Adam Žampa v pretekovom nasadení. (zdroj: TASR/AP)
Toto nie je príbeh o lyžiarovi, ktorý od malička vynikal a bol vždy najlepší. Je inšpiratívnejší. Jeho hlavný protagonista sa nikdy nevzdal snov, hoci stále počúval, že to nejde.
Adam Žampa sa v mladosti naučil prehrávať, čo ho mentálne zocelilo. O to viac 34-ročný zjazdár na sebe v mladosti drel, aby sa dostavil úspech.
Aké je to stáť prvýkrát na lyžiach, si nepamätá. Veď mal vtedy len tri roky. „Naopak si veľmi dobre pamätám, keď ma otec zobral prvýkrát na preteky,“ spomína Adam Žampa.
„Mal som asi sedem či osem rokov. Nemal som ani vlastnú prilbu. Požičiavala mi ju kamarátka. Až o tri roky neskôr som začal naozaj trénovať. Vtedy som už išiel do lyžiarskeho klubu v Poprade a nejak sa to začalo.“
Na úspech si musel počkať
Až do šestnástich rokov nepatril k najlepším. „Potom sa to začalo zlepšovať, lebo sme s bratmi Andreasom a Teom začali trénovať viac a viac. K reprezentácii som sa dostal až keď som mal okolo 20 rokov.“
To, že sa mu nedarilo, pripisoval fyzickým parametrom. „Bol som vtedy veľmi malý a chudý chlapec. Vždy sa mi smiali, ako môžem mať ako lyžiar tak chudé nohy.“
Až otec Tomáš mu vysvetlil, že je to inak. „Vysvetlil mi, že treba mať techniku a na strmých kopcoch sa to ukáže. Na nich som bol vždy dobrý. V pretekoch s rovinatejším terénom som nemal proti silnejším chlapcom šancu. Vždy ma zdolali.
Vo vrcholovom športe je to častokrát tak, že vás každý zdolá a ste väčšinou dole. Keď vám z desiatich pretekov sedem nevyjde a tri áno, tak je to podľa mňa úspech.“
Otec mi vždy hovoril, že treba vydržať, ak to chcem robiť a že keď raz dospejem a budem väčší, tak to pôjde. Vtedy bola základ technika.“
Motivácia neboli víťazstvá
Pri spomienkach na časy, keď nepatril k najlepším, nemá Adam Žampa v hlase smútok. Je z neho cítiť hrdosť.
„Keď som bol okolo 15. – 20. miesta, tak som sa naučil fandiť ostatným lyžiarom, ktorí vyhrávali. Bral som to ako zábavu.
Neskôr som dostal lepšie lyžiarky a lyže, vyrástol som a pribral. Zrazu som na Slovensku končil v najlepšej päťke či trojke. Ako jediný som pri lyžovaní vydržal.“
Paradoxne, vďaka tomu, že sa naučil prehrávať. „Môžete byť v detskej kategórii akokoľvek dobrý, ale keď prídete k mužom, tak štartujete vzadu. Zrazu nevyhrávate, ale dostane od o 10 rokov starších chlapov osem až deväť sekúnd. Nie každý to zvládne mentálne.“
Pre Adama Žampu to bolo iné. Našiel si motiváciu, ktorá ho ťahala dopredu.„Dával som si za cieľ, že tento rok chcem získať určitý počet bodov, ďalší zas o čosi viac. Motivovalo ma, že síce nevyhrávam, ale zlepšujem sa v rankingu.
Bolo treba vydržať. Vo vrcholovom športe je to častokrát tak, že vás každý zdolá a ste väčšinou dole.
Keď vám z desiatich pretekov sedem nevyjde a tri áno, tak je to podľa mňa úspech. Toto ma veľmi posilnilo z mentálnej stránky.“
Štvrtá lyžiarska generácia
U bratov Žampovcov neprichádzalo do úvahy, že by sa v živote venovali niečomu inému ako lyžovaniu. A to z dvoch dôvodov.
„Je to tým, že pochádzame z Tatier a sme lyžiarska rodina. Už pradedo Karol Bruk bol reprezentant Česko-Slovenska i Slovenska. Dedko František Žampa bol z Prahy a bol v Dukle Liberec.
Babka Oľga Bruková, neskôr Žampová sa narodila priamo na štarte na stanici kabíny v Tatranskej Lomnici. Žila tam celý život, pretože pradedko Bruk bol neskôr lanovkár.
Babka s dedkom takisto žili v Tatrách. Otec bol tiež v reprezentácii a teraz sme tam my traja bratia. Sme štvrtá lyžiarska generácia,“ vysvetľuje najskúsenejší z bratského tria Žampovcov.
Z lyží k dedkovi do bufetu
Pradedove lyžiarske trofeje sú rodinný poklad. Najstaršia pochádza z roku 1934, má vyše 90 rokov.
Ak by ste sa na ňu chceli pozrieť, nemusíte žiadať prístup do rodinného trezoru Žampovcov. Sú vystavené v Adamovej reštaurácii v Starom Smokovci.
„Pradeda si už nepamätám, ale dedko mal na Hrebienku bufet. Predával v ňom párky, hot-dogy a také klasické veci. Často sme tam chodili lyžovať.
Vždy sme u neho skončili na čaji či párku v rožku. Bol na kopci stále s nami a potom aj otec,“ pridáva Adam Žampa.
Ani hokejka, ani raketa
V živote najskúsenejšieho slovenského lyžiara to nebolo vždy len o lyžovaní. „Chcel som byť hokejista. Pred základnou školou sme vždy mali ľadové klzisko. Hrávali sme tam hokej a veľmi ma to bavilo.
V klube sme to neskúšali. Otec mi vysvetľoval, že pôjdeme radšej lyžovať. Bolo to pre mňa dostupnejšie.“
Na skúške bol na tenisovom kurte.
„Mama chcela, aby som bol tenista. Presne si pamätám, ako som bol na pár tréningoch, ale absolútne ma to nebavilo. Chcel som lyžovať, jazdiť dole z kopca. Vyhralo lyžovanie.“
Miller vyhral nad Maierom
Techniku, postoj na lyžiach i správanie sa mimo svahov odkukával Adam Žampa od najlepších.
„Môj vzor bol vždy Ivica Kostelič. Bol z Chorvátska a podarilo sa mu vyhrať veľký glóbus. Bol to veľký dríč. Čo sa týka štýlu, tak to boli Bode Miller a Ted Ligety.
Veľa mojich rovesníkov malo za vzor Hermanna Maiera, lebo všetko vyhrával. Mne sa páčil Bode, lebo šiel do toho vždy naplno. Robil aj chyby a vedel sa riadne rozbiť.
Páčil sa mi jeho štýl, skôr som sa videl v ňom. Nie vždy bol najlepší, ale keď vyhral, tak vyhral jasne.“
Rodičia vedeli, kedy pritlačiť
Prvý kvalitnejší materiál priniesol jeden zo zlomových momentov v kariére Adama Žampu.
„Presne si pamätám, keď som v pätnástich dostal prvé pretekové lyžiarky a lyže. Bol to úplný rozdiel oproti tým, čo som mal dovtedy. Zrazu sa mi jazdilo úplne ľahko a dobre.
V tom veku sa to začne lámať. Otec mi hovoril, že buď budem robiť šport na sto percent, venovať sa len tomu a robiť preto všetko, alebo to nemá zmysel robiť vôbec.
Postavili sa k tomu skvele. V kritickom veku pritlačili najviac. Myslím si, že je to veľká časť nášho úspechu.“
Kariéru naštartoval v Poľsku
Prvé víťazstvo si ako dvanásť či trinásťročný užil doma v Starom Smokovci, na lokálnych pretekoch Grand Prix.
Potom prišiel úspech v školských pretekoch a prvé veľké víťazstvo vo FIS kategórii. Vtedy už mal okolo 20 rokov.
„Boli to medzinárodné majstrovstvá Poľska. Vtedy sa naštartovala celá moja kariéra.
Na začiatku som jazdil najmä slalom. Tréner Kamil Povrazník nás ako malých drel v tejto disciplíne.
V obrovskom slalome som vtedy nebol dobrý, bola to najtechnickejšia disciplína.
Sem-tam sa do toho pridalo super-G. To mi paradoxne vždy šlo. Asi aj preto som bol dobrý v kombinácii.“
Nemožné ho nezastavilo
Malí lyžiari snívajú o dvoch veciach. Chcú sa dostať do Svetového pohára a na zimné olympijské hry. Adamovi Žampovi sa splnilo oboje, hoci mu všetci vraveli, že sa to nedá.
„Keď som mal asi dvanásť rokov, chcel som jazdiť ,sveťák‘. Vtedy ho už jazdila Veronika Zuzulová. V našom klube som všetkým vravel, že aj ja by som tam raz chcel byť.
Všetci rodičia, s výnimkou našich, ma presviedčali, že sa to nedá, pretože som Slovák a chlap. Že je to v mužskej kategórii nemožné. ,To, že sa to podarilo Veronike je zázrak, ale ona je talent a ty nie,’ hovorili mi bežne.
Ja som aj tak stále veril. Nakoniec som v ňom už 15 rokov. Bol som už aj piaty v kombinácii v Kitzbüheli 2016.
Keby mi vtedy niekto povedal, že to raz bude takto, nik by tomu neveril, ani ja sám.
Keď človek maká, dá do toho všetko, tak je to možné aj na Slovensku, aj keď ste z Afriky. Je to o vás, o tom, ako vám ľudia okolo pomôžu vytvoriť podmienky pre šport.“
Risk mu zmenil kariéru
Adam Žampa zažil najväčšie úspechy na svojej prvej zimnej olympiáde v Soči 2014. Bol piaty v kombinácii a šiesty v slalome. V oboch prípadoch mal v druhom slalomovom kole najrýchlejší čas.
„Milión ľudí mi zas hovorilo, že sa to nedá, že si Slovák a bla bla bla. Povedal som si, že sa tam chcem dostať a už to bude pre mňa najviac.
A keď tam budem, tak pôjdem úplne naplno a budem riskovať. Zmenilo mi to celú kariéru. Keď sa na to pozriem s odstupom času, tie výsledky si extrémne vážim, hoci mi to o pár stotín nevyšlo na medailu.
Bol to veľký impulz nielen do mojej, ale aj do Andreasovej a Teovej kariéry. Pomohlo nám to zviditeľniť sa, získali sme partnerov a odvtedy sme s Andym zabetónovaní vo Svetovom pohári.“
Ešte jeden sen
Adam Žampa dosiahol v zjazdovom lyžovaní už veľa úspechov a splnil si veľa snov. Rodák z Kežmarku sníva naďalej.
„Chcem dať do tejto sezóny najviac. Viem, že v Miláne/Cortine d'Ampezzo to môže byť moja posledná olympiáda. Nechcem byť pätnásty v obrovskom slalome, ako v Pekingu 2022, ani šiesty.
Podriaďujem tomu všetko. Trénujeme veľmi veľa kondične. Chceme ísť testovať lyže.
Bude to vrchol mojej kariéry a potom uvidíme,“ prezradil plány do budúcna otec malej dcérky Zoe.
