Stanislav Jasečko s manželkou Hankou a ich dcérou Nelou. Talentovaná volejbalistka nosí na drese číslo 8 ako jej otec. (zdroj: archív Stanislava Jasečka)
Bývalý úspešný hokejový obranca Stanislav Jasečko zostal pri športe aj po ukončení kariéry. Na ľade trávi denne celé hodiny ako tréner mládeže a teší sa z úspechov svojich detí. Syn Sebastian sa venuje taktiež ľadovému hokeju a dcéra Nela je talentovaná volejbalistka.
Trojnásobný majster Slovenska s Košicami a člen strieborného tímu z majstrovstiev sveta 2000 v Petrohrade pôsobil počas aktívnej kariéry okrem domácej najvyššej súťaže v severoamerickej IHL, v Rusku, Fínsku, Švédsku, Nemecku, Taliansku, Dánsku a hlavne v Česku. Počas angažmánu v Českých Budějoviciach sa zoznámil s bývalou volejbalistkou Hankou a na juhu Čiech zostali aj žiť.
„Máme domček pri lese v dedinke Včelná, na zimnom štadióne v Budějoviciach som za päť minút a na zimák vo Veselí nad Lužnicí, kde pracujem, to mám autom dvadsať minút,“ pochvaľuje si bývalý obranca, ktorý bol pri postupe Slovenska z C a B-kategórie MS medzi elitu.
Športy podelili
Syna Sebastiana to od malička ťahalo tiež na ľad a hoci až do ôsmej triedy hrával na poste útočníka, presunul sa potom na post, na ktorom vynikal jeho otec. Pôsobil v reprezentačných výberoch Česka do 16, 17, 18 aj 20 rokov, v drese Mladej Boleslavi si zahral i extraligu. V tejto sezóne pôsobil 22-ročný hráč v Michalovciach, záver základnej časti strávil v Nových Zámkoch a v play-off I. ligy pomohol Humennému.
O tri roky mladšia dcéra Nela skúšala síce najskôr atletiku či gymnastiku, no po vzore mamy zostala pri volejbale. Talentovaná smečiarka už ako 16-ročná nastúpila v lige za ženy a momentálne háji farby klubu TJ Ostrava v najvyššej českej súťaži.
„Ako často hovorí kamarát, gény neoklameš! Ja aj manželka sme boli športovci, obaja sme vysokí, máme atletické postavy. Bol teda predpoklad, že deti pôjdu v našich šľapajach. Nikdy som však neveril, že sa dcéra presadí tak rýchlo medzi ženami a tiež v mládežníckych reprezentáciách. Synovi som veril viac, pretože som si veril, že hokeju rozumiem. Tiež som vedel, akú má povahu. Tá je mimoriadne dôležitá, bez nej to má hráč aj pri skvelom korčuľovaní a technike ťažké. Treba mať dobre nastavenú hlavu, povahu bojovníka a počas hry sa správne rozhodovať. Platí to pri každom športe,“ povedal nám Stanislav Jasečko o svojich potomkoch.
Priznáva, že pri ich výchove bol zástanca tvrdšej školy. Vyplatila sa aj jemu, keď s hokejom začínal na východe Slovenska.
„Sám som bol na seba náročný a stále som. Syn mi ešte aj dnes veľakrát povie, že to, čo zažil pri mne, by 99 percent detí nevydržalo! Mnohí mi aj dohovárali, aby som ho nechal niekdy zvíťaziť, aby bol aspoň päť minút ,kráľ´. Poctivá a tvrdšia cesta však bola pre mňa jediná správna. Keď som potom neskôr čítal príbehy o tom, ako boli nastavení rodičia veľkých českých hokejistov ako Jaromír Jágr či Martin Straka, mali to rovnaké. Samozrejme, na dcéru som bol menej tvrdý. Ja to dievča, no tiež dostávala zabrať. Nie som však volejbalový expert a ani sa na neho nehrám. V tom mnohí rodičia robia pri svojich deťoch chybu,“ upozorňuje bývalý reprezentant, ktorý má má dlhoročné skúsenosti s prácou pri mládeži.
Skorý odchod zvládli
Vďaka talentu, výkonnosti a skvelým výsledkom prejavili mnohé kluby z rôznych kútov Čiech o Sebastiana Jasečka aj jeho sestru veľmi skoro záujem. Z domu tak odišli v mladom veku.
„Syn šiel do Plzne keď mal štrnásť a pol roka, dcéra ako pätnásťročná do Ostravy. Niekedy to je dobré, niekedy zlé. Niektorí sú potom príliš divokí, no ďalších to zocelí, vrátia sa domov a človek zistí, že v priebehu roka dospeli. Úplne inak komunikujú, všetko zvládnu sami. Našťastie, naše deti to zvládli,“ teší Jasečka.
Priznáva, že dcére má z odborného hľadiska viac čo poradiť a pomôcť manželka, ktorá ako hráčka nakukla aj do juniorskej reprezentácie Čiech.
„Keď mala Hanka osemnásť, pre problémy s chrbtom musela ukončiť kariéru. Ja si volejbal tiež rád pozriem, no dcéra sa mi smeje, že ma bavia len smeče... Naozaj nie som odborník a jej zápasy preto prežívam ako bežný fanúšik, no stretnutia syna oveľa viac. Vždy, keď mám čas, zapnem si aspoň v mobile priamy prenos a keď mi potom Sebastian zavolá, neraz som nahnevaný a hneď vymenujem, čo bolo zlé.
Keď si to však pozriem ešte raz, často zmením názor. Teraz mal ťažkú sezónu. Keďže chcel hrávať viac, prešiel z Michaloviec do Nových Zámkov, no väčšinu tímu tam tvorili juniori a nezvládali realizovať ani jednoduché veci. Na tréningu boli niekedy len desiati… Hovoril, že bude maximálne pod tlakom v obrannom pásme, bude mať väčší čas na ľade, naučí sa lepšie brániť a možno mu to pomôže. Ísť však od prehry k prehre nie je ideálne na psychiku.“
NEPRÍJEMNÉ ZRANENIA
Obe deti Jasečkovcov už majú reprezentačné skúsenosti a svoje kariéry pred sebou. Nela popri profesionálnom volejbale stíha aj študijné povinnosti.
Na gymnáziu je v maturitnom ročníku a plánuje pokračovať na vysokej škole. Vo volejbale by rada nadviazala na svojho otca pokiaľ ide o účasť na majstrovstvách sveta, olympijských hrách a chcela by sa presadiť aj v kvalitnej zahraničnej lige.
„Uvidíme, aké dlhé kariéry budú mať. Nela sa vo volejbale našla, začala ho milovať už ako dieťa. Hrala sa s loptou aj sama a doma si skúšala rôzne veci bez toho, aby sme ju do toho tlačili. To je dôležité. Nás tiež učila ulica, prirodzene sme sa tam učili. Buď sme cítili, že na to máme, alebo nie. Chlapci v partii hneď ukázali, že s niekým už ďalej nehrajú, lebo to je ,kopyto´ na hokej a nech sa radšej presunie na futbal či iný šport,“ zaspomínal si Stanislav Jasečko.
Z vlastných skúseností vie, že pre kariéru je najdôležitejšie zdravie.
„Bez toho sa nedá urobiť dobrý výsledok a Sebastian i Nela si už prešli mnohým. Syn prišiel o niekoľko zubov, absolvoval dve operácie ramena, mal tiež problém s kolenom, ktoré sa našťastie dalo dokopy. Dcéra má za sebou operácie členka a kolena, takže na ich vek to nie je málo. Želám im, aby šport naďalej milovali a po skončení kariéry šírili svoje skúsenosti ďalej podobne ako to robím ja,“ vyjadril sa bývalý slovenský hokejista. Teší ho, že dcéra má priateľa tiež športovca, futbalistu Mladej Boleslavi.
Spoločné chvíle kompletnej rodiny Jasečkovcov sú čoraz vzácnejšie. (zdroj: archív Stanislava Jasečka)
„Majú rovnaké záujmy, spoločne riešia napríklad výživu či cvičenie.“ Viacerí bývalí športovci sú navyše aj v rodine jeho manželky Hanky.
„Jej brat, Roman Legyel, hral za Česko na futbalových ME do 21 na Slovensku v roku 2000. Bol v základnej zostave tímu na čele s Barošom či Ujfalušim. Ligu hral za České Budějovice, Spartu, Teplice a sedem rokov pôsobil v Rusku. V Budějoviciach je vážená osobnosť, klubu robil dobré meno. Mama manželky je zase bývalá reprezentantka Československa v hádzanej zo 70-tych rokov.“
Dvakrát okolo sveta
Spoločné stretnutia celej rodiny v malebnom prostredí na juhu Čiech sú vzhľadom na pôsobenia detí na Severnej Morave a Slovensku čoraz vzácnejšie.
V zime sa zídu na pár dní počas Vianoc a potom na jar po skončení play-off. Aj vtedy však debaty skĺznu zväčša k športovým témam.
„Radi si posedíme pri bazéne a grilovačke. Počas toho sa zvykneme podpichovať, či je náročnejší hokej alebo volejbal. Každý má svoju pravdu, no ja stále tvrdím a som presvedčený, že ľadový hokej je suverénne najťažší kolektívny šport pokiaľ ide o zručnosť. Pri futbale, hádzanej či ragby robia hráči prirodzený pohyb, no hokej je oveľa rýchlejší v malom priestore, súperi vás chcú trafiť a navyše je to neprirodzený pohyb na železe niekoľko centimetrov nad ľadom,“ zamyslel sa bývalý obranca, ktorý bol v tíme vždy obľúbený pre svoju veselú povahu a v kabíne býval centrom zábavy, ktorá pomáhala utužovať kolektív.
Syn mi veľakrát povie, že to, čo zažil pri mne, by 99 percent detí nevydržalo.“
„Sebastian je rovnaký typ, srandičky má rád. Doteraz ma to baví aj s deťmi po tréningoch. Mentálne potom človek tak rýchlo nestarne. Fyzicky, samozrejme, áno, ale duševne je potrebné sa udržiavať. Nehovoriť si, že mám 52 rokov a o 18 už budem mať 70. Počas letných kempov zručností, ktoré organizujem, mi syn aj pomáha. Trošku mi uľahčí prácu, lebo keby som spočítal, čo mám najazdené na korčuliach, stačilo by to na dve cesty okolo sveta,“ uzavrel Stanislav Jasečko.
Sebastian Jasečko je tak ako jeho otec obranca, obaja merajú viac než 190 cm a obaja sú praváci. Tlak zo slávneho mena však ani na Slovensku nepociťuje.
„Má povahu, že nie. Keď pozerám televízny prenos, komentátor však takmer vždy opakuje, že je syn bývalého reprezentanta. Možno nás niekto porovnáva, postavou aj pohybom sme si podobní, hoci výškou ma prekonal. V jeho veku má možno lepšie korčuľovanie ako som mal ja. Ja som však hral za Košice, boli sme viac v útočnom pásme než v obrannom.
Je skôr defenzívny a obetavý typ obrancu, mohol by byť viac odvážny v ofenzíve. Každá sezóna je iná a uvidíme, kam sa posunie. Veľa hráčov vybehlo až v neskoršom veku. Dôležitá je dôvera trénera a správne rozhodnutia,“ skonštatoval o synovi Stanislav Jasečko.
