Keď sa spýtate profesionálneho futbalistu, čo bolo v kariére najťažšie, často sa dočkáte odpovede, že to bol prechod z dorasteneckého futbalu do mužského.
Túto odpoveď by vám dal aj Marek Sapara, ktorý takýto prechod absolvoval krátko po prelome tisícročí v 1. FC Košice. V klube, ktorý sa zmietal v obrovských problémoch.
Po ére pofidérneho talianskeho majiteľa Gianniho Boriera prevzali silnú značku bratia Aurel a Róbert Vargovci. Pád Košíc nezastavili. Finančné problémy boli obrovské, situácia neudržateľná. Práve vtedy sa o prienik na prvoligovú scénu snažil dnes už 42-ročný bývalý reprezentačný stredopoliar.
„Ako kapitán som priviedol starší dorast k titulu, potom ma klub posunul na hosťovanie do treťoligovej Krásnej nad Hornádom. Zmluva-nezmluva, peniaze vtedy na účet z Košíc nechodili, takže bolo treba niečo zarobiť. Sponzor v Krásnej staval dom, tak som sa u neho zamestnal ako robotník. Bol to vtedy môj jediný príjem. Skvelý človek, správca futbalového areálu, mi požičal babetu, na ktorej som každé ráno chodil z Ďurďošíka na siedmu ráno na stavbu. Robil som klasické pomocné práce, môj spoločník bol fúrik, kopal som, nosil som a čistil som, čo bolo treba. Zo stavby som chodil na tréning o piatej,“ zaspomínal si v rozhovore pre denník Šport Marek Sapara.

Obrovská motivácia
Pánbožko ho neobdaril iba futbalovým talentom. Keď veci nešli podľa predstáv, pokojne sa mohol zamestnať, respektíve pokračovať v štúdiu na vysokej škole.
„Nepripúšťal som si, že by mi to nevyšlo. Veril som, že šanca v Košiciach príde a že sa budem futbalom živiť. Chcel som v tretej lige dokázať, že so mnou treba rátať,“ pokračoval niekdajší tvorca hry, ktorý sa dočkal v marci 2002. Ligový debut za 1. FC Košice si odkrútil v zápase so Slovanom Bratislava (1:1).
„V Košiciach nebolo peňazí, meškali výplaty, neboli výsledky… Mne sa darilo v tretej lige, tak ma zavolali späť na zimnú prípravu a už som zostal. V zápase so Slovanom sme po góle Vitteka prehrávali 0:1. Ja som naskočil do druhého polčasu. V nadstavenom čase sme vyrovnali po rohovom kope a góle, ktorý strelil brankár Jirko Kobr,“ povedal Marek Sapara. Vtedy nevedel, že aj vďaka tomuto gólu sa krachujúce Košice napokon ešte na rok udržia v prvej lige.
Vyrastal som na farme, chodil na traktore, vedel som orať, postarať sa o dobytok.“
Pri sviečkach
Záchrana Košiciam nepomohla. Dlho predtým a aj potom klub sužovali finančné problémy. Marek Sapara sa stával profesionálom v neprofesionálnych podmienkach.
„Už v dorasteneckom období sme vo večerných hodinách trénovali po tme, v kabíne sme sa prezliekali pri sviečkach, tiekla nám len studená voda. Ale tvorili sme dobrú partiu a všetko sme brali ako realitu. Pofrflali sme si na sprchu v studenej vode a po tme, potom sme šli ďalej… Tak to bolo. Mal som podpísanú zmluvu, peniaze nechodili, ale keďže sme stále počúvali, ako sa situácia zmení, že príde investor, hral som ďalej. Veril som, že Košice po úspešnej ére spojenej s Ligou majstrov niekto udrží nad vodou,“ podotkol Marek Sapara, ktorý sa postupne vypracoval na lídra. Pred médiami a na verejnosti práve on hovoril o vnútorných problémoch.
„Asi som to mal v sebe, na viacerých adresách počas kariéry som bol kapitán. Nikdy som sa nebál rozprávať za kabínu ťažké veci. V Košiciach som si postupne budoval meno, dostal som sa do reprezentačnej dvadsaťjednotky,“ poznamenal.
Opušťák na zápasy
Situácia v Košiciach bola taká zlá a chaotická, že vedenie klubu v tom čase nebolo schopné ani len vybaviť pre svoj neobrúsený odklad vojenčiny. Marek Sapara musel narukovať.
„Bola to rana. Mohol som len dvakrát do týždňa ísť na tréning a aj to po dvoch 24-hodinových službách. Okrem toho som mal cez víkend takzvaný opušťák na ligový zápas,“ opísal obdobie, keď sa jeho futbalový rozvoj pribrzdil, ale pre zmenu sa naučil zložiť samopal.
„Dnes by som to už asi nedokázal, no na vojenčine mi to išlo. Nielenže som dal na skúškach dolu všetky terče, ešte som aj v časovom limite pomohol kamarátovi,“ zasmial sa už s odstupom čase následne doplnil: „Napriek všetkému budem vždy hovoriť, že vojenčina mi veľmi pomohla v disciplíne. Netvrdím, že spravila zo mňa chlapa, ale určite som tam získal vnútornú silu. Prekážalo mi len to, že som nemohol trénovať.“
Splatil dlh
Profesionálnu zmluvu s Košicami síce mal, ale o pravidelnej mzde v rozbitom klube mohol len snívať.
„Žil som zo 400-korunového žoldu. Spal som doma u rodičov, respektíve v kasárňach, takže so stravou a ubytovaním nebol problém. Finančne mi neraz pomohol najmä bratranec, ktorý pracoval v zahraničí. Keď som nemal už ozaj nič, tak som si od neho požičiaval peniaze. Vždy mi len povedal, aby som makal a trénoval, že mu to raz vrátim. To som splnil… Ani v týchto časoch som to nechcel zabaliť, hoci počas vojenčiny, keď som sa aj vzhľadom na nedostatočný tréning fyzicky trápil, som rozmýšľal, či to dáva zmysel. Ale túžba presadiť sa vyhrala,“ povedal Marek Sapara.
Samozrejme, nemal v sebe len túžbu, ale aj kvalitu. Aj keď fyzicky vyzeral príšerne, začali sa objavovať ponuky.
„Prichádzali, hoci som na ihrisku nevládal odbehať celý zápas a vyzeral som tragicky, záujem z iných klubov mi dodal potrebnú motiváciu. Nepoddal som sa a spravil som dobre. Najskôr ma chcel tréner Vladimír Weiss st. do Petržalky, ale tam sa to celé pokazilo pri rokovaniach o zmluve. Do toho mi zavolal majiteľ MFK Ružomberok Milan Fiľo. Spomínam si, že som bol v kasárňach. Trval na tom, aby som prišiel. Vypočul si moju situáciu, sľúbil mi viacročný kontrakt a trpezlivosť. To ma v spojení s osobou vtedajšieho športového riaditeľa Jozefa Vukušiča presvedčilo, aby som povedal áno,“ vysvetlil.

Pískali na neho
Keď Marek Sapara zavítal do Ružomberka, po pôsobení v nefungujúcom 1. FC Košice sa cítil pomaly ako v Barcelone.
„Prišiel som 4. januára 2004. Hospodárka Alenka Kudličková nechcela veriť, že som to ja. Všetci ju cepovali, že príde posila a nech mi poriadne nachystá veci. Celý deň počúvala: Príde Sapara, príde Sapara… Zrazu sa pred ňou objavil vo dverách blonďavý chlapček hmotnosti 67 kg. Oslovila ma môj zlatý a spýtala sa, čo tam robím… Hovorím jej, že som Marek Sapara a prišiel som si pre veci. Ona: To pre teba ma naháňajú celý deň? Takto sa začal náš skvelý vzťah, ktorý máme dodnes,“ prezradil neskorší kapitán Liptákov a ďalej pokračoval: „Prvý polrok bol katastrofálny, nevládal som behať. Bol som rok bez poriadneho tréningu, čo sa na mne odrazilo fyzicky aj psychicky. Ľudia na mňa pískali, ale išiel som si za svojim. Mal som pravidelný príjem, bývanie, spoznal som moju Lucku, s ktorou som sa neskôr oženil a s ktorou mám dve úžasné deti. Veľmi mi pomohla. Zrazu prišla letná príprava a po nej bolo všetko iné. Na ihrisku som robil veci, ktoré som si predtým fyzicky nemohol dovoliť.“
Výchova rodičov
Čo nasledovalo, to už mnohí vieme. Ako kapitán priviedol MFK Ružomberok k historickému double v sezóne 2005/06, prestúpil do nórskeho Rosenborgu, neskôr zažil Turecko, dostal sa do reprezentácie a s ňou sa predstavil na majstrovstvách sveta 2010.
„Bez výchovy rodičov by som to nedal. Vyrastal som na farme, chodil na traktore, vedel som orať, postarať sa o dobytok či sliepky… Pre mňa bola drina normálna vec. Bez ohľadu na to, či som mal v ten deň zápas, tréning… Rodičia ma naučili prehrýzť sa cez ťažké časy,“ zaspomínal si Marek Sapara, ktorý sa nestratil ani po konci kariéry. Cez prácu trénera sa dostal k manažérskej robote a dnes je športový riaditeľ v FC Košice. V klube, ktorý nadväzuje na históriu slávneho 1. FC a ktorý funguje na profesionálnej úrovni.
„Niekedy si z našich chlapcov robím žarty. Poviem im, že keby mali vyrastať v našich pomeroch, bol by to veľký odpadový materiál… Samozrejme, doba je iná a futbal sa posunul. Už v mládeži máte kondičných trénerov, regeneráciu, masérov… Iný svet. Preto ma hnevá, keď niektorí chlapci pľujú na svoj talent. Sú arogantní, leniví… Vtedy cítim zlosť, že nedokážu pre svoje myslenie využiť podmienky, ktoré majú,“ uzavrel Marek Sapara.
Marek Sapara
Narodil sa 31. júla 1982, pochádza z obce Ďurďošík. Pracuje ako športový riaditeľ v FC Košice. Hrával na poste stredopoliara.
Začínal v 1. FC Košice, neskôr pôsobil v MFK Ružomberok (double 2005/06), v zahraničí hrával v nórskom Rosenborgu (tituly 2006, 2009), v Turecku v Trabzonspore, Ankaragücü, Gaziantepspore a Osmanlispore.
V reprezentácii odohral 38 zápasov, strelil 5 gólov a bol súčasť tímu na majstrovstvách sveta 2010 v Juhoafrickej republike.
Po konci aktívnej kariéry bol asistent trénera v MFK Ružomberok, MFK Tatran Liptovský Mikuláš a reprezentácii do 18 rokov. Je ženatý, s manželkou Luciou vychovávajú dcéru Laru (14) a syna Mattiasa (11).