Najslávnejší okamih v kariére Mateja Tótha – v zlatom olympijskom cieli v Riu de Janeiro. (zdroj: TASR )
Keď mal rok, začal chodiť. Keď mal dvanásť, pričuchol k športovej chôdzi, od trinástich sa jej venoval s plnou vážnosťou. Matej Tóth mal počas štvrťstoročnicu trvajúcej kariéry skutočne svižný krok – dokráčal až k titulu olympijského a svetového šampióna.
Desaťročný sa v základnej škole Nábrežie mládeže v Nitre dostal do atletickej triedy.
„Nebol som ani silný, ani šprintérsky rýchly, lepšie mi šli vytrvalostné disciplíny,“ načrie do svojich atletických začiatkov.
Na chodeckej päťdsiatke musel vždy rátať, že ho vyžmýka do špiku kostí. (zdroj: TASR - Michal Svítok )
Za prológ jeho chodeckej kariéry možno pokladať triedne kontrolné preteky na 2000 metrov. S rýchlokurzom, čo to vlastne chôdza je, a s avízom, že prví traja postúpia s družstvom na atletické kolo.
„Takto sa začala moja chodecká kariéra,“ pousmeje sa nitriansky rodák.
Oficiálne ju eviduje od augusta 1996, keď sa v Šuranoch postavil na štart klasických chodeckých pretekov.
Namiesto mobilov všetky mamy v okne a zháňali deti domov
„Od detstva som rád športoval. V Nitre sme bývali na sídlisku, v sedemposchodovom dome bolo hádam desať chalanov v mojom veku, nebol problém poskladať hocijaké družstvo. Denno-denne sme hrali futbal, hokejbal, preháňali sa na bicykloch. Problém bol dostať nás domov. Mobily vtedy neboli, chvalabohu, takže všetky maminy boli v oknách a kričali mená. Ozývalo sa to celým sídliskom, tak sme vedeli, že je už najvyšší čas skončiť.“
Prázdniny trávil u starých rodičov na dedine, v Lefantovciach pri Nitre. Aj tam sa žilo športom od rána do večera.
„Boli sme úžasná partia chalanov, hrali futbal, behali po lese, na bicykloch.“
„Nikdy som nebol obzvlášť nadaný, ten typ, ktorému všetko išlo od ruky. Navyše aj trochu pri tele, žiadny prototyp vytrvalca. Ale šport ma neskutočne bavil.“
Kým sa upísal chôdzi, na chvíľu privoňal ku karate.
„Trvalo to asi týždeň. Stihol som sa naučiť počítať po japonsky ichi, ni, san, shi, go – od jeden do päť.“
Keď bolo treba začať makať v kimone, skončil.
Pár týždňov chodil na futbal, akonáhle začali prerábať telocvičňu a mali chodiť hrať v zime von na škvaru, aj tento vzťah ochladol.
Pohybu mal však habadej vonku aj v škole. Športovaniu žičilo tiež rodinné zázemie, mamina s ocinom u svojich ratolestí podporovali športovú gramotnosť.
V článku sa dočítate
Prečo sa nestal Matej Tóth hokejovým brankárom?
Čím bol výnimočný jeho prvý chodecký tréner?
Prečo mal pocit, že sa mu ľudia budú smiať počas tréningov?
V čom spočíval Tóthov talent?
Kedy prvýkrát pochopil, že môže bojovať o medaily na MS či OH?
Koľko kilometrov našliapal počas kariéry?
Matej Tóth ako dieťa rád zbieral kartičky futbalistov, hokejistov.
Prvé futbalové MS, ktorými žil, boli tie v roku 1990 v Taliansku.
Olympijské hry 1992 v Barcelone ho upútali mierne, zato „na Lillehammeri 1994 sme už frčali“.
„Hokej som mal veľmi rád. Keď sme ako chlapci hrali, zväčša som chytal. Raz by som chcel byť ozajstný hokejový brankár, bol môj detský sen.
