Kapitán lotyšskej reprezentácie Kaspars Daugavinš reprezentoval aj vlani na majstrovstvách sveta v Česku. (zdroj: TASR)
Kaspars Daugavinš síce po novembrovom odchode z Michaloviec oficiálne ukončil kariéru, ale viacerým nám bolo jasné, že to ešte prehodnotí. Lotyšský srdciar, ktorý už desať rokov nosí na bordovom drese kapitánske „C“ napokon v sebe našiel vnútornú silu, aby absolvoval aj svoj trinásty svetový šampionát.
V jeho prípade to nebolo o tom, či má výkonnosť. Tréner ho sám zavolal do reprezentácie, lebo mladý lotyšský tím potreboval v Štokholme lídra.
Máte takmer 37 rokov a vaše meno je od roku 2006 spojené s reprezentovaním Lotyšska na majstrovstvách sveta. Ako sa cítite po tých rokoch?
„Už to ani nepočítam, koľko je to rokov... Vždy je to príjemný pocit byť s chlapcami z národného tímu na majstrovstvách sveta. Máme mladé mužstvo, ale máme reálne šancu na postup do štvrťfinále, takže sa teším na ďalšie zápasy. Tie najdôležitejšie nás ešte len čakaj. Dúfam, že budeme dobre pripravení.“
Máte pred sebou náročný víkend so zápasmi proti Fínsku a Slovensku? Koľko bodov si v nich trúfate uhrať?
„Momentálne sa sústredíme iba na Fínov. Chceme odohrať tento zápas v plnom tempe, najlepšie ako vieme a zvíťaziť. Ak podáme celých 60 minút poctivý výkon, môže sa to podariť. Všetko je možné. Až potom sa začneme koncentrovať na Slovákov.“
Ako dobre poznáte slovenský tím, ktorý prišiel do Štokholmu bez hráčov NHL?
Pár hráčov z vášho tímu poznám, ale nie je ich veľa. Máte mladé mužstvo rovnako ako my a bojujete s tým, že máte málo lídrov. Na druhej strane mladí hráči majú veľa energie a to by sa malo pozitívne prejaviť na vašich výkonoch. Len im treba na ľade určit správne úlohy.“
Môžete s odstupom času prezradiť dôvody toho, prečo ste sa už v Michalovciach necítili dobre okrem toho, že vám chýbala rodina?
„Už som to na konci nebol ja. Hral som pod svoju úroveň, tak som to cítil a musel som to prerušiť. Nedával som tomu tímu toľko, koľko odo mňa potreboval. Fyzicky to nebolo ono, na ľade mi chýbal krok k puku a celkovo vo všetkom. To ma potom mentálne dávalo dolu.
Vrátil som sa domov k rodine a prišiel na iné myšlienky. Veľmi som to potreboval. Rovnako som začal spolupracovať s fyzioterapeutom a postupne si vyliečil všetky zranenia.
Stále milujem hokej, na tom sa nič nezmenilo. Ak ho však chcete hrať na vrcholnej úrovni, musíme mať zodpovedajúcu fyzickú kondíciu. A to som vtedy nemal.“
Hovorilo sa, že v Michalovciach boli aj iné problémy okrem toho, že ste sa už fyzicky necítili dobre. Boli meškajúce financie dôvod vášho skoršieho odchodu?
„Istý čas to tak bolo, že výplaty nechodili načas. Vyriešilo sa to. Nebola to hlavná príčina môjho odchodu.“
Čo ste robili po vašom návrate domov do Rigy?
„Učil som deti v hokejovej škole a tiež som sa začal vzdelávať ako tréner. Chcem si urobiť trénerskú licenciu do budúcnosti. Samozrejme, najdôležitejšia bola fyzioterapia a starostlivosť o vlastné telo. Časom som začal korčuľovať, mal som osobného trénera, ktorý sa mi venoval päťkrát do týždňa.“
Kto vás prehovoril na návrat do reprezentácie alebo ste cielene išli za tým, že chcete hrať na MS?
„Začal so mnou komunikovať hlavný tréner Lotyšska Harijs Vitolinš. Roky sa poznáme. Najprv mi dal čas na vydýchnutie a neskôr ma začal presviedčať, aby som sa nebál zmeniť svoje rozhodnutie, lebo národný tím ma potrebuje.
Zdôraznil mi, aby som sa dal fyzicky dokopy, že on sa o mňa nebojí. Ešte v tom zohrala úlohu aj staršia dcéra, ktorá bola naštvaná, keď som skončil v Michalovciach s hokejom. Rada tam za mnou chodievala. Všetko sa to spojilo a teraz som späť.“
Lotyšsko rovnako ako Slovensko postúpilo na ZOH 2026 v Taliansku. Je to pre vás ďalší kariérny cieľ zahrať si po štvrtý raz na zimnej olympiáde?
„Áno, chcem tam hrať, je to môj veľký cieľ. V posledných štyroch-piatich mesiacoch som do seba veľa investoval, aby som ešte mohol hrať hokej. Momentálne mám veľa energie a som pripravený odohrať celú budúcu sezónu na klubovej úrovni. A či to bude zasa na Slovensku? Podľa ponúk a podľa toho, či s tým bude spokojná rodina, sa rozhodnem.“
Ešte raz sa vráťme k Michalovciam. Strávili ste tam jeden a pol sezóny a vybojovali bronz v slovenskej extralige. Ako by ste zhodnotili toto obdobie svojej kariéry?
„Páčilo sa mi tam. Stretol som skvelých ľudí, organizácia fungovala a fanúšikovia boli výborní. Na domácich zápasoch nám dávali pocítiť, ako im na hokeji záleží. Páčila sa mi aj krajina a jedlo. Bola to dobrá skúsenosť.“
