Zdolať Jannika Sinnera, hoci vo štvorhre, bolo neuveriteľné, spomína Zelenay

IGOR ZELENAY vlani po 24 rokoch na profesionálnom okruhu ukončil aktívnu kariéru. Takmer dvojmetrový špecialista na štvorhru oslávil v októbri 42. narodeniny a svoje bohaté skúsenosti odovzdáva ďalej ako tréner.

Boli ste dlhšie rozhodnutý o vašom kroku skončiť?

„Lúčiť sa s niečím, čo robíte celý život, nie je jednoduché. Žiaľ, už to ďalej nešlo. Telo mi vypovedalo poslušnosť a v profesionálnom tenise som nemohol pokračovať. Raz to muselo prísť.“

Kedy ste odohrali posledný zápas?

„Po skupinovej fáze finálového turnaja Davisovho pohára v septembri v Číne som bol ešte na turnajoch v Poľsku a Trnave. S Čechom Janom Jermářom sme v druhej polovici októbra postúpili v Trnave do semifinále, no to som ešte nevedel, že to bol môj posledný duel v kariére. Začala ma tam veľmi trápiť päta, vôbec sa to nelepšilo a zatiaľ ani nelepší. Po tom semifinále som už ani nedokázal vystúpiť z auta...“

V singlovom svetovom rebríčku ste boli v roku 2005 v tretej stovke, vyhrali ste dva turnaje kategórie futures, na Univerziáde 2003 ste vybojovali striebornú medailu. Kedy ste sa začali špecializovať na štvorhru?

„Na prelome rokov 2007 – 2008, predchádzala tomu nepríjemná udalosť. Keď som ma 23 rokov, mal som incident, keď ma jeden pán priamo pred naším domom zbil bejzbalovou palicou.

Mal som krvácanie do mozgu, osem mesiacov som nemohol nič robiť. Začal som trénovať jedného chlapca a po rekonvalescencii som sa rozhodol, že to skúsim ešte v debli. Povedal som si, že na prácu trénera som ešte mladý. Vo dvojhre, ktorú som mal predtým ako prioritu, to už nešlo. Škoda, že ma to zabrzdilo, pretože v singlovom svetovom rebríčku som bol na 279. mieste a veľa mi nechýbalo, aby som sa dostal do kvalifikácií grandslamov. Možno by som dosiahol viac.“

Igor Zelenay (v šiltovke) so spoluhráčmi vlani vo februári po víťazstve Slovenska v Srbsku 4:0, ktorým si vybojovali postup do skupinovej fázy finálového turnaja Davisovho pohára. (zdroj: Šport/Jano Koller)

Dotyčný útočník sa vám aspoň ospravedlnil?

„Nie. Ja som s ním vôbec nekomunikoval. Riešili to právnici a veľmi dlho sa to naťahovalo po súdoch. Nechcel som ho ani vidieť. Len viem, že dostal tri roky podmienku.“

Práca, ktorá bavila

Čo vám vyhovovalo vo štvorhre?

„Bola to moja práca a hlavne ma bavila. Myslím si, že som bol viac tímový hráč než singlový. Na kurte som nebol sám, mal som s kým prehodiť pár slov, zasrandovať a tiež cestovať.

Nemal som financie, aby som mal svojho trénera a byť s ním. Samozrejme, boli aj krízy, hlavne počas dlhších výjazdov a keď sa mi nedarilo. S prehrami prichádza často frustrácia. Vždy sa však vrátilo krajšie obdobie a čím som bol starší, tým viac som si uvedomoval, že rozlúčka bude náročná.“

Len centimeter vám chýba k dvom metrom. Vnímali ste vašu výšku ako výhodu?

„Vždy je niečo výhoda a zároveň nevýhoda. Na sieti som mal väčší rozsah, lepšie sa mi podávalo. Na druhej strane, vyšší tenisti nie sú až tak obratní. Vo štvorhre však musíte byť komplexný, pretože často čelíte aj elitným singlistom.

Vtedy je potrebné urobiť si štatistiku, rozobrať si zápasy a zvládnuť taktiku. Hráči ako napríklad Sinner, ktorému sme čelili v Bratislave, sú geniálni a bez kvalitnej taktiky nie je šanca na úspech. Štvorhra je úplne iná disciplína ako dvojhra.“

Na všetkých grandslamových turnajoch s výnimkou US Open ste postúpili minimálne do 3. kola. Kde sa vám hralo najlepšie?

„Nemal som vysnívaný povrch, bolo mi to v podstate jedno. Veľa challengerov som vyhral aj na antuke, ale môj vysnívaný a najobľúbenejší turnaj bol Wimbledon. Je to špeciálne podujatie s úžasnou históriou, štartoval som tam trinásťkrát. Tráva s rýchlejším odskokom loptičky mi sedela, hralo sa mi tam dobre.“

S ktorými parťákmi ste si rozumeli najviac?

„Bolo ich veľmi veľa, ťažko povedať. Ako som povedal, v prvom rade to bola moja práca. Pokiaľ sa darilo, bolo všetko perfektné, v opačnom prípade zábava na kurte klesala.

Dobre sa mi však hralo so singlistami, ktorí štvorhru brali skôr ako doplnok ku dvojhre a veľkú pohodu sme mali tiež s Čechom Romanom Jebavým. Rád spomínam na titul na okruhu ATP, s Indom Divijom Sharanom sme triumfovali v Petrohrade.

Vo finále sme zdolali silný taliansky tandem Berrettini, Bolelli. Na ďalších piatich turnajovh ATP som bol vo finále a mrzí ma hlavne prehra taktiež v Petrohrade, kde som hral s Lukášom Lackom. Bolo by pekné, keby sme získali titul dvaja Slováci.“

Miešaná štvorhra vás nelákala?

„Skúsil som ju párkrát vo Wimbledone, ale nesedela mi. Nevedel som hrať proti ženám, nedokázal som hrať naplno proti nim. Bolo mi to nepríjemné.“

Najkrajšie spomienky

Samostatná kapitola vo vašej kariére bol Davisov pohár. Čo pre vás reprezentácia znamenala?

„Bola to moja srdcovka. Vždy, keď ma nominovali, bol som neskutočne šťastný. Hrať za Slovensko a zažiť daviscupovú atmosféru bolo úžasné. Hlavne na zápasy v domácom prostredí a fanúšikov nikdy nezabudnem. Veľmi ma to lákalo a hnalo dopredu, aby som sa udržiaval, pretože som to chcel stále hrať.

Bola to cesta, ktorá ma napĺňala a držala nad vodou. V Davisovom pohári som hral prvýkrát v roku 2003 v Luxembursku a naposledy vlani v Číne. Keby som mohol, hral by som ho stále. Žiaľ, vek nezastavím.“

Igor Zelenay (vpravo) s Lukášom Kleinom. (zdroj: TASR)

Slovensko často zdoláva favorizovaných súperov vďaka skvelej chémii v tíme. Dokážete opísať atmosféru v ňom?

„S chalanmi sme vždy tvorili úžasný kolektív. Povzbudzovali sme sa navzájom, aby sme splnili cieľ. V posledných rokoch, po zmene formátu súťaže, to bola skupinová fáza finálového turnaja. Hovorili sme si, že to musíme dokázať a verili sme si aj proti rebríčkovo vyššie postaveným súperom. Ako vlani v Srbsku.

Nikto by nepovedal, že tam dokážeme uspieť a my sme zvíťazili 4:0! Podobne predtým v Aténach proti Grécku na čele so Stefanosom Tsitsipasom. Minulý rok sa nám podarilo vytýčený cieľ dosiahnuť, mne na poslednú chvíľu. Škoda, že nám to potom nevyšlo v septembri v Číne, no ani proti elitným tímom v skupine sme si hanbu neurobili.“

V marci 2022 ste spolu s Filipom Poláškom v NTC zdolali hviezdny taliansky tandem Simone Bolelli, Jannik Sinner 6:3, 1:6, 7:6. Túto štvorhru ste označili za svoju najťažšiu v Davisovom pohári pred najlepšou kulisou. Čo vo vás vyvoláva spomienka na ňu?

„Po celom tele mi stále naskakujú zimomriavky. Zdolať Jannika Sinnera, súčasnú svetovú jednotku, hoci vo štvorhre, bolo neuveriteľné. Fanúšikovia nás úžasne hnali dopredu.

Bol to náš posledný spoločný zápas s Filipom Poláškom. Neprehrali sme ani jedno stretnutie, bilanciu máme 6-0. Boli sme teda zrejme nepríjemní pre všetkých súperov. Zvládli sme to aj proti Talianom, hoci boli veľkí favoriti. S Filipom sme mali rovnaký herný štýl, dobre sme podávali a hlavne sme sa vhodne dopĺňali.

To často znamená viac než svetový rebríček. Ten zápas si budem pamätať do konca života, veľmi rád si ho raz pozriem zo záznamu. Nebolo to jednoduché, ale bojovnosťou a vďaka podpore z tribún sme to zvládli.“

Po odchode Poláška ste začali hrať s Lukášom Kleinom, vyhrali ste štvorhry v Grécku, proti Rumunsku aj v Srbsku. Rýchlo ste si sadli?

„Lukáš má podobný štýl ako Filip. Dobre podáva, returnuje a od základnej čiary hrá neskutočne rýchlo. Tiež ma to s ním na kurte bavilo, prehrali sme len jeden zápas, aj to s finalistami US Open 2024 Krawietzom a Pützom z Nemecka. Som presvedčený, že do budúcnosti v ňom máme veľkú posilu do debla.“

Po Michalovi Mertiňákovi, Poláškovi a vás nám chýba vyslovený špecialista na štvorhru. Vidíte v niekom svojho nástupcu?

„Viac sa jej venuje Miloš Karol, ktorý už je aj naša jednotka. Štvorhru však hráva tiež Lukáš Pokorný.“

Zostávate po kariére pri tenise?

„Od októbra som sa dával dokopy a užíval som si voľno s rodinou. Konečne som nemusel nikam cestovať. Oslovili ma z TC Empire Trnava na spoluprácu a dohodli sme sa na pozícii tenisového trénera. Od januára na tri roky plus dvojročná opcia. Teším sa, že môžem odovzdávať skúsenosti mladým chalanom. Je to výzva.“

Máte v rodine nástupcu?

„Obe dcéry majú viac koníčkov vrátane tenisu a staršiu ho začína trošku ,chytať´. Mám pocit, že počas mojej kariéry mala určitý blok či averziu, keďže som bol často preč. Odkedy som však viac doma a videla daviscupové zápasy, nabudilo ju to.

Viackrát ma už zavolala, aby sme si išli spolu zahrať. Je to pekná, no tŕnistá cesta a náročný boj. Dcéry do tenisu rozhodne nenútim, no ak budú chcieť, rád ich podporím a budem sa im venovať.“