Wayne Gretzky prišiel na Slovensko v rámci biznis konferencie Slovenskej sporiteľne. Okrem oficiálneho programu absolvoval aj dlhšiu tlačovú konferenciu so slovenskými médiami. Najlepší hokejista odpovedal na rozličné otázky, z ktorých časť bola aj z nášho denníka.
Spomienky na Slovensko
Pricestovali ste na Slovensko prvýkrát?
„Bol som tu už dvakrát. V roku 2003 a o sedem rokov neskôr, keď sa Kanada pripravovala na olympiádu. Boli sme tu celá rodina. Užili sme si to tu. Prišiel som sem včera. Je to tu krásne. Viem, že ide o hokejovú krajinu, ak niekam prídem a všetci sa bavia o hokeji.
Je to vždy príjemné. Pripomína mi to Kanadu, kde ak niekto nehrá hokej, tak ho sleduje. Také isté je to na Slovensku alebo bolo v Československu. Bolo to skvelé, ľudia sú tu milí.“
Počas vašich najlepších rokov v Edmontone bol váš najväčší súper Quebec s bratmi Šťastnými. Ako si na nich pamätáte?
„Predovšetkým treba povedať, že ich príbeh je neuveriteľný a stále ma dojíma. To, ako sa dostali do Quebecu a NHL. Prešli oveľa ťažšími vecami, než ja sám, keďže som žil v Kanade a stal som sa tam profesionálom. Z tohto pohľadu je ich príbeh úžasný.
Takisto, že sa všetci traja dostali do jedného tímu, že hrali tak skvele a stále boli hrdí na to, že sú zo Slovenska. Je to vec, ktorú si vždy budem pamätať, akí boli hrdí na to, odkiaľ pochádzajú. Nehrali len svoju hru, hrali extra triedu, všetci traja. Hrali tvrdo a poriadne. Teraz som si spomenul, že Peter v jeho prvej sezóne bol nováčikom roka. No, mne sa to nepodarilo.“
Náš posledný veľký hráč v NHL bol Zdeno Chára. Čoskoro vyvesia v Bostone jeho dres. Ako ste videli jeho kariéru?
„Hral som proti nemu v prvej sezóne, keď pôsobil ešte v New York Islanders. Pamätám si, že som sa na neho pozeral z druhej strany klziska počas rozkorčuľovania a pomyslel som si, že musím hrať proti tomuto chlapovi a že to nebude ľahké. Hral som proti nemu tri roky a bol to jeden z najlepších obrancov, akých som kedy videl.
Bolo ťažké okolo neho prejsť, skórovať, keď vás bránil. Bol navyše aj skvelý v ofenzíve. Plne si zaslúži, že jeho dres vyvesia pod strop arény v Bostone, takisto si veľmi zaslúži byť v Sieni Slávy. Môžem povedať za všetkých, ktorí sme si tým prešli, aby si to užil. Je to vec, ktorú zažijete v živote len raz a je to naozaj niečo špeciálne. Gratulujem mu.“
Takisto ste hrávali proti Miroslavovi Šatanovi. Spomínate si na neho?
„Áno, bol veľmi dobrý. Myslím si, že skvelá vec na našom športe sú ľudia, ktorí v ňom pôsobia a ktorí nám niečo prinášajú. Každá krajina je hrdá na svojich hráčov. Potom sa stretnú, hrajú za jeden tím, zjednotia sa.
Jari Kurri a ja sme začali spoločne hrávať, keď sme mali 19 rokov. Jari bol z Fínska. Nevedel ani ceknúť po anglicky, ja zas po fínsky, ale keď sme boli spoločne na ľade, hrali sme, akoby sme spolu boli celý život. To je krása hokeja, že všetci dokážeme hrať rovnako.“
Slafkovského potenciál
Proti Slovensku ste nastúpili len raz. Na Svetovom pohári v roku 1996, Kanada vtedy samozrejme zvíťazila 3:2. Pamätáte si na to?
„Áno, turnaj sme nevyhrali, zdolali nás Američania. Medzinárodné zápasy boli pre mňa zábava. Prvýkrát som to zažil v roku 1977. Boli to juniorské majstrovstvá sveta. V tom čase mali ZSSR skvelý tím. Pamätám si, že som mal 15 rokov a hral som proti Fetisovovi, Krutovovi, Larionovi.
Boli to výnimoční hráči. Od roku 1972, keď sme hrali proti ZSSR či Československu, sa hokej veľmi zmenil. Severoamerický, európsky či ruský štýl sú dnes viac podobné ako boli pred rokmi. Bol to však vtedy dobrý zápas. Zvíťazili sme 3:2? Nevedel som, že to bolo také tesné.“
Slovenskou najväčšou hokejovou hviezdou je aktuálne Juraj Slafkovský. Ako vnímate jeho potenciál?
„Hráči sú dnes lepší, sú lepší športovci a neexistujú pre nich žiadne limity. Majú skvelých trénerov, prípravu. Všetko to hrá v ich prospech. Potom je to už len o individualite, ako tvrdo na sebe pracujú, čo do toho dávajú. Tým sa stávate skvelým. Povedal som to o Hašekovi či Jágrovi.
Dnes už hráči nie sú len obdarení talentom, ale tvrdo na sebe pracujú a stávajú sa skvelými hokejistami vďaka svojej pracovnej morálke. To najviac, čo môžem dnes zdieľať s mladými hráčmi je, aby na sebe tvrdo pracovali, užívali si to, lebo je to najúžasnejšia hra na svete a budú ju milovať.“
Ak by ste si mali do svojho tímu vybrať len jedného hráča zo Slovenska, kto by to bol?
„Samozrejme Chára, pretože má všetko. Je to skvelý líder, dobrý kapitán. Veľký, silný v defenzíve i ofenzíve. Čo viac môžete chcieť od športovca či hráča? Samozrejme, vy ho poznáte lepšie než ja, ale vždy bol jeden z najobľúbenejších hráčov v tíme, pretože tvrdo na sebe pracoval a nebol sebecký.“
V minulej sezóne sa vrátil formát Turnaja štyroch krajín. V tejto sa zas vrátia späť hráči NHL na olympijské hry. Ako to vnímate?
„V prvom rade, Turnaj štyroch krajín bol lepší, než si mysleli, že bude. Bol to skutočný úspech. Súčasťou toho úspechu boli hráči, ktorí na ňom hrali. Veľa z nich nikdy nehralo na olympijských hrách a bola to pre nich taká generálka. Viem, že hokejisti sú nadšení z toho, že si zahrajú pod piatimi kruhmi.
Hral som na olympijskom turnaji v Nagane 1998. Bohužiaľ, Česi tam získali zlato a nie my. Ale tešil som sa z úspechu Dominika Hašeka a Jaromíra Jágra. Hrať na olympiáde je skutočne úžasné. Neexistuje nič podobné. Hráči ako McDavid či Matthews sa veľmi tešia, že si zahrajú na olympijskom ľade a bude to pre nich niečo výnimočné.
Olympiáda samotná i hráči sú dnes oveľa lepší. Sú väčší, lepšie trénovaní. Veľmi sa teším na hokej, ktorý predvedú celému svetu najlepší hráči na najväčšom podujatí planéty.“
Tabletka pre návrat
Keď už ste spomenuli Connora McDavida. Stále nemá Stanleyho pohár. Môže to byť podľa vás jeden z najlepších hráčov histórie bez tejto prestížnej trofeje?
„Myslím si, že je príliš dobrý na to, aby ho raz nezískal. Je to v súčasnosti najlepší hráč sveta. Nechcem byť kontroverzný, pretože aj Leon Draisaitl je skvelý hráč. Takisto Nathan McKinnon, Austin Matthews. Všetci sú skvelí.
Ale Connor je na úrovni, na ktorej v NHL aktuálne nie je nikto iný. Edmonton sa dostal do finále dvakrát po sebe. Raz im to nevyšlo o jeden zápas, raz o dva. Či si myslím, že sa mu to môže podariť v Edmontone? Áno.
Majú lepší tím, ako mali v minulej sezóne. Sú o trochu väčší a rýchlejší. Nemyslím si, že tu budeme sedieť a vravieť si, aká je škoda, že Connor raz nezíska Stanley Cup. Vidím, ako ho získa.“
Urobil dobre, že dal Edmontonu zľavu pri podpise novej zmluvy?
„Myslím si, že je to z jeho strany obchodný ťah, pretože teraz majú peniaze na to, aby získali iných hráčov. Ukazuje to jeho vieru, že raz môže získať Stanley Cup práve v Edmontone. Je to pre neho skvelé. Veľa to dokazuje o jeho charaktere, dôstojnosti a že je šťastný, že môže hrať a žiť v Edmontone.“
Počas kariéry ste toho dosiahli veľa. Čo je pre vás z toho najcennejšie?
„Ako hráč, ktorý pôsobil v NHL, musím spomenúť, že je to prvý Stanleyho pohár. To bol najlepší pocit na svete. Nemyslím si, že existuje niečo podobné. Ďalej si pamätáte všetko, čo ste zažili, trénerov, ktorí vás vychovali, spoluhráčov, s ktorými ste hrali. Takisto si pamätáte štatistiky a to, že na vaše zápasy chodievala rodina.
Každý rekord je prekonateľný. Alexander Ovečkin to potvrdil minulý rok a akceptoval som to po celý svoj život. Jeden z najťažších rekordov, ktorý bude ťažké prekonať pre kohokoľvek je, že som dal 50 gólov v 39 zápasoch. To by mohol byť jeden z mojich najväčších individuálnych úspechov.“
Michael Jordan pred dvomi dňami povedal, že ak by mohol užiť tabletku, ktorá by ho omladila, tak by si rád znovu zahral v súčasnej NBA. Prijali by ste niečo podobné?
„Potrebovali by sme dve tabletky, jednu pre neho a jednu pre mňa. Viete, ľudia sa ma stále pýtajú, či mi chýba hokej a hranie. Vravím, že áno. Bol to celý môj život. Želal by som si, aby som to mohol vrátiť späť a hrať už zajtra. Ale bohužiaľ, všetci starneme. V tomto sme rovnakí.
Prial by som si, aby som vedel v 21 rokoch to, čo som vedel v 36. A aby som v 36 rokoch bol taký dobrý, ako som bol v 21 rokoch. Bol by som rád, ak by si Michael zobral takúto tabletku. Rád som sa na neho díval. Ak by niekto mal užiť takúto tabletku, tak by to mal byť on.“
Už ste spomínali, že minulý rok vám Alexander Ovečkin zobral rekord NHL v počte gólov. Myslíte si, že vám niekto niekedy zoberie aj ten v celkovom zisku bodov?
„Áno. Hráči a športovci sú dnes veľmi dobrí. Majú skvelých trénerov, takisto výstroj, hokejky, ktoré používajú. Dnešný štýl hokeja je oveľa ofenzívnejší. Už sa toľko nehákuje, nedrží. Máme hru troch na troch v predĺžení. To všetko prispieva k väčšej bodovej produktivite. Všetci sa ma pýtali na Ovečkina a čo si o tom myslím.
Bolo to skvelé pre hokej. Bol som veľmi hrdý na to, čo som dosiahol. Dal som do každého zápasu všetko, hoci som nie v každom zápase predviedol to najlepšie. Vedel som však, že som sa vždy o to snažil. Alex je hrdý na to, že hrá vo Washingtone a NHL. Takisto to veľa znamenalo aj pre mladých hráčov v Rusku. Som šťastný, že môžem povedať, že som rád, že prekonal môj rekord.“
Hokej sa neustále mení a vyvíja. Je niečo, čo vám z jeho súčasnej formy chýbalo vo vašej ére?
„Želal by som si, aby som počas kariéry mohol vyskúšať formát predĺženia troch na troch. Ďalšia vec je, že by som si želal, aby sme nemali ofsajd na červenej čiare. To by bola zábava! Tieto dve veci by som si želal, aby som zažil, ale bohužiaľ.“
Život po kariére
Po kariére ste mali príležitosť byť generálny manažér kanadského tímu v olympijskej sezóne. Aké to bolo?
„Preto mám teraz sivé vlasy, pretože som už bol generálny manažér... V roku 1998 sa hráči NHL prvýkrát predstavili na olympiáde a ja som si užil dva najúžasnejšie týždne, aké som kedy ako hráč zažil. Bohužiaľ, hoci sme hrali skvele, Patrick Roy i Dominik Hašek boli takisto obaja úžasní, ale prehrali sme 1:2 po samostatných nájazdoch.
Dúfam, že v Česku pomohol tento úspech spropagovať hokej. Myslím si, že to bolo pozitívne aj pre NHL. V roku 2002 sme sa vrátili do Salt Lake City a mal som to šťastie, že som mal v tíme Maria Lemieuxa, Joa Sakica, či Steva Yzermana. Boli sme skvelý tím.
To, že sme tam vtedy získali zlato, je vec, na ktorú som najviac hrdý, že som bol jej súčasťou. Bol som veľmi nadšený, pretože Kanada predtým zvíťazila na olympiáde ešte v roku 1952. To, že sme boli po tak dlhom čase prví, ktorým sa to odvtedy podarilo, znamenalo pre nás ešte viac.“
Po kariére ste boli tréner či generálny manažér. Dnes je z vás podnikateľ. Pripravovali ste sa na život po kariére ešte keď ste hrali?
„Nie úplne. Vždy mladým hráčom hovorím, že kým hráte hokej, buďte len hokejistami. To je váš život, za to vás platia, máte zodpovednosť voči sebe aj voči tímu či mestu. Podľa toho som aj žil.
Keď som sa rozhodol skončiť, musel som spraviť krok vzad a rozhodnúť sa, čo budem robiť teraz. To, že hráte hokej, vám otvára veľa dverí. Dostávate veľmi veľa príležitostí stretnúť úžasných ľudí. To je moja rada pre mladých a túto radu som sám dostal, keď som mal 17 rokov.“
Vaše meno je značka hodná niekoľkých miliónov. Ako sa vám ju darí spravovať?
„Má to pod palcom moja žena, ako v každom manželstve, nie? Mám šťastie na ľudí okolo seba. Mám skvelú rodinu, čo je najdôležitejšie. Vždy ľuďom hovorím, že nie je nikto väčší, či lepší. Musíte každého vnímať ako rovnocenného. Takisto musíte všetkých rešpektovať. A tým sa riadim nielen v podnikaní, ale aj v živote.“
