Muž, ktorý znemožnil najväčšie hviezdy NHL na Kanadskom pohári v roku 1976. Najlepší hokejista 20. storočia

Muž, ktorý znemožnil najväčšie hviezdy NHL na Kanadskom Pohári v roku 1976. Najlepší hokejista 20. storočia Vladimír Dzurilla zomrel pred tridsiatimi rokmi, druhého augusta by oslávil 83. narodeniny. Masku si vyrábal sám, na tvári mal krém Marína, dýchal cez slamku.

Nad zaguľatenou postavou svietili živé oči, málokedy mu na tvári chýbal dobrácky úsmev. Milovník veselého života, trpezlivý vinohradník a vášnivý motorkár zomrel pred tridsiatimi rokmi, 27. júla 1995, vo veku nedožitých 53- rokov.

Náhle mu zlyhalo srdce. Vladimíra Dzurillu, legendárneho hokejového brankára vyhlásili v roku 2000 v rámci 3. ročníka ankety Zlatý puk za najlepšieho slovenského hokejistu storočia. In memoriam. Dzurilla zomrel pred 30 rokmi, druhého augusta by oslávil 83 rokov.

Získal tri tituly majstra sveta - 1972, 1976, a 1977. Na MS v roku 1965 vo Fínsku ho vyhlásili za najlepšieho brankára šampionátu , čo sa z jeho slovenských nasledovníkov podarilo iba Jánovi Lacovi na MS 2012 tiež vo Fínsku. . Dzurilla má aj olympijské striebro z Grenoble (1968), a dva bronzy - z Innsbrucku (1964) a Sappora 1972).

Po rokoch na ľade v Hovete

Počas svetového šampionátu v roku 1995 v Štokholme si obliekol výstroj naposledy. V exhibičnom stretnutí bývalých hviezd chytal za výber sveta proti domácim Švédom.

V hale Hovet, tesne susediacou s futuristickým Globenom,ktorý bol aj dejiskom tohtoročného finálového triumfu Američanov v o finále nad Švajčiarskom.

Dzurilla sa po spomienkovej zábave na ľade, s fučaním vyslobodzoval z tesného výstroja.

Nahovoril ho Nedomanský

„Desať rokov ma na čosi podobné nik nenahovoril. Zlomil ma až starý kamarát Venco Nedomanský a Stano Mikita. Že by sa patrilo zaspomínať na staré časy, keď sme sa naťahovali s Rusmi Petrovom, Michajlovom. Nohy som mal ako z olova, ale ruky poslúchali,“ smial sa dobrácky a chlipol si dúšok z plechovky piva.

V tom momente by nik neuveril, že Dzurilla, medzi priateľmi zvaný aj „Pupúš“ aleno "Macík" v nenútenej pohode ochotne poskytuje svoj posledný rozhovor v živote pre náš denník. O pár týždňov neskôr, 27. júla 1995, ho v düsseldorfskom byte skosila náhla smrť. Pľúcna embólia.

Vladimír Dzurilla (zdroj: Ján Súkup)

Pri vyhlasovaní najlepšieho slovenského hokejistu storočia v ankete Zlatý puk v roku 2000 v koncertnej sále bratislavského rozhlasu Bratislave nechýbala jeho manželka Zlatica Dzurillová.

„Som veľmi rada, že Vlado dostal takéto ocenenie, ale vždy by som bola radšej, keby tu bol medzi nami. Keď aktívne športoval, najradšej relaxoval s dcérami, pred zápasmi si rád zdriemol a lúštil krížovky. Keď už bol starší, zobral si cigaru a chodil po záhrade.“

Dzurilla reprezentoval bývalé Československo pätnásť rokov (1962 - 1977). Získal tri tituly majstra sveta, z olympiády má striebro a dva bronzy. Dzurilla odohral na totožnom ľade v štokholmskej hale Hovet troje MS v rokoch 1963, 1969 a 1970 a pri všetkých jeho bývalému čs. tímu unikol titul o vlások. „Vtedy boli našim najvážnejším súperom Rusáci, teda zborná bývalého Sovietskeho zväzu.

V šesťdesiatom deviatom sme ich nabili 2:0 Už-už sme sa videli na vytúženom tróne, ale v poslednom zápase nám zobrali radosť domáci Švédi šťastnou výhrou 1:0.

Išlo nás poraziť, museli sme sa uspokojiť s bronzom. Ale doma nás čakali nadšené davy fanúšikov,“vravel sa odstupom času Dzurilla, ktorý sa v politicky hektickom období Pražskej jari a invázii okupačných armád Varšavskej zmluvy v roku 1968 dostal k trestu zákazu reprezentovať ani nevedel ako.

„Absurdné bolo, že ja som v tom čase ani nevedel o čo ide. Až neskôr som sa dozvedel, že niektorí hráči si pred zápasom s Rusmi prelepili červené hviezdy v štátnom znaku nad levom, čo mala byť skrytá vzbura proti vpádu okupačných vojsk. Ja som si vtedy nič nepreleplil.

Niežeby som sa bál, ale v tom zmätku som o tom ani nerozmýšľal. Lebo viete ako dlho mi trvá obliekanie do výstroja... Ale trest ma neminul, dostal som tri roky zákaz vycestovať z republiky,“ spomínal Dzurilla a dodal ako sa v zápasoch rezali na krv s Petrovom , Staršinovom Michajlovom, no po zápase pokojne zašli svorne na pivo.

Začínal vo futbalovej bránke

Malý Vlado Dzurilla vyrastal na bratislavskom sídlisku Nová doba neďaleko Tehelného poľa. Prvá bránka, do ktorej sa postavil, bola futbalová. Keď mal trinásť rokov, rodina sa presťahovala bližšie k hokejovému štadiónu Slovana.

Spoluhráč Jozef Golonka rozpráva, ako sa Vlado dostal do Slovana: „Objavili sme ho v Kovosmalte Petržalka, kde bol brankárom pozemného hokeja. Dohodli sme prestup do Slovana. Stál nás dvadsať hokejok a dvadsať pukov."

Dzurilla prestúpil v roku 1957, odchytal rok a pol v doraste „belasých“. Zrazu dostal telegram, že má ihneď prísť do Prahy. Po príjazde mu tréner Ladislav Horský oznámil, že bude chytať proti Chomutovu. Ani nie osemnásťročnému Dzurillovi sa splnil sen. Jeho premiéra v československej lige bola víťazná - 4:3.

Priekopník s maskou

Bol prvým brankárom v Československu i v Európe, ktorý chytal v maske. Dzurilla vymýšľal novinky. Inšpiroval sa kanadským štýlom. Pokiaľ to nebolo nevyhnutné, zostal stáť, korčuľoval proti protihráčovi, zmenšoval uhol. Nepadal.

Po boku reprezentanta Jendeka sa vypracoval na popredného ligového gólmana. Dzurilla vynikal pozične, perfektne vykrýval strelecké uhly, poradil si so sólovými nájazdmi, mal bleskovú reakciu a dobre rozohrával. Kanadský typ, čo experti náležite ocenili na Kanadskom pohári v roku 1976.

„Mal som devätnásť, keď som videl na MS v roku 1961 masku na tvári Kanaďana Martina. Odfotil som si ju. A začal s kamarátmi špekulovať, ako si ju spraviť," písal v knihe Svet pred maskou.

„Natreli ma krémom Marína, do úst mi vložili trubičku na dýchanie, tvár obložili sadrou. Do tejto formy vyrezali otvory pre oči a ústa. Pripevniť ju gumičkou a odpérovať špongiou už problém nebol."

Životný výkon v Montreale

Bol prvý brankár u nás, ktorý chytal na kanadský spôsob, vykorčuľovaním zmenšoval uhol, zapájal sa do hry, na ľad padal iba v nevyhnutných prípadoch.

Obľúbený spoločník, prezývaný , bol známy skvelou lapačkou i excelentným rozkľakom. Na Kanadskom pohári 1976 nedostal proti domácemu výberu najlepších hráčov NHL ani gól, ČSSR vyhrala 1:0. Toronto Sun písal o národnej tragédii.

„To, čo dnes Dzurilla ukázal, som ešte nezažil,“ takéto uznanie od brankára slávneho klubu Montrel Canadiens Kena Drydena, ktorý pre zranenie chytať nemohol, bolo stonásobne cenné. Písal sa 9. september 1976 a v montrealskej hale Forum na prvom ročníku Kanadského pohára Československo zdolalo Kanadu gólom Nového.

V bránke víťazov stál 34-ročný Vladimír Dzurilla, ktorý za svoj chrbát nepustil jediný puk. Napriek tomu, že šesťdesiat minút čistého času naňho pálili najväčšie hviezdy profesionálneho hokeja, ktoré v prvej otvorenej konfrontácii chceli svetu ukázať, kto vládne svetovému ľadu. Do sveta sa rozletela pamätná fotografia, ako si spokojní gólmani Roggie Vachon a Vladimír Dzurilla priateľsky vymieňali dresy.

Nečakaný trénerský ťah

Prvý Kanadský pohár bol výnimočný turnaj, na ktorom mali "bohovia" z NHL ukázať zvyšku sveta, kto kraľuje hokeju. Dzurilla dobre chápal, že ako brankárska jednotka bol určený Jiří Holeček.

Vlado sa uspokojil s tým, že ho vytiahli zo starého železa.  Tréneri Karel Gut a Ján Starší však napodiv zavelili: „Do bránky proti Kanade pôjde Vlado.“ Starší to vysvetlil: „Dzurilla má bližšie ku kanadskému štýlu hry než Holeček. Nepadá toľko na kolená.

Overili sme si to v prípravnom zápase. Dzurilla privádzal svojimi zákrokmi kanadské hviezdy do zúfalstva i úžasu zároveň.“  Dzurilla s Holečkom vychádzali spolu priateľsky.

Do každého zápasu vyprevádzali jeden druhého povzbudzujúco – podľa toho, kto do bránky nastúpil. Holeček tvrdil, že Vlado sa dal natrieť na chlieb, bol kamarátsky. „Mal svoju pohodu, po zápase si zapálil cigárko.“ 

Peter Šťastný vo svojej knihe Hokej na dvoch kontinentoch to opisoval s nadšením. „Vlado Dzurilla sa stal nesmrteľnou legendou. Keď nám dávno po odznení eufórie a odplavení všetkých emócií premietali v Prahe záznam zápasu, Vladove zákroky nás privádzali do tranzu. To, čo vtedy pochytal, bolo občas za hranicou ľudských možností.“

V treťom finále Kanadského pohára sa Československo po prehre 0:6 v druhom zápase silnému súperovi znovu dlho vzpieralo. Až do dvanástej minúty predĺženia, keď Darryl Sittler šikovným kúskom v plnej rýchlosti rozhodol. Sudden death - náhla smrť pre Dzurilu a jeho spoluhráčov. Kanada šalela od šťastia, ale obrovské ovácie pri spontánnej výmene dresov sa ušli aj porazeným.

V Zlatej knihe hokeja Vladimír Dzurilla písal: „Henri Richard mi pri odovzdávaní ceny po poslednom zápase povedal, že to bol excelentný hokej. Cením si jeho slová, lebo k nemu a jeho bratovi Mauriceovi sa viaže môj najkrajší kanadský zážitok.

Keď vkročili na ľad na slávnostný ceremoniál odovzdávania cien - dvakrát som dostal ukrutne ťažkého mroža - tribúny dlhé minúty tlieskali, doslova burácali od nadšenia. Neskôr sme si v hoteli s Holíkom, Pospíšilom a ďalšími skôr narodenými spoluhráčmi povzdychli, či sa i my, povedzme o desať rokov, dočkáme podobných ovácií.“

Jeho tvár bola aj na Halákovej maske

Dzurilla sa dočkal ďalšej pocty in memoriam. V roku 2010 sa v play - off v bránke Montrealu Canadiens, ktorý svojho času lákal Dzurillu, i v bránke slovenskej reprezentácie na olympijskom turnaji vo Vancouveri zvŕtal ďalší bratislavský rodák (a dokonca hráč z ružinovského zimného štadióna pomenovanom po Dzurillovi) Jaroslav Halák.

Brankár Slovenskej reprezentácie Jaroslav Halák na olympiáde vo Vancoveri 2010 ma na svojej maske vyobrazeného svojho predchodcu Vladimíra Dzurillu a na druhej strane legendárneho Juraja Jánošíka. (zdroj: TASR)

Na reprezentačnú masku si dal Halák zobraziť dve veľké slovenské postavy: Legendárneho Juraja Jánošíka a svoj brankársky vzor Vlada Dzurillu. Naviazal na jeho najsvetlejši chvíle a vymazal aj takých strelcov, ako Crosby či Alexander Ovečkin. 

„Dzurillu som už ako aktívneho hokejistu nestihol. Ale veľa mi o ňom hovorili rodičia aj starí rodičia. Určite to bol skvelý brankár,“ nechal sa inšpirovať legendou nasledovník Halák, ktorý vtedy uchvátil Montreal. 

Milovník veselého života

Milovník veselého života,trpezlivý vinohradník a vášnivý motorkár si vychutnával si život v každej situácii. „Bavili ho originality,“ spomína na svojho vtedy mladého trénera Dzurillu bývalý kapitán Slovana Marián Bezák.

„Vytiahol nás na rekondičné sústredenie do Tatier, na Sliezsky dom. Spolu s priateľkami a manželkami, dnes by sa tomu možno vravelo tím building.“ Po večeri hráčom nakázal, že musia povinne odpočívať v izbách. „Každý poslúchol, tréner mal rešpekt. Kým sme čušali v izbách, pán tréner pozval naše polovičky do baru a veselo sa so všetkými zoznámil, tancovalo sa, spievalo,“ smeje sa dodnes Bezák.

Stopa v snehu po úteku

Dzurillov dlhoročný spoluhráč Jozef Golonka spomína na príhodu vo fínskom Tampere z roku 1965. Bývali s Vladom spolu v izbe. Vlado sa rozhodol, že aj napriek prísnemu režimu sa po večierke ide zabaviť do mesta.

Keďže sme mali izbu na prvom poschodí, Vlado skočil cez okno a v snehu zostala ryha ako od medveďa. Tréneri Bouzek s Kostkom to však zistili. Keď sa vrátil o druhej domov a dozvedel sa, čo sa stalo, pokojne mávol rukou, že vec počká do rána. 

Na ďalší deň sme hrali s Kanadou a dlho sa rozhodovalo, či Dzurilla nastúpi, alebo nie. Postavili sa zaňho všetci hráči aj s náhradným brankárom. Vychytal vtedy nulu, a československý tím naložil Kanaďanom osem gólov. Keď prišiel úspech, Vlado vedel všetko zahodiť za hlavu a išiel ďalej, akoby sa nič nestalo. Kráčal životom bez nervov."

Vyučený chladiar sa na ľade pošmykol

Dzurillova manželka Zlatica bola priamym svedkom, že každý zápas bral rovnako vážne. V čase, keď sa brali, Vlado bol slávny, no očarila ho práve tým, že mu nepadala k nohám ako by možno mnohé iné.
V deň, keď sa brali, musel mladomanžel odísť od svadobného stola na majstrovský zápas.

Dátum svadby si logicky vopred dohodli na sobotu, no keďže zápas Slovana bol neskôr preložený práve na ich svadobný deň, musel odskočiť z hostiny a odchytať dve tretiny.

Vlado mal svoje rituály. Po predzápasovom rozkorčuľovaní už veľa nejedol, nastupoval polohladný. Pred zápasom zvykol lúštiť krížovky, čítať noviny a keď sa im narodili dcérky Vladimíra a Natália, hrával sa s nimi.

Vladimír sa vyučil za opravára chladiarenských zariadení, ľad mu bol súdený. Svoju hokejovú univerzitu na ňom zvládol bravúrne.

S hokejkou pracoval fantasticky, napriek tomu sa mu podarilo zažiť hanbu na ľade. Prihodila sa mu pred jeho najslávnejším zápasom ČSSR-Kanada v nezabudnuteľnom Kanadskom pohári. Slovenský brankár v knihe Svet pod maskou spomína na úsmevný začiatok zápasu:

„Hlásateľ predstavuje hráčov, číta aj moje meno. Každému sa tlieska, chcem sa obrátiť, aby som mohol do klietky elegantne zacúvať. Korčule mi vbehnú do ryhy a ja pri obrátke pekne-krásne padám na zadok. Hala Forum zaburáca smiechom. Hanba, akú som vari nikdy nezažil."

Po zápase sa však smial Vlado. Vygumoval esá ako Esposito, Orr, Barber či Clarke. Obaja brankári - Dzurilla i Kanaďan Rogatien Vachon na rozlúčku urobili niečo neobvyké - vymenili si dresy, čo sa po hokejovom zápase nikdy predtým neudialo.