Buď premením a budem slávny, alebo nedám a budem sa plaziť po kanáloch, dumal pred penaltou v Belehrade bývalý obranca Artmedie

Päťdesiatdvaročnému Ondrejovi Debnárovi, bývalému kremenitému obrancovi, ktorý neodtiahol nohu zo žiadneho súboja, po skončení aktívnej kariéry učarovalo poľovníctvo.

Po odchode z Artmedie si zahral najvyššiu súťaž ešte v Banskej Bystrici, obliekal si dres druholigového Zvolena. Neskôr, už na amatérskej úrovni, hrával za Hrochoť či rodnú Očovú.

Definitívnu bodku za aktívnou kariérou však plánuje napísať v dohľadnom čase. V rozlúčkovom zápase.

„Povedal som si, že už stačilo. Netrénoval som dva roky, no opäť ma na to nahovorili, takže zasa som trénerom Očovej. Pravda, nemám už platnú licenciu, lebo som si ju neobnovoval,“ začal Ondrej Debnár.

Ondrej Debnár (v strede, v zelenom drese) za asistencie brankára Juraja Čobeja hasí nebezpečenstvo pred petržalskou bránkou. (zdroj: TASR)

Sám priznáva, že trénerstvo ho za srdce nechytilo. „Spočiatku to ešte ušlo. Bolo to celkom fajn, no postupne ma to však prestalo baviť.

Keď som videl, že chalani nemali záujem a na tréning chodili traja či štyria, nemalo to žiadny zmysel. Bol to zabitý čas,“ vraví.

Za futbalovou loptou sa už nenaháňa, zdravie mu vystavilo stopku. „S chlapcami si ešte niekedy zatrénujem, dačo im vysvetlím. Ale majstrovské zápasy, to už nie.

Mám zdravotné problémy, opuchajú mi kolená, a tá bolesť na druhý deň... Hlava by ešte aj chcela, ale telo už nie.

Ešte buchnem rozlúčkový zápas. Buď v rámci prebiehajúcej sezóny alebo až po jej skončení. To už bude naozaj definitívny koniec,“ povedal.

Ak nehrá Očová, zvykne si zájsť si futbal do blízkeho Zvolena. Na druhú ligu. „Ale bol som aj na domácom barážovom zápase Petržalky proti Michalovciam. A na Tehelnom poli dobre bolo.

Stretol som sa s bývalými spoluhráčmi Janom Ďuricom, Balázsom Borbélym, masérom Vilkom Kalmanom, či brankárom Štefanom Kollárom. Oprášili sme spomienky. To viete, veruže si bolo čo povedať.“

Tak, ako Ondreja viedol k športu otec, ktorý profesionálne hrával hokej za Zvolen i futbal, tak aj on sa snažil vštepiť lásku k športu svojím trom deťom.

„Najstarší 23-ročný Jakub hrával hokej v juniorke Zvolena, ale už si chodí zahrať len amatérsky. Dvadsaťročná Laura robí krasokorčuľovanie v Banskej Bystrici a osemročná Natálka sa venuje fitku s tancom,“ vraví hrdý tatko.

Ondrej Debnár so svojimi najbližšími. (zdroj: FOTO ARCHÍV Ondreja Debnára)

Na rozprávkové obdobie kariéry bez váhania povýšil účinkovanie Artmedie v skupinovej fáze Ligy majstrov v ročníku 2005/2006. Cesta do skupiny pritom nebola vôbec jednoduchá.

Skôr tŕnistá. Postup do 2. predkola vydláždil až gól Pavla Staňa v nastavenom čase domácej odvety s kazašským Kajratom Almaty.

Tchuř mu nasadil červíka

Keď sa v klube – vtedy ešte sídliacom za Starým mostom na pravom brehu Dunaja - dozvedeli, že v 2. predkole narazia na Celtic Glasgow, mnohým sa akutát pretočili zreničky.

Škótsky majster bol jasný favorit. Duel na Tehelnom poli sa stal nezabudnuteľný, veď Artmedia rozprášila favorizovaného súpera 5:0. „Neviem, či nás Celtic podcenil. Hrali sme fakt výborne, zvlášť Ďurko Halenár. Zaznamenal hetrik, dal jeden gól krajší ako druhý,“ spomína.

Aj napriek vysokému víťazstvu bola Artmedia v odvete v Celtic Parku iba vlások od vyradenia. Prehrala 0:4. „Bol som na izbe s Danielom Tchuřom, ktorý mi večer pred zápasom povedal: Ondro, veď my tu môžeme aj prehrať. Nasadil mi tak chrobáka do hlavy. No a nechýbalo veľa, aby mal pravdu.

Pri znelke Ligy majstrov mi pred vypredaným hľadiskom naskočili zimomriavky. Úžasná atmosféra, slova nebolo počuť... Celtic sa do nás zahryzol, osem minút pred koncom strelil štvrtý gól. Nejako sme to však ukopali. Bola to zlatá prehra.“

Brankár Kralj nemal nárok

V play-off o postup do skupinovej fázy sa v súboji s Partizanom Belehrad zrodili dve bezgólové remízy. V Belehrade tak rozhodoval rozstrel. Išiel aj on. Loptu si na biely bod postavil v piatej sérii za stavu 3:2 pre Partizan.

„Po tom, čo Gomes jedenástku nepremenil, musel som dať. Veru, boli to riadne nervy, veď sa kopalo priamo pod kotlom Partizanu. Srdce mi búšilo ako zvon, zhlboka som to predýchaval.

Vybral som si stranu, kam to kopnem a povedal som si, že aj väčší hráči ako ja nedali. Buď penaltu premením a budem veľký, alebo nedám a budem sa musieť plaziť po kanáloch.

Hoci brankár Kralj smer mojej strely vystihol, tá bola dosť prudká, takže nemal nárok.“ Následne „Šaman“ medzi petržalskými žrďami Juraj Čobej dve penalty domácich chytil a Artmedii tak vydláždil postup do skupiny Ligy majstrov.

V nej sa stretla s Interom Miláno, Glasgowom Rangers a FC Porto. Prvé body získala za víťazstvo na Štadióne Drakov v Porte, kde otočila stav z 2:0 na 2:3. „Bol to super zážitok, super zápas.

Veľmi nám pomohol gól Peťa Petráša tesne pred prestávkou, ktorou sme znížili na 1:2. Po prestávke sme obrat dokonali.“

Merk nás odpísal

Práve medzi Petržalkou a portugalským zástupcom sa v poslednom zápase rozhodovalo o druhom postupujúcom. Na Tehelnom poli boli súperom technických hostí z Porta aj nevľúdne počasie a tiež rozmočený bahnistý terén.

Po remíze 0:0 sa z postupu napokon tešili hostia, no po strhujúcom zápase sa reč krútila predovšetkým okolo hlavného arbitra Marcusa Merka z Nemecka.

Ten totiž Petržalku zarezal, keď prehliadol v šestnástke faul Pepeho na Vaščáka. Takmer všetci sa zhodli: proti Portu sa mala kopať jasná jedenástka…

„Nemecký rozhodca nás odpísal. To mala byť penalta. Možno aj Blažej to mohol riešiť inak a nekompromisne to napáliť do bránky. Škoda, mrzelo nás to, a dlho. Pravda, čas tieto rany už zahojil.“

Ako hráč Banskej Bystrice si zahral aj proti „svojej“ Petržalke. Na snímke v súboji o loptu s Jakubom Sylvestrom (vpravo). (zdroj: TASR)

Pod vtedajšími úspechmi Artmedie bol neodškriepiteľný rukopis trénera Vladimíra Weissa st. „Stále tvrdím, že je to najlepší tréner. Výsledky, ktoré dosahuje, nie sú žiadna náhoda. Spolu s asistentmi Michalom Hippom a Miroslavom Mentelom vtedy vytvorili dobrý tím.

A Vlado bol fakt prísny. Pokutu mi síce nikdy nenaparil, ale pod čiernu zem ma neraz ma zvozil. Ako ma sfúkol, tak ma vedel aj pochváliť. Weiss bol aj super psychológ,“ spomína na bývalého trénera.

Keď Fodreka pohrýzol pes

Futbal nebol vždy len o vážnych veciach. Prinášal aj more humorných situácií. Tie boli parketou práve pre Ondreja. Stál takmer za každou vylomeninou.

„Sranda musí byť. Vždy ma bavilo, keď sme niekomu niečo vyparatili. Neraz sa stalo, že do Sadu Janka Kráľa sme niekomu preparkovali auto, dotyčný ho hľadal a už-už vytáčal číslo policajtov…

O Braňovi Fodrekovi bolo zasa známe, že sa veľmi bál psov. Mali sme raz v parku výklus, ja som bežal za ním. V jednom momente som zavrčal a rukou som mu stisol lýtko. To ste mali vidieť, Foďo skoro skolaboval…

V Banskej Bystrici som zasa Peťovi Šulekovi natrel slipy zvnútra pálivou mastičkou, čo sa dala zohnať len v Rakúsku. Obliekol sa, očervenel a na plné hrdlo skríkol: Ty diabol,“ vytiahol z rukáva zopár šibalstiev.

Z trávnika do lesa

Mnohí futbalisti mávajú po skončení kariéry problémy so zaradením sa do bežného života.

„Ja som si prešiel viacerými zastávkami. Vo Zvolene som robil športového riaditeľa klubu. Pracoval som tiež v Očovej na obecnom úrade, kde som mal na starosti verejnoprospešné práce.

V Banskej Bystrici som zasa robil v lakovni. Momentálne pracujem v Štátnej ochrane prírody. Príroda ma vždy zaujímala. Vedel som sa v nej perfektne odreagovať.

Vždy, keď som prišiel domov, prvé bolo, že som utekal do hory vyčistiť si hlavu, pretriediť myšlienky,“ vraví chlap, ktorému učarovalo poľovníctvo a voľný čas trávi vykračujúc si lesnými chodníčkami s flintou zavesenou na ramene.

„Keď som aktívne hrával, nemal som na túto záľubu čas. Ale akonáhle som s profesionálnym futbalom skončil, hneď som si spravil kurz a začal poľovať. Chytilo ma to a vlastne každý deň som v lese,“ dodal na záver.