Slovenský stredopoliar Stanislav Lobotka patrí ku kľúčovým hráčom Neapola. (zdroj: TASR/ANSA)
Chvíľu sa zdalo, že slovenský reprezentant Stanislav Lobotka a jeho Neapol zvíťazia, chvíľu hralo všetko v prospech Interu Miláno. Azúroví napokon zažiarili v najprenikavejšom lesku.
O celej sezóne, šialených oslavách, najťažších chvíľach i euforickom vyvrcholení sme sa porozprávali s naším futbalistom v exkluzívnom rozhovore.
S Neapolom ste získali druhý titul v priebehu troch rokov, pričom prvý prišiel po tridsiatich troch rokoch. Čo na to hovoríte?
„Nenachádzam ani veľmi slov. Bije sa vo mne toľko pozitívnych pocitov. Ešte si ani poriadne neuvedomujem, čo sa nám podarilo dosiahnuť. Možno neskôr mi to všetko dôjde. Každopádne, je to obrovská vec.
O to väčšia, že nikto nečakal druhý majstrovský titul už v tejto sezóne. Krásne bolo, že sme ho tentoraz získali pred domácim publikom v poslednom kole. Fanúšikovia vložili do povzbudzovania a potom do osláv neskutočnú energiu.
Vieme, aké nesmierne ťažké je vyhrať taliansku ligu. Nás trápili aj zranenie a v zime odišiel do Paríža jeden z kľúčových hráčov Kviča Kvaracchelia. Napriek veľkým prekážkam sme dokázali uspieť. Zvnútra ma hreje a zároveň príjemne šteklí špeciálny pocit. Slastný.“
V uliciach oslavovalo milión ľudí
Neapolské oslavy ste už raz zažili, ale napriek tomu boli asi druhé ešte búrlivejšie, nie?
„Fanúšikovia v Neapole sú blázni. V tom najlepšom zmysle slova. Nedajú sa porovnávať s inými. Druhé oslavy boli asi ešte krajšie, pretože boli oveľa spontánnejšie.
Rozhodnutie padlo v poslednom kole a na domácom štadióne. Pred dvoma rokmi sme sa stali majstrami už mesiac vopred. Teraz sa oslavovalo ešte s väčšou intenzitou.
Pohár sme prebrali hneď po zápase. Absolvovali sme aj cestu v otvorenom autobuse. Do ulíc mesta prišlo odhadom okolo milióna ľudí. Niečo neskutočne nádherné.“
Ako ste prežívali posledné zápasy, z ktorých vás vyradilo zranenie členka?
„Ťažko a zložito. Nemohol som obsedieť. Na ihrisku bojujú vaši spoluhráči a vy im nemôžete pomôcť. Bezmocnosť je skľučujúca.
K nej primiešajte nervy a stres, keď o osude celej sezóny môže rozhodnúť jeden vydarený alebo nevydarený okamih. Držal som palce, teda keď som si ich od nervozity neobhrýzal.“
Dôležitosť Lobotku, či presnejšie jeho absencia, sa naplno prejavili pri remízach doma proti Janovu a následne v Parme. Neprosili vás, aby ste skúsili hrať aj so zranením?
„Chvíľu sme uvažovali, že skúsim nastúpiť v poslednom kole. Nedalo sa, moje zranenie bolo príliš čerstvé.
Kto ma pozná, vie že by som išiel hrať aj cez bolesť, ako neraz v minulosti. Teraz to však nedávalo význam, na tréningu som skúšal záťaž, ale noha nefungovala.
Vybehnúť na pár minút a potom striedať, by bolo zbytočné. Proti Cagliari sme potrebovali zdravých hráčov schopných ísť na sto percent. Našťastie sme takých na trávniku mali a zápas sme víťazne zvládli.“
Muky a zlaté vyslobodenie
Čo ste prežívali v predposlednom kole v Parme, kde hral váš tím nerozhodne, zatiaľ čo Inter doma s Laziom Rím väčšinu času vyhrával a v živej tabuľke svietil na prvom mieste?
„Obrovské muky. Šialená dráma. Inter je doma veľmi silný, nám sa nedarilo Parme odskočiť. Pozerali sme na telefóne milánsky zápas. Myslel som, že mobil rozbijem alebo zahodím.
Inter dal desať minút pred koncom gól. Potom Lazio vyrovnalo z jedenástky, ale Inter dal ďalší gól, ktorý neplatil pre ofsajd. Uff, ešte teraz som v strese, keď si na tie chvíle spomeniem.“
Napokon všetko dobre dopadlo a stali ste sa po Maradonovi ďalším legionárom, ktorý sa podpísal pod zisk dvoch titulov. Zo súčasníkov ste ako cudzinec toho odohrali najviac. Uvedomujete si to?
„Nie, takto o tom nepremýšľam. Pociťujem radosť, vnútornú spokojnosť, no hlavne beriem úspech ako dielo kolektívu.
Je to úľava, pretože viem, aké ťažké bolo skončiť na prvom mieste, pred všetkými veľkými súpermi vrátane Juventusu či Atalanty Bergamo.
Čo presne sme ako mužstvo dokázali, do detailov asi pochopíme až neskôr. Teraz beží majstrovský film príliš rýchlo.“
Ktorý zápas vnímate ako zlomový, prípadne ktorú sériu zápasov?
„Kľúčových zápasov bolo viac. Presnejšie viaceré sa v takom svetle ukázali. Počas sezóny nikto nevedel predpovedať, čo sa stane na konci. Napríklad v Bologni sme iba remizovali a vyzeralo to na stratu, no Inter tam prehral gólom v nadstavenom čase.
Remizovali sme s Janovom i v Parme, kde sme mohli titul zaklincovať, ale aj oňho prísť. Odohrali sme viacero zápasov, kde sme papierovo mali brať tri body, no získali sme jeden. V konečnom účtovaní sa každý z nich ukázal ako zlatý.“
Šéf hráčskej pestrofarebnosti
V čom bol iný druhý titul než prvý, pretože gro mužstva ostalo pokope?
„V predminulej sezóne sme skvele začali. Rýchlo sme si vytvorili náskok a ostatní nás už len naháňali. Neúspešne. Teraz to vyzerá ako nič, lenže v Taliansku nie sú víťazstvá nikdy samozrejmé.
Teraz sme mali oveľa viac zranení, menej jasných výsledkov a horší začiatok. Napriek tomu sme dokázali urobiť dlhú víťaznú sériu, vďaka ktorej sme sa držali na špici.
Ukázalo sa, že káder bol veľmi dobre zložený, viacerí chalani v prípade potreby výborne naskočili. Presne v momentoch, kedy ich mužstvo potrebovalo.“
Zaujímavé je, že každý z lídrov potiahol inokedy. Lukaku mal zo začiatku problémy s fyzickou pripravenosťou, McTominay si musel zvyknúť, Kvaracchelia odišiel. Ako to hodnotíte?
„Mali sme to postavené na kolektíve. Dôležité bolo, že vždy niekto zabral. Podržal nás brankár Meret, obrana si odviedla svoje, stred poľa tiež pracoval výkonne a v pravý čas zabrala aj ofenzíva.
Výbornú fazónu mal kapitán Di Lorenzo, ladilo mu to s Politanom, pod dôležité góly sa podpísal Lukaku, v závere fantasticky zabral Scott McTominay. Vyzdvihovať jednotlivcov nemá význam, držali sme spolu celá kabína a klub, to rozhodlo.“
Akú zásluhu má tréner Antonio Conte?
„Zásadnú. Neviem to ani slovami dobre obsiahnuť. Zmenil mentalitu tímu, jeho nastavenie, pracovnú morálku. Výrazne sme sa pod ním zlepšili v hre bez lopty.
Tréningy pod ním boli extrémne náročné. Od začiatku tvrdil, že neprišiel do klubu, aby ho hráči mali radi, ale aby spolu s nimi dosiahol výsledky. Všetkých presvedčil, že je možné dosiahnuť ďalší úspech. O ne predovšetkým v profesionálnom futbale ide.
Tréner to vedel a správne predpovedal, že účty sa skladajú na konci sezóny. Tréningová záťaž bola extrémna, no Conteho pravda sa ukázala. Nespochybniteľne.“
Spomínate si na zápas s Interom doma, dlho ste prehrávali a v 87. minúte vyrovnal po vašej akcii Billing?
„Spomínam, mohli sme ešte vyhrať. Hrali sme veľmi dobre, ale dlho sa nám nedarilo prelomiť defenzívu súpera. Mali sme navrch, napokon sa zrodila remíza. Vtedy sa remíza zdala ako strata, pretože sme Inter nedobehli, ostal prvý. Zároveň nám neodskočil.
O konečnom účte sme sa už bavili. Treba si uvedomiť, že cieľom pred sezónou bola účasť v Lige majstrov, teda umiestnenie do štvrtého miesta. Až postupne sa ukázalo, že naša vnútorná sila je väčšia. Túžili sme vyhrávať a na koniec sme vyhrali celú súťaž.“
Na božskom futbalovom stolci
Paradoxne dosahoval Neapol lepšie výsledky proti silnejším súperom a viac strácal so slabšími. Čím si to vysvetľujete?
„Talianska liga je veľmi vyrovnaná. Každý strácal počas sezóny body s každým. Aj mužstvá, ktoré neboli v tabuľke vysoko, vedeli potrápiť favoritov. My sme niekoľkokrát zdolali silných protivníkov, no potom sme sa trápili s papierovo slabšími.
Do zavretej obrany sa hrá ťažko. Ukázalo sa, že aj ostatní mali problém otvárať sústredené defenzívy. Keby nemali, nemohli by sme získať titul. V Taliansku sú tímy vynikajúco takticky aj fyzicky pripravené.“
Inter Miláno možno vyhrá Ligu majstrov, čo by dodalo jeho skalpu na neapolskom opasku ešte väčší cveng, súhlasíte?
„Áno. Inter by si aj veľký triumf za celú sezónu zaslúžil, veď vyradil Barcelonu, predtým Bayern Mníchov. Z druhej strany Paríž postúpil cez Liverpool a Arsenal.
Ťažko sa medzi nimi hľadá favorit, v oboch mužstvách mám kamarátov, s ktorými som hral. Aspoň môžem finále sledovať bez toho, že niekomu vyslovene budem fandiť.“
Predsa len so Zielinskim ste si boli v Neapole asi najbližší, teraz hrá v Interi, čo je paradox…
Vo futbale nie. Počas sezóny si naše tímy konkurovali, no medzi nami skvelý vzťah ostal. Na konci sezóny som mu zo žartu vravel, že nech nám pustia taliansky titul, aby radšej vyhrali Ligu majstrov.
Trochu sme sa naťahovali. Prajem mu víťazstvo, ale aj s Kvaraccheliom sme si boli blízky, takže takýto triumf by som doprial aj jemu. Nech už finále Ligy majstrov dopadne akokoľvek, budem spokojný.“
Posledná otázka, aké to je byť v Neapole opäť na božskom futbalovom stolci, na absolútnom vrchole?
„Výborné. Predstavujem si koľko úsilia a odriekania sme tomu obetovali. Už sa trochu cítim byť aj Neapolčanom, viac som splynul s tunajším prostredím a ľuďmi.
Návaly šťastia sa v mojej mysli striedajú so spomienkami, keď som sa cítil najhoršie. Boli chvíle, počas ktorých som bol na smrť unavený. Zdalo sa mi, že ďalej už nemôžem, že nevládzem, že nie je možné pokračovať. Trénovali sme ako otroci.
Stále pod tlakom, stále sústredení, stále sme šliapali na maximum. Vtedy som si želal, nech už je koniec, nech je po sezóne. Teraz som spokojný, som vďačný. Nevzdali sme to a z môjho pohľadu sme sa zaslúžene vrátili na vrchol. Fakt si to užívam.“
