujú sa o to Marianna Jagerčíková a Jakub Šiarnik. Ak podajú štandardný výkon v decembrovom Svetovom pohári v americkom Utahu, postúpia.
Na seminári pre slovenských kandidátov na olympijský štart vo februári 2026 to povedal tridsiatnik Šiarnik. Ak to vyjde, môže okrem súťaže v miešaných štafetách štartovať aj v šprinte.
„Sme na postupovej priečke, ale matematicky ešte nemáme úplnú istotu. Stačí nám však s Mariannou zájsť náš normálny výsledok a čierny Peter zostane Poľsku alebo Švédsku,“ vyhlásil Šiarnik. V rozhovore pre náš denník však hovoril aj o tom, ako zasiahlo do jeho prípravy ukončenie spolupráce s Vojenským športovým centrom Dukla.
Mám sa kde angažovať, šport nie je to jediné, čo viem robiť“
Ako sa pripravujete, keď už nie ste od 1. mája profesionálny športovec? Nový riaditeľ Dukly na jar s vami nepredĺžil zmluvu.
„Pripravujem sa v súlade s olympijskými ideálmi, ktoré platili asi tak do roku 1980… Som amatér. Popri tréningu aj pracujem. Spolu so strýkom riešime firemné záležitosti v Liptovskom Mikuláši. Máme dve budovy. Ja som facility manažér. Starám sa o nájomníkov a zabezpečujem nových. Pripravujem zmluvy a fakturujem. To je moja doména.
Viem si to skombinovať tak, že firemnú operatívu vyriešim ráno a idem na tréning. Potom sa naobedujem v reštaurácii jedného z našich nájomníkov. Vo firme mám takzvaný šport office, kde pracujem, ale viem si tam dať napríklad aj sprchu po tréningu.
Je to prispôsobený bytík, v ktorom môžem aj prespať a mám tam aj hypoxickú komoru na simuláciu nadmorskej výšky. Objekt sa nachádza priamo v širšom centre Mikuláša. Popoludní mám zvyčajne druhý tréning a večer si dohodnem stretnutia s nájomníkmi.“
V Dukle ste poberali dva roky mesačný plat necelých tisíc eur. Plus ste mali financie na prípravu. Musel to byť zásah do vašej športovej kariéry, keď ste tak skončili, nie?
„Do svojich dvadsiatich ôsmich rokov som bol naučený, že keď sa o seba nepostarám sám, nepostará sa nikto. Potom prišla ponuka z Dukly od vtedajšieho riaditeľa Mateja Tótha. S radosťou som ju prijal. Mal som sociálne zabezpečenie a prostriedky na prípravu.
Môj postoj k tomu je taký, že keď niekomu dáva moje športovanie zmysel, alebo ho inšpiruje, vidí v tom pridanú hodnotu, nech spojíme sily. To, že už nie som pol roka v Dukle beriem ako fakt. Nebudem nariekať. Keď na niečo v tejto súvislosti upozorňujem, tak na to, že to beriem ako niečo nesystémové z hľadiska nastavenia Dukly.
Ak si niekto myslí, že je prínosnejšie vziať do Dukly Attilu Végha, tak budiž. Ale nech mi na základe toho netvrdia, že nespĺňam kritériá na účinkovanie vo farbách Dukly.“
Cieľ vám však zostal… Olympijská účasť a pokračovanie sľubnej skialpinistickej kariéry, všakže?
„Cieľ zostal. Prvoradým je teraz olympijský štart. S jeho plnením a prípravou mi pomôže aj štátna lotériová spoločnosť. V minulosti mi pomohol aj grant spoločnosti Niké. Pred dvoma rokmi. Za čo som vďačný. Športovci s podporou od štátu si na mojom príklade s Duklou možno uvedomia, že v konečnom dôsledku je zodpovednosť na nich. Aj oni musia ísť naproti tomu, aby boli známejší a zaujímavejší pre komerčnú spoluprácu.“
Čo pociťujete ako najväčšiu stratu, keď už nie ste v Dukle?
„Osobne ma najviac mrzí, že som prišiel o sociálne zabezpečenie. Ja fungujem v rámci našej súkromnej firmy v Mikuláši, viem si teda výpadok príjmu a odvodov vykryť aj odtiaľ. Avšak nerátal som s tým. Som v životnom štádiu, keď sa človek zamýšľa nad rodinou, vytvorením istého štandardu čo sa týka bývania. Chcel som čerpať hypotéku.
Tým, že mi padol príjem, možnosti financovania sa zmenšili. To hovoríme o osobnej rovine. Či chceme či nie, toto môže byť pre mnohých deprimujúce. Ja sa mám kde realizovať, mám to šťastie, mám tú konšteláciu vo firme.
Pokiaľ by však boli prepustení z Dukly niektorí iní športovci, musia ukončiť vrcholovú kariéru, ísť na úrad práce alebo do pokladne obchodného reťazca… Sociálne zabezpečenie športovca je najväčší benefit Dukly. Takisto mi vypadli financie na prípravu. To sa mi podarilo prekryť sponzoringom od štátnej lotérie.“
Olympiáda v Taliansku klope na dvere. Čoskoro začneme odpočítavať 100 dní do jej otvorenia. Čo to s vami robí?
„Urobím všetko pre to, aby som sa dostal na olympijské hry. Je to osobný projekt, ale zároveň by som rád apeloval na príslušné inštitúcie - keď hovoríme o štátnej reprezentácii. Aj keď podotýkam, že nikto nie je povinný platiť moje športovanie. Zároveň však tvrdím, že pokiaľ ide o reprezentáciu, je prirodzené, aby sa na nej podieľal aj štát cez športové centrá.“
Jakub, tridsiatka na krku. Olympiáda je prirodzená méta. Aké sú Vaše ďalšie plány?
Uvidíme, či to vyjde s olympiádou, alebo čo bude po nej. Závisí od toho, aké budú možnosti a podmienky do ďalších rokov. Hovorí sa o rozšírení skialpinistického programu na zimné olympijské hry 2030 vo Francúzsku o jednu disciplínu, o klasické individuálne preteky. Čo by bolo super.
Vtedy už budem mať 35 rokov a v takom veku sa inklinuje skôr k dlhším tratiam. Ale rozhodovať sa budem podľa toho, aké budú možnosti po februári. Ak by som postúpil na olympijské hry, bol by som zaujímavejší aj pre značky športového výstroja. Možno tiež pre rezorty ako je Dukla alebo Športové centrum polície.
Po olympiáde vyložíme karty na stôl a rozhodnem sa, ako ďalej. Mám sa kde angažovať, šport nie je to jediné, čo viem robiť. Šport ma baví, každú sezónu viem zlepšiť svoje maximá. Nie som ešte za zenitom. Nasvedčujú tomu tréningové ukazovatele.“
Nedávno ste na medzinárodných pretekoch na kolieskových lyžiach na Štrbskom Plese zdolali slovenských bežcov na lyžiach. Čo dodať?
„Po špecialistoch Slovincoch som došiel ako najlepší Slovák. Získal som FIS body a žartovali sme, či sa nepokúsim o miestenku na olympiádu v bežeckom lyžovaní… Nie, nie, ja preferujem skialpinizmus. Pre bežcov to musí byť extra motivácia, keď vidia, že skialpinista s nimi drží krok. Stále mám platný FIS kód. S bežkami som nikdy neskončil, ale môj fokus sa zmenil v roku 2014, keď som dostal možnosť ísť na skialpinistický sveťák. Na Liptove máme na skialpinizmus skvelé podmienky a bola to prirodzená evolúcia na mojej športovej dráhe.“
Máte s Jagerčíkovou pripravený aj spoločný plán sústredení pred zimou?
„Áno, aj keď nejde pri tom o priamu súhru v mixoch, ale skôr o prenos know how, lebo technický vývoj, čo sa týka vývoja výstroja, napreduje veľmi rýchlo. S Mariannou plánujeme spoločnú dvojtýždňovú záverečnú prípravu pred začiatkom Svetového pohára. Pôjdeme do francúzskeho strediska Tignes. Budeme v podobnej nadmorskej výške ako leží Salt Lake City. Do Ameriky sa presunieme desať dní pred štartom, aby sme nemali problémy s časovým posunom.“
