Riešili sme hocičo. Od vykĺbeného ramena, cez osýpky až po obličkové kamene, spomína športový lekár

Tenistky vlani ovládli anketu Športovec roka 2024 v kategórii kolektív, keďže postúpili až do finále Pohára Billie Jean Kingovej na záverečnom turnaji v Malage. Muži sa prvýkrát prebojovali do skupinovej fázy finálového turnaja Davisovho pohára.

Odborník z Piešťan sa v mladosti aktívne venoval veslovaniu a neskôr si našiel záľubu v behu, no šport vo všeobecnosti mu vždy bol a aj stále je veľmi blízky.

Skúsenosti z vojenčiny

Do tajov športovej medicíny sa Roman Fano začal dostávať v priebehu základnej vojenskej služby. „Narukoval som do Písku, kde zrovna hľadali klubového lekára k futbalistom VTJ v tretej divízii. Chceli len, aby adept mal vzťah k športu.

Podobne ako ostatní chalani som to mal síce domov ďaleko, no povedal som si, že aspoň spoznám južné Čechy počas výjazdov na zápasy.

Boli tam však aj výborní hráči a neskôr osobnosti i reprezentanti ako Edvard Lasota. Bol to v podstate B-tím Tábora. Často som s nimi aj trénoval, hral futbal, behával a veľmi veľa som naučil z odbornej stránky.“

Tenisové začiatky

V 90-tych rokoch minulého storočia sa už poznal s väčšinou slovenských reprezentantov v tenise. „Chodievali ku mne hráči z generácie okolo Miloša Mečířa, Branislava Stankoviča či Mariána Vajdu, neskôr Karol Kučera. Navrhli mi, či by som im nešiel robiť tímového lekára do Davisovho pohára.

Súhlasil som a debutoval v zápase proti Poľsku, ktorý sa hral v Trnave v roku 1996. Odvtedy som s nimi. O rok neskôr, keď pri ženách skončil kolega lekár Vlado Lupták, ma zavolali aj k fedcupovému tímu žien Slovenska, teraz už Pohára Billie Jean Kingovej,“ zaspomínal si Fano.

Je jasné, že je suverénne najstabilnejší a najdlhšie pôsobiaci člen oboch reprezentačných výberov v tenise. Za takmer 30 rokov svojej kariéry s nimi nebol len na dvoch výjazdoch. „Raz som nemohol vycestovať do Thajska a tiež som nebol v Južnej Afrike, pretože som mal zrovna atestáciu z ortopédie,“ vysvetlil pôvodne chirurg Roman Fano.

V domácom prostredí si vychutnal finálový duel Davisovho pohára v roku 2005 proti Chorvátom, v roku 2002 nechýbal pri triumfe žien v Pohári federácie v Maspalomase na Kanárskych ostrovoch a vlani v novembri opäť zažil finále Pohára Billie Jean Kingovej v Malage. Okrem týchto najväčších úspechov slovenského tenisu v prestížnych tímových súťažiach však rád spomína na mnoho ďalších krásnych zážitkov.

„Nezabudnuteľné boli zápasy v Argentíne s chlapmi v roku 1998 či v Brazílii. Vládli tam jedinečné atmosféry, čo niekedy stačí raz zažiť a je to na celý život.“

Z pracovného hľadiska má najradšej domáce stretnutia, keďže v prípade núdze má viac možností, ako hráčom pomôcť. Niektoré výjazdy do zahraničia boli pre neho viac, iné zase menej komplikované.

„Prvých päť rokov v Davisovom pohári sme nemali takmer žiadny problém. Keď sme hrali v Brazílii, Karol Kučera si ma nechal počas svojej dvojhry zavolať na kurt a pýtam sa ho ,čo ti je Kajo?´ Odpovedal, ,ty si doktor! Čo mám hrať…?´ Tak sme mu s kapitánom povedali, že tenis, kapitán pridal krátku taktickú radu.

Poďakoval sa nám, postavil sa a šiel do toho opäť. Potreboval si trošku oddýchnuť v búrlivej kulise. Zážitkov je veľa, boli aj dramatické. V ére Kučeru, Hrbatého a Krošláka sme si raz v Egypte mysleli, že na druhý deň nebude mať kto hrať. Dokázali sme ich však dať dokopy. Podobné to bolo aj s dievčatami počas pamätného finále Pohára federácie v Maspalomase.

Sú veci a okolnosti, ktoré sme intenzívne prežívali a nikto ich nevedel. Na verejnosť sa nemohlo vyniesť, že je niekto zranený, jeho štart je ohrozený, pretože súpera by to mohlo nakopnúť. Všetko zostalo v tíme.

Našťastie sme si vždy poradili, hoci boli aj prípady, že sme museli navštíviť miestnu nemocnicu. Pre mňa sú preto najjednoduchšie zápasy na domácom dvorci, kde máme všetko pripravené a všetko je blízko,“ načrtol 61-ročný odborník, u ktorého často vyhľadávajú pomoc nielen poprední slovenskí, ale aj svetoví športovci.

Roman Fano (vľavo) so Janette Husárovou a Jánom Matúšom, bývalým trénerom Renáty Jamrichovej. (zdroj: STZ/ROMAN BENICKÝ)

Jeho rukami prešlo niekoľko generácií tenistov i tenistiek, s väčšinou z nich je stále v kontakte aj po ukončení ich aktívnych kariér. Často komunikuje s Karinou Habšudovou, Henrietou Nagyovou, Janette Husárovou či Katarínou Studeníkovou.

Súčasní kapitáni Tibor Tóth a Matej Lipták nemajú síce k dispozícii tak vysoko postavených hráčov a hráčky vo svetových rebríčkoch ako v minulosti, no vďaka skvelej atmosfére a chémii dokážu konkurovať aj súperom z tenisovo najvyspelejších krajín. Atmosféru v tímoch medzi mužmi i ženami vyzdvihuje aj ich lekár.

„Samozrejme, teraz je to úplne iné ako napríklad v roku 2000. Ide to však s dobou. Vtedy mali tenisti v čase voľna úplne iné záujmy, počúvali inú hudbu, inak sa správali, svet bol iný.

Teraz vládnu sociálne siete, no ja mám šťastie, že rozumiem aj súčasnej generácii reprezentantov, keďže mám dve dcéry vo veku 25 a 20 rokov. Tie ma v tomto smere vychovávajú. Je jasné, že nie so všetkým súhlasím, ale rešpektujem. Niekedy ma aj upozornia, aby som sa na niečo nepozeral ako v minulosti a je to dobré.“

Kapitánom sa navyše v priebehu rokov podarilo dať dokopy skvele fungujúci realizačný tím profesionálov vo svojich odboroch, v ktorom počas prípravy na stretnutia všetko funguje bez najmenších problémov. Dôležitá je v tomto smere komunikácia, ktorá prebieha neustále.

„Vyzerá to tak, že sme spolu len približne desať dní cez tréningy na zápasy a potom v nich samotných. My sme však v kontakte celý rok. Pravidelne sa zhovárame s kapitánmi, trénermi i samotnými hráčmi i hráčkami.

Kto má aké zranenie, čo ich trápi, aký majú zdravotný stav, či zvládnu napríklad tri turnaje v Číne, alebo radšej nejaký vynechajú, či sa im na konkrétne podujatie oplatí vycestovať vzhľadom na získané body a podobne. O ich zdravotný stav sa staráme dvanásť mesiacov v roku,“ upozornil náš lekár.

Obľúbení vodáci

Okrem tenisových kurtov má Roman Fano ako bývalý veslár vo svojej profesii veľmi blízko aj k vode. Popri rýchlostných kanoistoch sa postupne dostal aj k vodnému slalomu.

„Od roku 2000 mám na starosti reprezentantov na divokej vode, robil som to 23 rokov. Mám však už svoj tím, sme štyria-piati, a keď si sezónu, čo je približne sedem výjazdov, rozdelíme, je to ideálne. Ja som si vyberal zväčša preteky v pyrenejskom stredisku La Seu d'Urquell.

To sa nedá obísť, je tam krásne. Mám však rád aj Prahu, Tacen, Augsburg či Pau, zaujímavé je Skopje. Moji kolegovia rozumejú vodnému slalomu tiež a je pre nich odmena, že sa starajú o reprezentantov.

S vodákmi bolo vždy dobre a navyše boli vždy úspešní, chodievali sme zbierať medaily. Zo zranení či chorôb sme na výjazdoch riešili hocičo, od vykĺbeného ramena, cez osýpky až po obličkové kamene.“

Šeflekár slovenskej výpravy na OH 2024 v Paríži po zložení olympijského sľubu. (zdroj: Šport/Jano Koller)

Tak ako každý profesionálny športovec túži aspoň raz štartovať na olympijských hrách, podobný sen mal aj Roman Fano. Splnil sa mu už dávno a doteraz bol pod piatimi kruhmi deväťkrát! Naposledy vlani v lete v Paríži vo funkcii vedúceho lekára výpravy Slovenska.

„Zlé bolo covidové obdobie, no aj iné epidemické situácie, ktoré sme zažili v Riu, či na zimných olympijských hrách v Pjongčangu. Ako šéflekár lekárskej komisie Slovenského olympijského a športového výboru mám zostavený tím, v ktorom máme aj epidemiológa,“ vrátil sa k nešťastnej pandémii Covid-19.

Vďaka bohatým olympijským skúsenostiam bol už v kontakte takmer so všetkými športovými odvetviami. „Zaujímavá bola pre mňa kvalifikácia s vodnými pólistkami, ale moja srdcovka je gymnastika, čo sa o mne možno nevie.

Na olympijských hrách som si ju preto užíval a byť priamo pod kladinou počas vystúpenia je niečo neuveriteľné. Skvelý zážitok mám tiež z OH 2004 v Aténach, kde Katka Prokešová súťažila na trampolíne v 15-tisícovej aréne. Dali mi pod ňou do rúk žinenku a skutočne som nevedel, čo mám ako asistent robiť,“ usmial sa Roman Fano.

O zabezpečení výjazdov, ktoré sú zväčša viac než dvojtýždňové a obzvlášť olympijské sú logisticky mimoriadne náročné, nám v lete pred odletom do Paríža povedal. „Nesieme 140 až 160 kilogramov zdravotníckeho materiálu, pomôcok a rôznych prípravkov, ako sú chladivé gély, lymfodrenáže, potreby pre fyzioterapeutov.“