Antukový grandslamový turnaj francúzskym tenistom už poriadne dlho nepraje. V ženskej dvojhre sa domáci tešili z titulu naposledy v roku 2000. Mary Pierceová si vtedy poradila vo finále s Conchitou Martinezovou zo Španielska 6:2, 7:5.
Ešte dlhšie čakajú Francúzi na svojho šampióna medzi mužmi. Konkrétne od roku 1983, kedy Yannick Noah zvíťazil vo finále nad Švédom Matsom Wilanderom 6:2, 7:5, 7:6 (3).
Možno aj preto miestni fanúšikovia tak intenzívne prežívajú stretnutia svojich krajanov. Často je to až za hranicou únosnosti a súperov ich správanie dokáže rozladiť.
Chýba akýkoľvek rešpekt
Svoje o tom vie Španiel Jaume Munar, ktorý v zápase 2. kola mužov proti Arthurom Filsom vyrovnal z 0:2 na 2:2, mal navrch, no v rozhodujúcom sete mladý 20-ročný Francúz strhol víťazstvo na svoju stranu. Po 4:25 hod. uspel 7:6, 7:6, 2:6, 0:6, 6:4 a pred nadšenými tribúnami mohol začať oslavovať aj bez trička.
Vo Francúzsku niekedy nie sú žiadne limity.“
„V Paríži je jednoznačne najviac nepríjemné publikum na svete! Nenechajú vás v pokoji podať, medzi servismi robia hluk. Či zahrám dvojchybu, alebo nie, je to moja chyba, nie ich, no bolo by fajn, ak by zápas mohol prebiehať za normálnych okolností.
Predstavte si, že teraz počas tlačovej konferencie by tu niekto po mne ziapal a nenechal by ma dokončiť odpoveď na otázku. Je to absurdné,“ citoval L’Équipe nasrdeného 28-ročného Španiela.
„Nemám problém s tým, ak fanúšikovia povzbudzujú môjho súpera. V Južnej Amerike to býva tiež intenzívne, no tu už chýba akýkoľvek rešpekt,“ dodal sklamaný Munar.
Nedá sa len sťažovať
Samozrejme, úplne iný názor na dianie počas tenisového maratónu v hľadisku mal 14. nasadený Francúz Arthur Fils. Na otázku, či boli fanúšikovia nedisciplinovaní, reagoval rázne. „To je príliš ostrý výraz. Keď sa pozriete na divákov počas futbalových zápasov, alebo v NBA či NFL, tenisoví priaznivci sú disciplinovanejší.
Niekedy sú hlučnejší a niekedy to môže aj vyrušovať jedného z hráčov, no aj to je súčasť nášho života. Keď som bol v Brazílii a hral proti domácemu Fonsecovi, vôbec som sa nesťažoval na atmosféru.
Keď idete do Austrálie a hráte proti Austrálčanovi, alebo v New Yorku proti Američanovi, aj tam vám ľudia kričia do uší tri či štyri hodiny. Čo sa s tým dá robiť? Je to súčasť hry a nemôžeme sa sťažovať na publikum,“ ponúkol svoj pohľad Fils.
Nezhodli sa v ničom
Oveľa skúsenejší Munar mu však opäť oponoval a rozhodne nesúhlasil. „Na US Open je to šou, no v Paríži to hraničí s fanatizmom.
Tento rok som napríklad odohral výborný zápas s Taylorom Fritzom v Miami, kde mal domáce prostredie a fanúšikovia ho povzbudzovali od začiatku do konca. Ani na sekundu ma to však nevyrušilo. V Austrálii je to podobné. Vo Francúzsku však niekedy nie sú žiadne limity.“
Posledné slovo počas výmeny názorov si zobral opäť Fils: „Myslím si, že francúzske publikum patrí medzi najlepšie, ak ním aj nie je!“
