Jaroslav Timko so svojím synom Jankom v hľadisku na štadióne na Tehelnom poli. (zdroj: FOTO ARCHÍV JAROSLAVA TIMKA)
Bol bohém. A rebel zároveň. Tak ako dokázal ísť naplno na trávniku, rovnako si vedel užívať život aj mimo neho. Vychutnával si ho plnými dúškami.
Úprimnou povahou si vždy dokázal podmaniť srdcia priaznivcov. Tí ho velebili, nosili na rukách. Bolo pritom úplne jedno, či v bratislavskom Slovane, alebo v tábore odvekého rivala, v trnavskom Spartaku. Každý ho bral ako svojho.
V tele mu kolovali ofenzívne bunky, rovnako dobre hral na krídle i na hrote. Keď sa dostal na polovici súpera k lopte, obrancovia mali hneď hlavybôl. Ťažké mu ju bolo vziať.
Kariéru mal popretkávanú úspechmi. S belasými sa stal federálny majster, dvakrát získal slovenský titul. Futbalové kvality ho posunuli až do reprezentácie.
Príbeh Jaroslava Timka, ktorý 28. septembra oslávi okrúhlu šesťdesiatku, je netuctový a inšpiratívny zároveň.
Šupol si aj desať pív
Nikdy sa netajil tým, že po zápase si dopraje pivo. Napokon, víťazstvá sa patrí osláviť. A Jaro hrával v dobrých kluboch, takže v kariére zažil omnoho viac triumfov než prehier.
Kým zisk federálneho titulu oslavovali niektorí spoluhráči dva dni, on dva týždne. Keď sa dobre bavil, z jedného nevinného piva bolo hneď aj desať. Nuž, a prečo si k tomu v dobrej nálade aj nezapáliť?
„Je to tak, netajím sa tým. O mne bolo známe, že Jaro si rád vypije. A ja som to bral úplne normálne.
Po zápasoch som sa potreboval uvoľniť, odreagovať. Ja som si málo chodil sadnúť s chlapcami s mančaftu. Tých som už mal po krk, veď videl som ich predsa celý týždeň.
Chodil som medzi ľudí, ktorí mi povedali pravdu. Čo v zápase videli a ako to videli. Tak som si s nimi posedel a pokecal.
Áno, stalo sa, že som to niekedy aj prehnal, ale vždy som si svoje uhral, odbehal a dal góly,“ vrátil sa spomienkami do éry bujarej mladosti.
Práve pre tieto neresti a nedodržiavanie životosprávy mu mnohí prorokovali rýchly futbalový koniec. Pravda, Jaro mal tuhý korienok.
Napokon, futbalovým fanúšikom rozdával radosť ešte aj dlho po rozlúčke s vrcholovým futbalom. Bolo tak v kluboch z nižších súťaží: v susednom Rakúsku, ale aj v Chtelnici, Zelenči, Šúrovciach, Šintave, či v Sládkovičove.
„Takmer so všetkými týmito klubmi som postupoval do vyšších súťaží. Takže moje angažovanie klubom prinášalo sladké ovocie,“ spomína.
Počas kariéry si zaumienil, že hráčsku kapitolu definitívne uzavrie tam, kde kopať do futbalovej lopty vlastne začal. V rodných Valalikách, keď bude mať päťdesiat.
A presne tak aj bolo. Definitívnu bodku napísal vo veku, keď si jeho rovesníci už plnými dúškami užívali futbalový dôchodok.
„Veru, mal som perfektnú rozlúčku. Iba v rámci dediny. S rodinou, s kamarátmi. Vyhrával miestny rozhlas, ďakovali mi za vzornú reprezentáciu obce.
Z každej strany som počúval, ako sú na mňa hrdí. Dostal som aj plaketu,“ prehŕňal sa v spomienkach.
Jaro ako ho poznáme: v belasom drese bratislavského Slovana. (zdroj: FOTO SKSLOVAN.COM)
Najvyššia pokuta
Jaro toho dakedy povyvádzal. „Raz sme boli počas zimného sústredenia Štrbskom Plese. Bol voľnejší program, niečo som vypil, bolo to vidieť.
Tréner Galis sa naštval a povedal, že mám ísť domov. Nebolo mi viac treba, zvrtol som na na podpätku, nechal som tam všetky veci a poďho.
Bola už tma, snežilo. Vedel som, že ma budú hľadať, nuž som stopy v snehu za sebou zahladzoval. Galis naozaj poslal spoluhráčov hľadať ma. Márne….
Prvým rýchlikom som odišiel do Bratislavy. Nikomu som sa neozval, a keď sa mužstvo z Tatier vrátilo, objavil som sa na tréningu.
Galis ma poslal za šéfom klubu Čanigom. Vraj ma zinkasuje... Nuž, zacvakal som 25-tisíc korún, čo bola najvyššia pokuta, akú som kedy dostal,“ spomína.
„A pri odchode som Čanigovi povedal, nech si za to niečo pekné kúpi...“
K päťdesiatke dostal syna
Pravda, v súkromí to už také ružové ako na trávniku nemal. V roku 2012 sa rozviedol, zo vzťahu mal tri dospelé dcéry, najmladšia mala vtedy osemnásť.
V takejto situácii býva naozaj veľmi blízko k tomu, aby ste svoj žiaľ utopili v alkohole. Jarovi sa to nestalo.
Na životnú púť mu zasvietila šťastná hviezda. Po vyše dvoch rokoch stretol po ceste z kostola ženu, ktorá mala z prvého manželstva troch synov. Preskočila iskra.
S Anetkou sa napokon aj vzali a on sa v januári 2015 stal otcom vytúženého chlapca. Na svet prišiel Janko Timko. Dostal ho ako darček k päťdesiatke.
„Po nej som začal nový život. Nová žena, nová rodina. Povedal som si, že viac nepijem a dodržal som to.
Už štrnásť rokov abstinujem a päť rokov nefajčím. Raz, v deň mojich menín ma syn Janko vyzval, aby som už nefajčil. Spýtal sa ma, či by som mohol prestať a ja som mu odpovedal, že áno.
Stalo sa tak zo dňa na deň. Odvtedy som nezobral cigaretu do úst. Voľakedy pre mňa nemysliteľné...“
Janko vraj zdedil futbalové gény po otcovi.
„Má desať rokov, hráva vo Vrakuni. Poviem vám, je to čistý otec.
Od siedmich rokov kope také špicáky ako som ja kopával. Nikto v mužstve ich tak nevie kopať, len on. Chodievam s ním na tréningy a aj na zápasy,“ vraví hrdý tatko.
Najväčšia futbalová krivda
Za najväčšiu futbalovú krivdu Jaro považuje záležitosti zo záveru ročníka 1996/97, keď Trnava siahala po titule.
Po šokujúcej prehre v poslednom kole v Rimavskej Sobote ho však napokon získal 1. FC Košice.
Správna rada Spartaka našla vinníkov okamžite. Šéf klubu Jozef Bachratý ukázal prstom na Fišana, Čmilanského, Šimona a Timka. Všetkých preradili do rezervy.
„Zabolelo to, a riadne,“ priznal aj s odstupom času Jaro.
„Prezident mi povedal, že mne nešlo o titul, lebo ja som ho už so Slovanom získal. Odvetil som, že v živote som väčšiu debilinu nepočul. Veď futbal hrám preto, aby som titul získaval každý rok. Áno, priznávam, dostal som ponuku zarobiť si. Sprostredkovateľ bol Bobby Pollák. Ten mi povedal, že všetkých hráčov Spartaka má chytených, chýbam už len ja. Jasne som vtedy povedal, že to neberiem, že do takého niečoho nejdem.“
Pri kormidle Spartaka Karola Peczeho vystriedal po sezóne Dušan Galis.
„S Pollákom hrával v klube i v reprezentácii, boli kamaráti. Galis mu zavolal a Pollák mu povedal, že nič som nepredal.“ Na základe toho Galis Timka amnestoval.
Po hrubom čreve aj pečeň a pľúca
Keď sa zdalo, že šťastie Jara už nič nemôže narušiť, ozvali sa zdravotné problémy. Lekári mu diagnostikovali rakovinu hrubého čreva a 7. októbra 2022 podstúpil operáciu.
„Išlo už o rozhranie tretej a štvrtej fázy, ktorá je pri tejto chorobe poslednou. A dostal som sa z toho. Som z tvrdého cesta, nikdy som sa nevzdával a neurobím tak ani teraz,“ povedal.
Po operácii musel dodržiavať pokyny lekárov. Výrazne zmenil jedálniček. „Pijem litre kozieho mlieka, konzumujem kvantá zeleniny, doprajem telu veľa vitamínov.
Jem pomaly, prehadzujem si sústo z jednej strany úst na druhú, prežúvam ako zajac.“
Počas pravidelných kontrolných vyšetrení sa od lekárov dozvedel, že rakovinu má v sebe každý. Akurát je otázne, kedy vypukne. Nemusí vôbec, no môže.
„Viac ako dva roky som mal dobré výsledky a všetko bolo fajn. Po poslednom telefonáte s doktorkou ma však zalial studený pot.
Objavili mi ďalšie dva nálezy. Jeden na pečeni a druhý na pravej strane pľúc. Nepoddávam sa, nestresujem, to by bola voda na mlyn tejto hnusnej choroby."
Minulý pondelok, 11. augusta, sa opäť hlásil v nemocnici. A o deň neskôr podstúpil zákrok na pečeni.
„Išlo o zamrazenie a vypálenie. Nová metóda, bezbolestná, bol som príjemne prekvapený.
Ľahol som si, predo mnou aj pred lekárom monitor, ale ja som sa nepozeral. Osemkrát ma pichol, bolo to ako bodnutie včielkou, osemkrát som sa nadýchol a vydýchol.
Vypálil mi to z jednej strany pečene, aj z druhej. O pol hodinku bolo hotovo. Bol som v narkóze, ale pri vedomí. V nemocnici som aj prespal.
Po šiestich hodinách mi brali krv na kontrolu červených krviniek. Výsledky boli dobré, operácia sa podarila.
Na vyšetrenie magnetickou rezonanciou som objednaný na 27. septembra. To ukáže, v akom je pečeň v stave.
A taký istý proces ma bude čakať aj s pľúcami. Pečeň mala prednosť, pretože na nej bol nález väčší,“ opisoval posledné udalosti z nemocnice.
Poďakovanie lekárom:
„Chcem sa poďakovať celému personálu v Národnom onkologickom centre na Klenovej. Od doktorky Jurišovej, primárov a sestričiek.
Ďakujem im za všetko čo pre mňa, ale aj pre všetkých pacientov v neľahkých chvíľach robia. Ja tam chodím každé tri týždne a každý deň je tam okolo tristo ľudí. Mladí, v strednom veku, starší. Stále majú čo robiť a klobúk dolu pred nimi, za ich ľudský prístup k pacientom,“ zložil poklonu a verejné poďakovanie lekárom.
Nikdy sa netreba vzdávať
Dozvedieť sa, že máte rakovinu, s človekom to riadne zatrasie. Ako by v mihu stratil perspektívu. Nasledujú bezsenné noci, či prebúdzanie sa zo spánku.
Odrazu sa vynorí tisíc otázok, na ktoré niet odpovedí. Psychiku pritom zároveň nahlodávajú predstavy rôznych katastrofických scenárov.
„Žijem tak ako som žil, keď som chorobu nemal. Keby som nad ňou rozmýšľal - čo veľa ľudí aj robí - už dnes by som tu nebol.
Samozrejme, že mi pomohla viera v Boha, lebo som veriaci. Tiež manželka a môj syn. Pretože viem, pre koho žijem,“ vraví Jaro.
Na onkológii je pre psychickú podporu pacientov zriadená aj poradňa.
„Nie, nevyužil som ju. Ale povedali mi, že niektorí do nej prídu už s tým, že sa pochovávajú...
Práve naopak! Nikdy sa netreba vzdávať. Ako choroba prišla, tak môže aj odísť.
Žijem naplno. Mám ju v sebe, viem o tom, ale nerozmýšľam nad negatívnym scenárom. Ani minútu,“ povedal odhodlane.
Jaroslav Timko oslávi už onedlho 28. septembra okrúhlu šesťdesiatku.
„Je zvláštne, že deň pred životným jubileom mám naplánovanú kontrolu. Verím, že všetko dopadne dobre. Ak áno, bude to pre mňa ten najkrajší darček,“ povedal.
„Samozrejme, že by som chcel nachystať aj oslavu, ale teraz ešte nič neplánujem.
Čakajú ma kontrolné vyšetrenia, hocičo sa môže stať. A šesťdesiatka sa dá osláviť predsa aj o trošku neskôr,“ uzavrel debatu.
Kto je Jaroslav Timko
Narodil sa 28. septembra 1965 (Valaliky)
Pôsobil v Slovane Bratislava (1988–1993), Drnoviciach (1994-1996), Spartaku Trnava (1996-2001)
Vo federálnej, českej a slovenskej lige odohral dovedna 319 zápasov, nastrieľal 84 gólov
So Slovanom získal federálny titul (1992) a dva slovenské (1994, 1995). Za československú reprezentáciu odohral tri zápasy, za slovenskú osemnásť, strelil sedem gólov
Debutoval 2. februára 1994 proti Spojeným arabským emirátom, premiérový gól dal v zápase proti Malte, posledný proti Islandu (1997)
