Peter Dzúrik v reprezentačnom drese. (zdroj: TASR)
Pán spoľahlivý. Na poste obrancu alebo defenzívneho stredopoliara. Na ihrisku nekompromisný obranca, ktorý vedel vbehnúť do osobného súboja včas a spacifikovať súperov útok. Mal aj dar konštruktívnej rozohrávky.
Peter Dzúrik bol aj prirodzený líder. Išiel sa rozdať, keď kamarát alebo spoluhráč potreboval pomôcť. Zákerná rakovina mu neumožnila prežiť dlhý život. Skonal ako 41-ročný, v septembri 2010.
Rodák z Košíc prežil úspešnú a intenzívnu kariéru doma, v 1. FC Košice aj slávne obdobie s Ligou majstrov, v Humennom, v bratislavskom Interi a Slovane a na záver kariéry nedal dopustiť na šťastné obdobie v FK Dukla Banská Bystrica. Kariéru ukončil ako 36-ročný na Štiavničkách. V Banskej Bystrici sa usadil, trénoval dorast, A-mužstvo i B-mužstvo, potom bol aj športový riaditeľ.
Zlá správa z roku 2004
Z mnohých rozhovorov s ním nám zostal v pamäti jeden úprimný po skončení kariéry, keď na jar 2005 v drese Dukly neodohral ani jeden zápas. Už vtedy naznačoval vážne problémy. Lekárske odporúčania zneli, aby sa šetril.
„Už na jeseň som vynechal posledné dve kolá,“ pripomenul Dzúrik v našej debate v júli 2005. „Moje problémy sa vliekli celú zimu. Chlad, zima, močové cesty... Odporúčanie lekárov bolo jasné, ďalej to už nejde.“
Myslel ako aktívny futbalista. Pustil sa do liečby. Krátky čas sa zdalo, že by aj mohla zabrať. Až kým rakovina doňho pevne nezaťala svoje pazúry.
Krátko po konci aktívnej kariéry prišiel čas na hráčsku bilanciu a Peter Dzúrik nám rozprával: „Prvý titul v Košiciach a zisk pohára v Humennom mi navždy zostali v pamäti. Prvé je prvé... Každý úspech mal zvláštnu príchuť. Najkrajší gól som dal v drese Košíc hlavičkou do siete Nitry. Spoza šestnástky. Najlepší spoluhráči boli dvaja, Miroslav Sovič a Róbert Semeník. Najpamätnejší zápas som odohral v Manchestri proti United v Lige majstrov. Skvelé zážitky mám aj z reprezentačného dresu. Nuž a najlepší tréneri pre mňa boli traja: Ján Kozák, Andrej Daňko a Jozef Bubenko.“
Kapitán Interu Peter Dzúrik /v popredí/ naháňaný trojicou hráčou Košíc: Vladislav Zvara /vľavo/, Peter Rataj /uprostred/ a Rasrislav Tomovčík /vpravo/vo futbalovom stretnutí 25. kola Mars Superligy AŠK Inter Bratislava - 1. FC Košice 6. apríla 2002 v Bratislave. (zdroj: TASR)
Jedno vážne zranenie
Mimochodom, po jednom zo zápasov s Manchestrom na jeseň 1997 si vymenil dres s Denisom Irwinom.
Za celú kariéru mal jedno vážnejšie zranenie, ako 21-ročný utrpel dvojitú zlomeninu predkolenia. Pauzoval šesť mesiacov. Aj preto išiel zo ZŤS Košice do Humenného.
„Keď som išiel do Chemlonu, nepredpokladal som, že to bude taká úspešná kapitola,“ pripomenul Dzúrik. „Postúpili sme do prvej ligy, potom sme sa zachránili v poslednom kole a rok na to sme získali Slovenský pohár.“
Vrátil sa do Košíc, kde v 1. FC zažil skvelé kariérne obdobie.
„Boli tam veľké peniaze, hrali sme v skupine Ligy majstrov. Skvelé to bolo aj v Interi Bratislava. Na Pasienkoch sme získali titul i double. V Slovane som zažil deväťbodový náskok v tabuľke, ale potom akoby uťalo. Neboli financie a všetko sa stratilo. V najhoršom období ma vytiahla Dukla Banská Bystrica z marazmu.“
Zažil obdobie, keď Dukla bojovala so Žilinou o majstrovský titul a v sezóne 2003/2004 boli Banskobystričania vicemajstri.
Za prvým po radu
„Ja si na Petra Dúrika spomínam len v tom najlepšom,“ hovoril pre náš denník po takmer pätnástich rokoch od kamarátovho skonu bývalý ligový kanonier Róbert Semeník, jeho spoluhráč z Košíc i Banskej Bystrice, v istej chvíli aj Dzúrikov zverenec, keď bol Semeník preradený do B-mužstva Dukly.
„S potešením môžem konštatovať, že Peter bol jeden z mojich najlepších priateľov. Mám s ním len krásne spomienky. Škoda, že odišiel tak skoro. Zažili sme veľa, majstrovské tituly a Ligu majstrov v Košiciach. Bol som rád, že sa mi neskôr podarilo dostať do Banskej Bystrice takých futbalistov ako Miro Sovič a Peťo Dzúrik. Zažili sme pekné roky Dukly, aj keď titul nám v dvetisícštvrtom unikol len o vlások. Peter držal celú partiu, pomáhal všade. Dzuro bol prvý, ktorému som sa ozval, keď som niečo potreboval. O Petrovej chorobe som vedel. Videl som ho dva týždne pred jeho úmrtím v Bratislave. Bolo to ťažké, aj veľmi dojímavé. Aj sme si trochu poplakali, keď sme sa stretli naposledy. Bol som rád, že som s ním mohol byť aspoň chvíľu. Pohreb mal v Bratislave a tam je aj pochovaný. Občas sa zastavím na jeho hrobe,“ dodal Semeník.
Najcennejší dres obliekol Peter Dzúrik 45-krát. Nie, nebolo mu dopriate byť pri najväčších úspechoch slovenského futbalu, ale písal zaujímavú kapitolu v reprezentačnom drese.
V zápase 29. kola slovenskej futbalovej Corgoň ligy hostila 11. mája 2004 momentálne vedúca Dukla Banská Bystrica na svojom ihrisku ZTS Dubnica. Na snímke bystrický obranný pilier Peter Dzúrik /vľavo/ zastavuje útočníka hostí Richarda Varadina. (zdroj: TASR)
Zaujímavá trojkombinácia
„Peter zažil spolu s Jánom Kocianom, Martinom Poljovkom a Milošom Targošom v Dukle trojkombináciu hráč – tréner – funkcionár,“ spomínal Tomáš Geist, v čase Dzúrikovej smrti prezident FK Dukla.
„Dlhé roky sme to s Petrom ťahali spolu. Keď už ďalej nemohol zo zdravotných dôvodov, svoje pôsobenie v našom klube skončil niekedy v marci alebo apríli 2010. Presne si pamätám ten moment, keď ešte ako hráč mal bolesti chrbta a išiel na vyšetrenie. Bol tam zápal a už nehral…
Natrvalo si ho zapamätám ako maximálne zodpovedného hráča i funkcionára, chlapa s veľkou charizmou, džentlmenským správaním. Bol veľmi spravodlivý, zodpovedný a fér. To sa vo futbale veľmi cení. Všetkých nás, nielen v klube, ale aj futbalovej komunite, zastihla správa z Bratislavy o jeho úmrtí v septembri 2010 nepripravených. Aj keď sme to tušili.“
Bývalého kapitána slovenskej reprezentácie, lídra vo viacerých kluboch, si uctili ligoví futbalisti pred zápasmi 8. kola sezóny 2010/2011 minútou ticha. Na znak toho, že odišiel velikán a dobrý človek, ho v máji tohto roku zaradila Únia ligových klubov do svojej Tribúny slávy v kategórii Hráč in memoriam. Ocenenie prevzali dve Petrove sestry.
Kto bol Peter Dzúrik
Narodil sa 29. decembra 1968 v Košiciach.
Absolvent stredného odborného učilišťa strojárskeho odštartoval seniorskú kariéru v ZŤS Košice.
Vojenčil v Znojme (1988 – 1990).
Zo ZŤS Košice prestúpil do Humenného (1993 – 1997).
Potom svoju kariéru spojil s úspešným projektom 1. FC Košice (1997 – 1999), kde zažil svoj prvý majstrovský titul a skupinovú fázu v Lige majstrov.
Nasledovala bratislavská kapitola, začala sa v roku 2000 v Interi s majstrovským titulom i double, pokračovala v Slovane.
Od januára 2004 pôsobil v Dukle Banská Bystrica, kde dosiahol v Molnárovom a Daněkovom kádri 2. a 3. miesto v lige.
Držiteľ troch majstrovských titulov (2 s 1. FC Košice a 1 s Interom), trikrát víťaz Slovenského pohára (Humenné, Inter, Dukla).
Za slovenskú reprezentáciu odohral 45 zápasov (2 góly).
Naposledy obliekol národný dres vo februári 2003 proti Cypru.
Bol ženatý, neskôr žil s priateľkou.
