Slovenský sánkar Jozef Ninis v cieli po 2. jazde v súťaži mužov na zimných olympijských hrách ZOH 2022 v Pekingu. (zdroj: TASR)
Testovanie olympijskej dráhy je príjemná výsada. Zároveň si to vyžaduje odvahu a najmä skúsenosti. Tie má slovenský sánkar Jozef Ninis na rozdávanie.
Azda aj preto čoskoro 44-ročného rodáka z Čadce pozvala Medzinárodná sánkarská federácia (FIL) v marci na skúšku novučkého ľadového toboganu v Cortine d’Ampezzo.
Ostrieľaný slovenský reprezentant by tam chcel vo februári znovu súťažiť pod piatimi kruhmi. Ak sa mu to podarí, stane sa medzi slovenskými zimnými olympionikmi rekordér.
„Cesta na olympiádu je ešte ďaleká. Je treba absolvovať letnú a jesennú prípravu a potom samozrejme špeciálnu zimnú, v ktorej ma čaká rozjazd koncom septembra, začiatkom októbra a v novembri Svetové pohára,“ vysvetľuje Jozef Ninis.
Šanca je veľká, ale nie stopercentná
Aké sú kritéria kvalifikovania sa do Milána/Cortiny d’Ampezzo pre sánkarov?
„Po piatich Svetových pohároch sa urobí redukované poradie, musím v ňom figurovať do tridsiateho miesta. Začína to v novembri a končí to niekedy v prvý januárový týždeň.
Z každej krajiny môžu štartovať traja muži, tri ženy a dve dvojsedadlové sane, mužské a ženské.“
Päťkrát sa mu to už podarilo. Ninis súťažil v Turíne 2006, Vancouveri 2010, Soči 2014, Pjongčangu 2018 i Pekingu 2022. Najlepšie sa mu vodilo v Rusku, kde pred deviatimi rokmi skončil medzi jednotlivcami na 20. mieste. Desiate miesto si pripísal v tímovej štafete.
„Šanca na kvalifikáciu je určite veľká. Nemôžem povedať, že stopercentná. Samozrejme, treba k tomu pristupovať s pokorou, najmä dbať na zdravotný stav. Je to olympiáda, veľmi dôležité preteky v živote asi každého športovca, na ktoré sa pripravuje. Aj počas prípravy v lete sa môže stať hocičo,“ netají.
Lepší len Vlček
Viacerým slovenským zimným olympionikom sa podarilo na najväčšom športovom podujatí planéty štartovať päťkrát. Medzi nimi napríklad biatlonistka Martina Halinárová, bežci na lyžiach Ivan Bátory a Martin Bajčičák, či sánkarka Mária Jasenčáková. Z letných športovcov má šesť štartov pod piatimi kruhmi rýchlostný kanoista Erik Vlček.
Ak sa Ninis kvalifikuje na talianske hry, bude zimný rekordér.
„Veľmi si to nepripúšťam. Možno až potom, keď to bude čierne na bielom, ako sa hovorí. Keď kvalifikácia prebehne úspešne. Možno až potom si to začnem uvedomovať. Samozrejme, v hlave tie myšlienky sú. Bude to veľmi príjemný pocit, keď sa to podarí. Patriť do užšieho výberu na Slovensku je super.“
Jozef Ninis. (zdroj: TASR - Jakub Kotian)
Namiesto olympijskej dediny stavenisko
V prípade Ninisa sa môže tak povediac uzavrieť kruh. Prvú olympiádu absolvoval v Turíne, poslednú môže takisto zažiť v Taliansku.
„V roku 2006 to bola moja premiéra, do ktorej som išiel s obavami, aj nadšením. Boli to úplne iné preteky ako majstrovstvá sveta či Svetový pohár. Po príchode som bol trochu sklamaný. Olympijská dedina vyzerala ako malé stavenisko. Veľa vecí bolo nedokončených. Takisto bolo veľmi málo snehu.
Aj na dráhe sme divákmi boli len my a tréneri. Boli to také zvláštne dojmy, no bola to moja prvá olympiáda, takže spomienky mám pekné.“
Veľká pocta
Nie raz, ale dvakrát už bol Jozef Ninis testovať nový olympijský tobogan.
„Postupovali sme krôčik po krôčiku, zákrutu za zákrutou, až sme sa dostali na svoje výšky štartov. Dráha sa mi naozaj páči, no možno je o tom ešte priskoro rozprávať. Možno sa tam ešte vyskytnú nejaké problémy.“
V marci bolo v Cortine d’Ampezzo už jarné počasie.
„Vonku bolo plus 13 stupňov, čiže ľad bol mäkký. Dráha ešte nebola zakrytá, trochu pršalo. Podmienky sa trochu zmenia, keď bude mínus 15 stupňov, bude to trochu rýchlejšie.“
Testovanie sa zaobišlo bez veľkého problému, či pádu. Okrem sánkarov pricestovali aj skeletonisti a bobisti a všetci boli spokojní.
„Mám veľmi rád hory, dráha leží obklopená Dolomitmi, takže je naozaj vo veľmi peknom prostredí. Podobne pekné to bolo aj v Soči. Prebiehajú tam teraz ešte nejaké technické úpravy a krytie dráhy. V novembri sa tam znovu vrátime, tentokrát už všetci pretekári na rozjazdenie sa.“
Možnosť vyskúšať si olympijskú trať medzi prvými mali len „vyvolení“.
„Bola to veľká pocta. Beriem to tak, že Medzinárodná sánkarská federácia si ma vybrala aj preto, že som jeden z najskúsenejších pretekárov. Nie je to také jednoduché sadnúť na sánky a spustiť sa na neznámej dráhe.
Máte problém si rýchlo zapamätať ako idú za sebou zákruty, no musíte si aj vedieť poradiť, čo tam asi treba robiť. Nad tým sme tak nejak spoločne rozmýšľali a vždy po tréningu sme mali nejakú poradu.
Vytvorili sme poznámky a poznatky pre všetkých pretekárov, ktoré sme im odovzdali, aby sa im lepšie štartovalo, keď tam prídu v novembri.“
Tréner na každom rohu
Spustiť sa dole ľadovým korytom nie je pre slabé povahy. Sánkari v priemere letia dole ľadom na svojom náčiní v rýchlosti od 120 do 145 kilometrov.
Pretekári musia mať trať skvele naštudovanú. Ale čo keď idete traťou dole prvýkrát?
„Absolvovali sme prechádzku najskôr vo vnútri dráhy. Potom sa vyčistila a vyzametala, pretože na nej nesmie byť nič, najmä nie kamienky, ktoré by znehodnotili materiál, skĺznice saní. Pred samotným tréningom sme si ju ešte niekoľkokrát prešli už povedľa nej.
Potom už záleží len na pretekárovi. Šiel som do toho trochu s obavami. Hlava bola vyššie ako obvykle.
Je to na vnímaní pretekára. Musí vnímať, aká je dlhá trať, ako sa správajú sánky, či klesajú, či stúpajú. Tým, že sa to postupne zrýchľovalo, bolo to horšie a horšie, ale do pamäte sa to dostávalo veľmi ľahko.
Najdôležitejší boli tréneri, ktorí stáli na dráhe. Mali sme v každom prejazde jedného kouča, vysielačky, videozáznam, takže veľmi rýchlo sa tieto problémy odstraňovali a bolo to super.
Je to úplne iné, keď sme na dráhe s jedným trénerom. Vtedy je nemožné takto absolvovať celú trať.“
Choroba z povolania
Keď by ste Ninisa zobudili o polnoci, vedel by vám predviesť olympijskú trať.
„Dokonca už zaspávam s takou vizualizáciou. Možno je to choroba z povolania. Je to taký autogénny tréning. Aj pred samotnou jazdou si dráhu prechádzame niekoľkokrát. Keď je vizualizácia urobená dobre, tak je to akoby ste jazdu dali fyzicky na sánkach.“
Nový tobogan nie je až taký nový. Organizátori sa rozhodli totálne prerobiť historickú dráhu v Cortine d’Ampezzo. Núkala sa i rekonštrukcia toboganu v Cesane, kde sa súťažilo v Turíne 2006.
Medzinárodný olympijský výbor (MOV) zas z hľadiska udržateľnosti odporúčal usporiadať súťaže na sánkach, skeletone a v boboch v susednej krajine. Ochotný bol rakúsky Innsbruck i švajčiarsky St. Moritz. Hrozilo aj sťahovanie o 6000 kilometrov ďalej do amerického Lake Placid.
„Nevedel som si predstaviť, že by olympiáda bola v Taliansku a my by sme jazdili v Rakúsku. Dokonca boli v úvahách aj USA.
Ohľadom starej dráhy v Cesane viem, že tam ľudia neboli spokojní s výstavbou, pretože dráha leží priamo v centre dediny.
Tá stará v Cortine d‘Ampezzo sa nedala zrekonštruovať, pretože bola len s prírodným ľadom a tieto nové sú už umelo chladené. Museli to komplet rozbiť, vyviesť materiál, postaviť nový tobogan. Klobúk dole, že stihli do roka postaviť niečo také.
Myslím si, že dráha tam bude mať svoje využitie, pretože bobový šport, skeleton i sánkovanie sú v Taliansku dosť populárne. Takisto susední Rakúšania tam budú jazdiť na tréningy.
Aj pre Slovákov bude dráha bližšie, ako by sme mali cestovať niekde do zámoria.“
Motiváciu dodáva manželka
Na Slovensku neexistujú podmienky na tréning Ninisovho športu. Spoločne s ostatnými slovenskými reprezentantmi musia za tréningom a sústredeniami cestovať do zahraničia.
„Najbližšiu dráhu máme v rakúskom Innsbrucku. Tam a v lotyšskej Sigulde trénujeme najviac. Je to taká moja domáca dráha. Chodievame tam aj v lete.
Vlani sme tam boli na dvoch sústredeniach. Je to ďaleko. Cesta v aute trvá asi 14 hodín, ale veľmi som si tú dráhu obľúbil. Je to taká moja srdcovka. V roku 2018 som tam bol na majstrovstvách Európy šiesty a strieborný v neolympijskom šprinte.
Veľmi rád sa tam vracia. Máme tam kopec známych. Dúfam, že sa mi na tejto dráhe, pre moju spokojnosť, podarí získať ešte medailu. Veľmi si to želám.“
Ninis sfúkne 28. júna z narodeninovej torty už 44 sviečok, v profesionálnom športe sa pohybuje dve dekády. Jeho studnica motivácie ani po rokoch nie je prázdna.
„Hlavne mám podporu manželky. Už je to horšie, máme dve deti a profesionálny športu už ide trochu horšie. Veľmi mi pomáha a vidí, čo som športu od detstva obetoval. Kopec vecí som si odriekal. Idem si za svojim cieľom. Naskytli sa nejaké pekné výsledky, v čom ma podporovala. Dúfajme, že sa ešte podarí nejaké to pekné umiestnenie,“ zakončil.
Možno už o osem mesiacov v Taliansku.
