Slovenská lyžiarka Jana Gantnerová počas 1. kola slalomu žien na XXII. zimných olympijských hrách v Červenej Poľane 21. februára 2014. (zdroj: TASR)
Pri téme slovenského zjazdového lyžovania (v jeho samostatnej ére) sa fanúšikom v mysli objavujú najmä dve mená – samozrejme Petra Vlhová a Veronika Zuzulová. Pod Tatrami sme mali aj ďalší talent.
Kariéra a osud Jany Wolnerovej (počas kariéry známej pod dievčenským priezviskom Gantnerová) boli iné. Na rozdiel od svojich slávnejších krajaniek ukončila kariéru už v 26 rokoch. Nie že by nechcela pokračovať. Nemohla. Kolená kričali dosť.
Dnes 36-ročná dcéra bývalej vynikajúcej zjazdárky vo farbách Československa Jany Gantnerovej-Šoltýsovej musela v pomerne mladom veku vhupnúť do iného sveta. Aktuálne sa pohybuje pri úplne inom športe – na Slovensku stále pomerne neznámom parkoure.
Odchádzala v „dôchodkovom veku“ z minulosti
Posledné preteky absolvovala Jana Wolnerová pred desiatimi rokmi 13. februára na zimnej univerziáde v španielskej Sierra Nevade. Pomedzi slalomové bránky sa do cieľa v dvoch kolách predrala v konečnom súčte časov na 15. mieste.
Na rozlúčku s kariérou si domov odniesla bronzovú medailu z kombinácie disciplín. Z tohto podujatia má ďalšie dva cenné kovy. V roku 2011 v tureckom Erzurume bola bronzová v slalome, o dva roky v Passo San Pellegrino v Taliansku pridala striebro v zjazde.
„Mám za sebou štyri operácie kolena. Môj zdravotný stav nebol úplne kompatibilný s tým, aby som mohla predvádzať také výkony, aby som mohla konkurovať ostatným pretekárkam, ktoré boli stopercentné. Preto som skončila tak skoro,“ vysvetľuje bývalá lyžiarka.
Jana Gantnerová pózuje s medailou po víťazstve v slalome na Medzinárodných majstrovstvách v zjazdovom lyžovaní v Jasnej 17. marca 2008. FOTO TASR - Jozef Ďurník (zdroj: TASR - Jozef Ďurník )
Odísť z vrcholového lyžovania v 26 rokoch sa zdá byť v dnešných pomeroch priskoré. Veď vo Svetovom pohári stále víťazia 34-ročné pretekárky ako Lara Gutová-Behramiová či Federica Brignoneová. Druhá menovaná Talianka dokonca v minulej zime získala veľký krištáľový glóbus. V minulosti pritom boli lyžiarky už v 25 rokoch na šport staré...
Živý Vancouver
Aj kvôli zraneniam Jana Wolnerová nikdy nedokázala naplno ukázať svoj potenciál. Napriek tomu si v kariére pripísala aj pekné výsledky. Na najvyššej úrovni vo Svetovom pohári bola 16. v kombinácii v Meribeli. V nižšom Európskom pohári finišovala v slalome v Soldeu 2011 na tretej priečke.
Pod piatimi kruhmi sa predstavila trikrát (Turín 2006, Vancouver 2010 a Soči 2014). Najlepší výsledok – 24. miesto v slalome – dosiahla pred pätnástimi rokmi v Kanade. Práve tento výsledok považuje dodnes za najväčší úspech.
„Keď to povieme vytrhnuté z kontextu, tak to nevyzerá ako veľmi dobré umiestnenie. Keď sa ale pozrieme na výsledkovú listinu, tak je to veľmi dobrý výsledok. Konkurencia v tej dobe bola veľmi nabitá.“
Wolnerová bola k tomu trikrát na majstrovstvách sveta (Val d’Isére 2009, Garmisch-Partenkirchen 2011, Schladming 2013). Najlepšie skončila na 22. mieste v kombinácii v populárnom rakúskom stredisku.
Pol sekundy od Brignoneovej
Wolnerová bola veľká univerzálka, čo sa v súčasnom lyžovaní už veľmi nenosí. Aj tie posledné lyžiarky, ktoré ešte jazdili všetky disciplíny, od toho upúšťajú.
Bývalá slovenská reprezentantka sa zvládala bravúrne prepletať pomedzi nahustené slalomové bránky, ale milovala aj rýchlosť v nebezpečných zjazdoch.
„Moja najobľúbenejšia disciplína bola slalom. Po mame som síce zdedila veľký cit pre sklz, ale my Slováci nemáme veľmi možnosti to trénovať. V slalome pri nižších rýchlostiach a menšom pôsobení odstredivých síl ma koleno bolelo najmenej.
Hlavne z týchto dôvodov som najviac obľubovala slalom. Inak by som povedala, že to bol zjazd. Mala som ho veľmi rada, nikdy som sa nebála rýchlosti.“
Výsledkovo to nikdy nebolo také ružové, ako v prípade Vlhovej a Zuzulovej. Na tréningoch Wolnerová držala krok s najlepšími.
„Bola som tréningový jazdec. Zvládala som jazdiť obrovský slalom pol sekundy od Federici Brignoneovej, keď som trénovala s talianskym technickým tímom žien v sezóne 2013/14 pod vedením Livia Magoniho. Vtedy som sa im dokázala na tréningoch rovnať.
Na pretekoch mi to vždy nevyšlo podľa predstáv. Keby som sa vrátila späť do mladých čias, tak určite budem viac pracovať so športovým psychológom, pretože tam vidím svoj najväčší deficit.
V pretekoch prišla nervozita a stres. Nedávno skončil Wimbledon, tak keď to premostíme do tenisu, boli to nevynútené chyby.“
Potenciál bol väčší
Aj keď sa nikdy úplne nevyškriabala medzi absolútnu svetovú špičku a kariéru musela ukončiť pomerne skoro, svoje výsledky vníma Jana Wolnerová pozitívne.
„Začala som pretekať, keď som mala štyri respektíve štyri a pol roka. Medzi juniorkami a ženami som aktívne strávila desať rokov. Kariéra nebola zlá, keď si to zoberieme z pohľadu výsledkov. Máme Petru Vlhovú, Veroniku Zuzulovú a po nich som v histórii samostatného Slovenska ja.
V tomto kontexte to nebolo zlé, ale myslím si, že potenciál som mala o dosť väčší. Určite by som bola spokojnejšia, ak by mi vyšlo pár iných výsledkov, ale čas nevrátime.“
Jana Gantnerová v cieli po prvej časti superkombinácie žien v alpskom centre Roza Chutor na XXII. zimných olympijských hrách v Soči 2014. (zdroj: TASR - Michal Svítok )
Bola by niekde úplne inde, ak by bola zdravá?
„Pravdepodobne áno. V roku 2008 to bolo nešťastné zranenie. Od toho sa to odpichlo a nedokázala som sa vrátiť, respektíve nemala som už takú formu, aby som sa mohla dostať a preniknúť do Svetového pohára. Tam sa to celé zastavilo.“
Nepočúvla otcovu radu
Celý život len trénujete a pretekáte. Snažíte sa pre svoju krajinu vybojovať čo najlepšie výsledky. Koniec takéhoto života môže prísť nečakane a hocikedy. Vtedy prichádza jedno z najťažších období pre športovca – začlenenie sa do spoločnosti v kariérnej sfére.
Jana Wolnerová takisto počas kariéry nerozmýšľala o tom, čo by robila, ak by musela so športom skončiť. Našťastie si nechala poodchýlené zadné vrátka.
„Neprestala som študovať, aj keď mi otec hovoril, že po maturite si mám dať od štúdia rok pauzu. Mám ukončenú odbornú hotelovú akadémiu s maturitou a následne som pokračovala na Obchodnej fakulte Ekonomickej univerzity v Bratislave, ktorú som ukončila s inžinierskym titulom v odbore Manažment cestovného ruchu.
Brala som to tak, že ekonómia je základ, ktorý potrebuješ pri hocičom, čo robíš.“
Vysnívané zamestnanie u nej neexistovalo.
„Vedela som, že chcem ísť na olympiádu a že budem lyžovať. Ktorý športovec nesníva, že bude olympijský víťaz? Všetky moje sny boli spojené s lyžovaním a so športom. Nemala som v hlave inú budúcnosť.“
Trénerská kariéra neprichádzala do úvahy
U športovcov je šport ich život. Nielen počas kariéry, ale aj po nej. Väčšina chce kráčať touto cestou aj v ďalšej životnej kapitole.
„Nad trénerkou som neuvažovala. Lyžovanie ako šport je v tomto ohľade mužsky zameraný. Pre ženy je to fyzicky veľmi náročné, pretože musíte na svah nosiť všetky tyče a materiál.
Nie je to ako hokej, že sa postavíte na ľad alebo striedačku a rozprávate sa s hráčmi. Nemusíte stavať tyče, nosiť ich, či zakrúcať. V lyžovaní áno a nie je to úplne jednoduché.
Máme v lyžovaní aj trénerky, napríklad Mikaelu Shiffrinovú trénuje Karin Harjová a aj Nemci mali dobré koučky. Pre mňa to ale nebola možnosť, nevedela som si to predstaviť. Na úrovni Harjovej máte troch asistentov, ktorí vám nosia veci a podobne. To je niečo iné.“
Boj s novým životom
Wolnerová musela po skorej rozlúčke s profi lyžovaním začať od nuly.
„Nevedela som čo ďalej a priznám sa, že som s tým aj trochu bojovala. Predstavte si, že ste športovec, ktorý celý život len športuje a nemá v životopise nič, iba šport a nejaké športové úspechy, prípadne vzdelanie. Dnes všetci očakávajú, že pri nástupe budete mať po ukončení školy aspoň päťročnú prax.“
Dnes sa snaží športovcom uľahčiť prechod do bežného života Slovenský olympijský a športový výbor (SOŠV) prostredníctvom projektu Duálna kariéra. Pred desiatimi rokmi nič také neexistovalo, respektíve bol projekt ešte „v plienkach“.
Jana Gantnerová počas tlačovej konferencie k letným svetovým hrám Špeciálnych olympiád 7. marca 2019 v Bratislave. (zdroj: FOTO TASR - Pavol Zachar)
„Bola som evidovaná ako nezamestnaná na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny, ale zamestnanie som cez nich veľmi nehľadala.“
Prvý rok strávila doma v Tatrách. Pomáhala v rodinnom hoteli, ktorý jej rodina prevádzkuje v Kežmarku.
„Robila som všetko administratívne, na recepcii, v kancelárii. Občas som bola aj čašníčka, ale len zriedkavo. Najviac som bola na recepcii, robila som všetky administratívne úkony.“
Rok a dosť
Práca v rodinnom hoteli nebolo to, čo Jana Wolnerová hľadala. Po roku sa rozhodla odísť do Šamorína.
„Začala som pracovať na recepcii hotela x-bionic sphere. Videla som v ňom a celkovo v tomto rezorte veľký potenciál. Páčilo sa mi to. Hotelierstvo je niečo, čo je mi veľmi blízke. Sme krčmárska rodina po niekoľko generácií.
Začala som tam na recepcii, ale po dvoch mesiacoch som prešla na oddelenie eventov, kongresov. Starala som sa o kongresových hostí v rámci hotela.
Hľadala som tam, či to nebude ono. Nakoniec to úplne ono nebolo. Po roku mi skončila pracovná zmluva a odišla som.“
Vyskytla sa iná, tentokrát športová ponuka.
„Oslovila ma Eva Gažová, riaditeľka Špeciálnych olympiád Slovensko a nastúpila som k nim ako športová riaditeľka. Mala som na starosti všetky domáce súťaže, ich organizovanie plus zahraničné cesty.
V marci 2019 som bola vo vedení výpravy v Abú Zabí na svetových hrách špeciálnych olympiád. Bola som tam do pandémie koronavírusu.“
Ťahalo ju to k projektom
Jana Wolnerová vedela, čo by ju mohlo baviť a napĺňať mimo lyžovania.
„Mám rada projekty, som projektový manažér. Na to že mám funkčné ADHD (porucha pozornosti s hyperaktivitou pozn. red.) a rýchlo strácam pozornosť, tak stereotyp nie je úplne môj kamarát.
Hľadala som niečo projektové, kde máte obdobie príprav, priebeh a koniec. Potom idete ďalej zas na niečo nové. Hľadala som nejaké podujatia. Skončila som neskôr ako eventový manažér. Robila som to aj popri práci. To som hľadala.“
Znovu skončila pri športe.
„Robila som dievča pre všetko na domácich majstrovstvách sveta vo florbale žien 2017. V tom istom roku som bola ubytovacia manažérka pre MS v inline hokeji, ktoré takisto hostilo Slovensko. O dva roky neskôr som bola súčasť organizačného výboru pre MS v ľadovom hokeji v Bratislave a Košiciach.“
Pre túto pozíciu má ako bývalá športovkyňa cit.
„V športe sa cítim doma. Rozumiem športovcom a tomu, čo môžu potrebovať. Nejak sa to spájalo aj s cestovným ruchom, gastrom. Ubytovanie, izby, strava. Vždy to bolo aj cez toto prepojenie. To sú dve veci, kde som doma.“
V prenosoch sa už našla svoje miesto
Okrem projektov stíha Jana Wolnerová počas lyžiarskej sezóny komentovanie pretekov a rolu televíznej expertky. Odtiaľ je fanúšikom v posledných rokoch najviac známa.
„K televíznym prenosom som sa dostala v prvej sezóne po skončení kariéry, teda v ročníku 2015/16. Prvýkrát sme hostili Svetový pohár v Jasnej. Marcel Merčiak z STVR vtedy oslovil moju mamku, no mala dosť aktivít pomimo, tak im povedala, či by neoslovili mňa.
Rozbehla sa táto spolupráca. Priznám sa, že zo začiatku to nebolo jednoduché. Musíte rýchlo reagovať a veľakrát vidím niečo a nestihnem to povedať tak, aby divák nebol zmätený. Bolo to náročné.“
Dnes je z nej jedna z hlavných tvári lyžiarskych prenosov televízie JOJ Šport.
„Myslím si, že som si v tom našla nejaké svoje miesto. Viem kde a čo chcem dať divákovi, aby to aj videl a nebol toho presýtený. Nie je to už pre mňa taký stres. Viem reagovať rýchlejšie, zrozumiteľnejšie pre diváka a stále tomu viem dať aj pridanú hodnotu z pohľadu pretekára.“
Čas uteká, ale niektoré výzvy zostávajú naďalej výzvami.
„Najväčšia výzva a som za to aj najviac kritizovaná, že počas prenosov akoby nefandím slovenským pretekárom. Moja rola neslúži na to, aby som tam bola fanúšik. Držím im palce, ale musím povedať, aj keď urobia chyby. Napríklad stále bojujem s tým, ako povedať, že Petra Vlhová spravila chybu, aby to nevyznelo, že ju len kritizujem.
Chcem poukázať na to, že aj kvôli takejto chybe je výsledok taký, aký je. Aj keď zvíťazila a zvíťazila o veľa, tá chyba tam bola. Stále je pre mňa veľká výzva, ako uchopiť túto rolu tak, aby to nevyznelo pre diváka ako kritizovanie, ale skôr poukázanie na to, že aj takéto chyby sa stanú a aj víťazovi.“
Prvý vlastný projekt
Od roku 2020 je Jana Wolnerová na materskej dovolenke. S manželom Erikom vychovávajú tri dcéry – Artemis, Devanu a Freyu. Najmladšia má len tri mesiace.
Najnovšie im pribudlo štvrté „dieťa“. Na hraniciach bratislavského Lamača a Záhorskej Bystrice otvorili jedinečnú parkourovú halu s kaviarňou.
„Je tam cez päťsto metrov štvorcových športoviska. Je to jediná parkourová hala v Bratislave, ktorá má vnorenú dopadovú jamu. Máme tam aj auto ako prekážku. Takisto je tam lezecká stena bez istenia - boulder, kde si deti môžu zdokonaliť lezecké schopnosti.“
Takto to vyzerá v parkourovej hale, ktorú prevádzkuje Jana Wolnerová s manželom Erikom. (zdroj: Andrej Galica)
Ako sa lyžiarka dostala k parkouru?
„Môj manžel je tréner. Už osem rokov trénuje deti. Bol to náš sen, aby sme otvorili takúto parkourovú halu, kde sa deti môžu bezpečne učiť padať a preskakovať prekážky. Parkour je o tom, že sa pohybuješ čo najrýchlejšie rôznymi technickými prvkami z bodu A do bodu B.
Je to momentálne celkom žiadané, pretože deťom, ktoré chodili na klasické gymnastiky, sa už zdá, že je to nudnejšie. Vždy to prirovnávam v lyžovaní k slopestylu. Je to obdobné.
Je to zábavná forma športu. Robia sa rôzne triky, neplatí tam toľko pravidiel ako pri klasickej gymnastike. Popúšťa sa tam uzda aj fantázii a je to zdravý pohyb. Myslím si, že každé dieťa by sa malo hýbať.“
Páči sa jej, ale skúšať ho nebude
Sama v minulosti k lyžovaniu potrebovala gymnastiku. Parkour je jej zábavnejšia verzia. Navyše, čoskoro to môže byť nový olympijský šport, keďže Medzinárodný olympijský výbor (MOV) sa snaží do programu zaraďovať nové disciplíny a parkour je uznaný šport.
„Parkour vnímam ako všeobecnú pohybovú prípravu, aj z pohľadu lyžiara. Kedysi sme trénovali gymnastiku, parkour je o niečo lepší. Keď si zoberieme, že vo veľkej rýchlosti spadnete a vypne vám lyža alebo niečo podobné, tréning parkuru vás naučí ovládať vnútrosvalové prepojenia a zapojenie svalov, aby ste stlmili dopad. To je dôležité.
Prvý vlastný projekt Jany Wolnerovej s manželom Erikom. (zdroj: Andrej Galica)
Je to základ pre veľa iných športov, či už hokej, futbal, florbal, tenis a podobne. Je to všeobecná príprava, kde sa dá aj pekne skĺbiť sila, pružnosť a rovnováha. Som nadšenec, veľmi sa to páči. Ale v živote ma to asi nikto neuvidí robiť, pretože ja už predsa so svojou telesnou schránkou a vekom nie som na to veľmi spôsobila.“
Neštandardnú parkourovú halu v Bratislave môžu navštevovať deti od štyroch rokoch, ale limit je neobmedzený.
„Dokonca teraz máme 40-ročných chlapov, ktorí sa k nám prišli učiť parkour.“
Srdcovka
Jana Wolnerová v prvom vlastnom projekte využíva všetko, čo sa doteraz naučila.
„Mojou úlohou je vedenie kaviarne a celkovo manažérske zastrešenie toho priestoru. Máme rezervačný systém, ktorý obsluhujem. Nahadzujem zároveň web stránku. Robíme si všetko viac-menej samy dvaja s manželom. Manžel trénuje a zabezpečuje to po stránke vybavenosti.“
Aktuálne nielen riadi celý projekt, ale je aj obsluha kaviarne.
„Začiatky sú ťažké. Určite sa v tom chcem angažovať, lebo ma baví práca v kaviarni. Na druhej strane je to s tromi malými deťmi veľmi vyčerpávajúce. Mám občas nejakú pomoc, ale zatiaľ to ešte neviem plnohodnotne niekomu nechať.
Do budúcna chceme mať aj viac trénerov, aj pomoc v kaviarni, že nebudem musieť toľko robiť ja a budem sa môcť viac venovať rodine. Je to s manželom naša srdcovka, náš spoločne strávený čas.“
Manželia Wolnerovci. (zdroj: Archív Jany Wolnerovej)
Na začiatku si predstavovala, že by posilnila športové oddelenie SOŠV. V budúcnosti sa možno Jana Wolnerová dostane k niečomu novému.
„Bohužiaľ, to oddelenie je len jedno a až toľko ľudí tam nepotrebujú. Nemám nič, čo by som v budúcnosti chcela robiť. Určite by som chcela znovu byť v nejakom organizačnom výbore.
Aj v televízii JOJ Šport sme sa bavili, že by som sa tam mohla viac angažovať. Je to otvorené, som otvorená rôznym možnostiam. Uvidíme, čo príde,“ dodáva bývalá lyžiarka.
