Ak vám pri tejto rýchlej predstavovačke chýba meno slovenského športovca, zrejme si ho tam sami bez problémov dosadíte.
Richard Tury patrí do kategórie ľudí, ktorým sa vraví, že predbehli dobu. Na skejtborde začal jazdiť v čase, keď väčšina ľudí na Slovensku netušila, že také niečo existuje a že je to dokonca šport.
On sa však už vtedy zamiloval do dosky. Mal šesť rokov. Dnes má o 26 viac a skejtbording je jeho život.
"Keď som sa naučil chodiť, iba vtedy som chodil dolu po schodoch. Potom som už po nich len skákal na doske. Chodil som už len hore schodmi..."“
Nevedel stáť na korčuliach
Ako dieťa začal s inlajnovými korčuľami v partii na košickom sídlisku Ťahanovce. „Skúšal som aj hokej, dokonca sme si na basketbalovom ihrisku robili ľad. Nevedel som však veľmi stáť na korčuliach...
Potom prišiel na rad futbal ako asi u každého, ale len na chvíľku. Všetko zmenil skejt a bola to u mňa láska na prvý pohľad,“ zamyslel sa Richard Tury a po chvíli dopovedal myšlienku o svojich začiatkoch:
„Prvýkrát som videl niekoho skejtovať na playstation, ktorú mi kúpil dedko. Bolo to na prelome rokov 1999/2000 a veľmi som to chcel skúsiť. Dali sme sa na sídlisku asi desiati dokopy a kupovali prvé skejtbordy.
Zrazu sa náš čas trávený vonku rapídne predĺžil, lebo sme začali objavovať nový svet. Ten na rýchlej doske.“
Modriny po celom tele
Otrepaná fráza, že začiatky bývajú ťažké, platila aj pre ambiciózneho chlapca z Košíc. Bol samouk a zo začiatku na pohyblivej doske s kolieskami nevedel ani stáť, nieto sa na nej ešte niekam rozbehnúť.
„Nevedel som na tom stáť, jazdiť, ale ani padať. Mal som modriny po celom tele a rodičia mi dali dobre mienenú radu: „Daj si s tým pokoj, lebo je to nebezpečné.“
Ani sa im nečudujem po rokoch. Boli sme so skejtmi na sídlisku ako mimozemšťania. Ľudia sa na nás pozerali divne a rodičia to ťažko prežívali...,“ spomínal po rokoch.
Tury neskrýva, že čas ako dieťa trávil aj na playstation, ale na rozdiel od dnešnej mladej generácie to vyvažoval pohybom. „Mal som rád počítačové hry, ale aj tak som viac chodil von s kamarátmi.
Toto je, myslím si, rozdiel, dnešné deti trávia nad hrami a na sociálnych sieťach oveľa viac času a von už takmer ani nechodia,“ podotkol a neznelo to ako mudrovanie.
Vlastný svet na doske
Pre svoju vášeň na kolieskach mal problémy nielen doma, ale aj v škole. Spolužiaci sa mu smiali, vraj čo na tej doske stále jazdí, veď aj tak nič veľké nedokáže.
„Odpovedal som, že toto je môj vlastný svet a musia sa s tým zmieriť. Učiteľke som zasa hovoril, že raz budem ako Tony Hawk vo videohre.“
Nad otázkou, ako vyzerali prvé skejtbordy kúpené v obyčajnom obchode, sa pousmial. „Prvé skejty? To ani nešlo rýchlo, malo to plastové koleso. Bola to taká rybička, nedali sa robiť triky na tom, iba sa voziť,“ spomenul si narýchlo.
Triky sú ako droga
Tá napohľad obyčajná doska na kolieskach ohnutá na koncoch sa už na základnej škole stala pre neho chlebom každodenným aj celým vesmírom.
Už na základnej škole pochopil, že môže pokračovať aj na súťažnej úrovni a dokonca aj mimo Slovenska.
„Skejtbord je taký zaujímavý, že ho treba neustále spoznávať. Keď sa naučíte jeden trik, musíte skúsiť aj ďalší a potom zasa ďalší. Je to ako droga.
Spomínam si, aké to bolo, keď som prvýkrát skočil kickflip. Bol to brutálny pocit. Otvorilo mi to bránu do nového sveta trikov.
Mal som len osem rokov a od rána do večera som predvádzal iba ten jeden trik. Neskôr som prišiel na to, že existujú aj ďalšie,“ zamyslel sa.
V staršej žiackej kategórii sa mu začalo výraznejšie dariť. Mal však aj kamarátov, s ktorými sa vzájomne ťahali dopredu a dosahovali čoraz lepšie výsledky. Kedy nastal u neho zlom v prospech kariérneho rastu?
„V kategórii do 15 rokov už bolo plno súťaží, pamätám si, že na Slovensku vtedy nastal skejtbordový boom. Stále som netušil som, či sa budem vedieť tým uživiť, ale skúsil som to.
Keď som končil strednú školu, prišiel zlomový moment. Boli ním prvé európske súťaže a potom zimné mesačné sústredenie v Los Angeles.
Otvorilo mi to dvere do sveta, v Európe som sa už dral na pretekoch do trojky najlepších a prišli aj prvé peňažné odmeny. A vtedy mi bliklo, že sa tým možno dokážem uživiť.“
Ty to najďalej dotiahneš!
Na otázku, ako brali kamaráti fakt, že jeden z nich výsledkovo „uletel“ a je zrazu lepší ako oni, odpovedal s neskrývanou radosťou.
„Boli skvelí. Som im veľmi vďačný, lebo sme jazdili 12-14 rokov spolu a odmala mi vraveli, že ja budem ten, ktorý to najďalej dotiahne.
Stále ma podporovali, chodili so mnou na súťaže aj do Česka a povzbudzovali ma do ďalšej práce.
Keď som sa po 16 rokoch jazdenia dozvedel, že skejtbording bude na olympijských hrách, myslel som si, že sa mi sníva.“
Snívanie na vyššom stupni si zopakoval aj o pár rokov neskôr, keď priamo na parížskom Place de la Concorde postúpil ako jediný Európan do finále disciplíny street a obsadil konečné piate miesto. Jeho finálové jazdy boli plné emócié ako aj výraz tváre po ich skončení.
„Nechápem, ako sa to celé mohlo stať, lebo stres a napätie na olympijských hrách boli enormné. A to som bol reálne aj v boji o medaily. Piate miesto je zázrak, užil som si to v staršom veku a veľmi som za to vďačný.
Mám z toho zimomriavky doteraz, neskutočnú energiu a motiváciu pokračovať, aby som to ešte raz zažil o 3 roky v Los Angeles,“ zastrája sa Tury.
Vášeň zvíťazila nad zraneniami
Zranenia a pády patria prakticky k všetkým druhom športu okrem šachu, ale rýchla jazda spojená s trikmi na vrtkej doske je aj tak špecifická. Keď Tury začal vymenúvať, čo všetko sa mu počas kariéry prihodilo, nechceli sme tomu ani veriť.
„Pravú ruku som mal dvakrát zlomenú a mám tam titán. V lakti som mal skrutky, ktoré sa začali bolestivo posúvať, preto mi tam dali umelý kĺb.
Boľavé kolená a podvrtnuté členky sú tiež častá súčasť tohto športu. Boli aj chvíle, keď som si vravel, či to vôbec stojí za to, ale vášeň a motivácia vyhrali nad zraneniami.
Aspoň u mňa. Niekedy som bol celkom rád, že držím pokope, aby zase mohol jazdiť a hádzať sebou o betón. Teraz po tridsiatke to vidím tak, že nikdy by som nemenil, skejtbord je celý môj život.“
Úspech je bonus, ale sloboda je najviac
Tury je vzácny typ človeka a športovca, pre ktorého jeho jeho práca koníčkom a zároveň dokonalým relaxom. Aj po 25 rokoch jazdenia tvrdí, že základom jeho motivácie je dobrý pocit z jazdy a trikov a nie úspechy na súťažiach.
„Tie časom prišli a sú bonusom toho všetkého. Nič by som nemenil, azda len to, žeby som chcel byť trochu mladší s týmito skúsenosťami. Je to pre mňa ´dream job´, neviem, čo by som v živote robil a kde by som sa našiel bez skejtu,“ poznamenal.
Povedal to už veľakrát v minulosti a nám ešte raz zopakoval. Jazda na skejtborde je predovšetkým sloboda. „Len tak si zajazdiť je najviac. A pre ľudí rôzneho veku.
Som rád, keď vidím napríklad štyridsiatnikov, že sa učia jazdiť. Nemusia to byť žiadne triky, stačí sa postaviť na dosku a vyskúšať si to. Je pravda, že na prvú to ide málokomu.
Človek tam na rozdiel od snoubordu nemá pripútané nohy a nevie na tom ani poriadne stáť. Je to ako učiť sa chodiť doslova a dopísmena. A treba sa naučiť aj padať. Je to škola života na betóne,“ vyznal sa sympatický Košičan.
Japonské deti a Tury
Keď už sme pri štyridsiatnikoch, tak práve vekový rozptyl v tomto športe je niekedy až ohromujúci. Popri "starých fotroch" ho na vysokej úrovni predvádzajú aj 14-ročné japonské deti.
„My starší si to asi o trochu viac vážime, mladí Japonci to zasa svojou šikovnosťou a nenútenosťou posunuli na inú úroveň, ktorú sme pred 10 rokmi ešte nepoznali.
V ich prospech hovorí aj tradícia, Ale dá sa to dohnať. Aj ja som dôkaz, že sa dá dostať na vrchol aj bez adekvátnych podmienok a tradície, keď si človek ide za svojím snom,“ skonštatoval Tury.