Stačil jeden inzerát, talent i húževnatosť a stala sa jednou z našich najlepších basketbalistiek

Nikde to nie je v oficiálnych štatistikách, a predsa môžeme konštatovať, že basketbalistky Slovenska tvorili v roku 1994 najlepší európsky tím.

Na majstrovstvách sveta v ďalekom austrálskom Sydney síce obsadili „až“ piate miesto, ale žiadny tím z nášho starého kontinentu ich nepredstihol.

Po bojoch o medaily tvorili totiž najlepšie kvarteto družstvá v poradí: 1. Brazília, 2. Čína, 3. USA, 4. Austrália.

Hru nášho úspešného kolektívu, ktorý sa mohol pýšiť titulom neoficiálneho majstra Európy, tam dirigovala bratislavská rozohrávačka Soňa Hudecová. V tom čase už držiteľka bronzovej medaily z ME 1993 v talianskej Perugii.

Mohli hrať naslepo

„Od mojich pätnástich rokov som v mládežníckych reprezentačných výberoch nastupovala ako druhá rozohrávačka. To sa viac-menej zopakovalo aj pri zrode slovenskej ženskej reprezentácie, kde som bola napríklad po boku Marcely Kalistovej na európskom šampionáte v Perugii.

Ona však do Austrálie ísť nemohla, lebo ochorela, a zrazu som bola ja jednotka. Už som však spoluhráčky poznala, neraz sme mohli hrať i naslepo. Bol to pre nás v Sydney skvelý šampionát,“ vyjadrila sa nám dlhoročná opora Slovana Bratislava.

Tomuto klubu bola verná takmer celú svoju kariéru. Iba nakrátko, na jeden a pol roka, si od leta 1998 odskočila do dresu Slávie UMB Banská Bystrica.

Trinásť rokov v ženskej reprezentácii

Známy košický basketbalový štatistik Juraj Gacík uvádza pri ženskej reprezentácii, vrátane československej, Soni Hudecovej zápasy od jesene 1989 (zájazd v USA) až do jesene 2002, keď nastúpila v slovenskom drese proti Lotyšsku v tamojšom Ventspilse.

Ide o pozoruhodných trinásť rokov, pričom si trúfame tvrdiť, že práve úvodné tri po vzniku samostatného Slovenska boli pre ňu najvydarenejšie.

„Ani ďalšie neboli zlé,“ jemne oponovala nášmu konštatovaniu. „V každom prípade som bola rada, že som bola súčasť takého úspešného kolektívu slovenskej reprezentácie, akú sme mali v deväťdesiatych rokoch,“ zdôraznila Soňa Hudecová.

Výškou spomedzi bežnej populácie nijako nevyniká, a tak si človek aj nevdojak položí otázku, prečo sa stala basketbalistkou.

„V základnej škole na Dubovej ulici neďaleko Patrónky som sa venovala všetkým možným športom. Disciplínam odznaku zdatnosti, atletike, v ktorej mi bol blízky skok do diaľky aj do výšky takzvanými nožničkami, hrala som i stolný tenis,“ vrátila sa do športovo všestranného detstva, ktoré bolo očividne poznačené jej prirodzeným vzťahom k rôznemu pohybu.

Pod koše sa dostala na inzerát

Nastala však priam rozhodujúca chvíľa. „Ešte som nemala ani dvanásť rokov, keď mama objavila v jedných novinách inzerát o nábore malých dievčat do basketbalového Slovana, kam ma aj prihlásila.

Ja som na ten výber do telocvične na Pasienkoch zašla, absolvovala som tam rôzne pohybové testy, po ktorých ma pozvali na prvé tréningy. Stala som sa hráčkou Slovana už ako žiačka základnej školy, na čo som bola aj hrdá,“ načrtáva svoje basketbalové začiatky Soňa Hudecová.

V tomto športe sa dostala k európskym, ba až svetovým výšinám. Výrazne aj vďaka mame, ktorá ju na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov minulého storočia na basketbalový nábor prihlásila.

Tento šport sa jej zapáčil

K bežným školským povinnostiam jej pribudli pravidelné tréningy aj s cestovaním do vzdialených telocviční na Hubeného a Vazovovej ulici, kde mali dievčenské družstvá Slovana svoje domáce prostredie.

Tento šport ju po skončení základnej školy nasmeroval na gymnázium na Hubeného ulici, kde má basketbal stále plodné korene.

„Veľmi sa mi basketbal zapáčil. Nevedela som bez neho žiť. Ani tréningy mi nerobili problém. Akurát vytrvalostné behy, ktorých však nebývalo veľa, som nemala rada,“ načrtáva svoj vzťah k tomuto športu.

Po skončení aktívnej kariéry, keď mala tridsaťtri rokov, pri tomto športe ako trénerka či funkcionárka neostala, ale pevný vzťah k večne bezdným košom u nej ostal. Nič o tom nesvedčí lepšie, než terajšie pravidelné štvrtkové basketbalové „tréningy“ s bývalými spoluhráčkami v jednej z telocviční najväčšieho slovenského sídliska, v bratislavskej Petržalke.

V bývalom štáte jej ruže nekvitli

Bývalú úspešnú basketbalistku viedli v Bratislave viacerí tréneri, z tých najznámejších v úvode Zdeno Sudek, vzápätí Gustáv Herrmann, a najmä Jozef Hodál.

Do juniorskej reprezentácie Československa ju pozývali Miroslav Vondřička a Štefan Garba, pod vedením ktorých sa tešila zo striebra na ME v bulharskom Velikom Tarnove 1988 a hrialo ju aj 4. miesto z juniorských MS v španielskom Bilbau 1989.

Oni jej dali vzápätí aj šancu v seniorskej reprezentácii bývalého spoločného štátu, ale v ňom jej ruže naplno nekvitli.

Pripravovala sa na MS v Malajzii 1990, ale nezahrala si na nich. Medzištátne zápasy jej pribudli aj v ďalších dvoch sezónach, ale takisto neštartovala ani na ME v Izraeli 1991 a olympijských hrách v Barcelone 1992.

„Vždy ma to zarmútilo, ale nebrala som to ako tragédiu. Konkurencia bola prisilná, veď šikovné rozohrávačky boli tak v Česku, ako aj na Slovensku.

Predsa ma však mrzí, že som sa nedostala na olympiádu do Barcelony. Všetci, čo tam boli, hovoria, že bola vskutku pekná a vydarená,“ konštatuje Soňa Hudecová, ktorej začiatky v reprezentačnom drese neboli vôbec jednoduché.

Narodenie dcéry viac ako olympiáda

V Barcelone 1992 bolo v 12-člennom čs. výbere aj tak až deväť hráčok spod Tatier, čo zohralo podstatnú úlohu v tom, že takzvané nástupníctvo v ženskom basketbale získalo Slovensko.

Vtedy ozaj silná generácia hráčok ju využila najprv pod vedením trénera Mariána Matyáša (ME 1993 bronz, MS 1994 5. miesto, ME 1995 4. miesto), neskôr Tibora Vasiľka (ME 1997 striebro) a Natálie Hejkovej (MS 1998 8. miesto, ME 1999 4. miesto). S výnimkou strieborného roku 1997, keď ju stopli zdravotné problémy, Soňa Hudecová nikde nechýbala.

Štvrté miesto z ME v Brne 1995 neznamenalo pre Slovensko účasť na OH v Atlante 1996, ale rovnaké umiestenie z Katovíc 1999 zabezpečilo pre basketbalistky Slovenska štart na OH v Sydney 2000.

Rodáčka z Bratislavy sa však o štart pod piatimi kruhmi v ďalekej Austrálii neuchádzala.  

„Jedenásteho mája 2000 sa mi narodila dcéra Miška. Znamenala pre mňa viac ako olympiáda. Nič krajšie, než priviesť na svet zdravé dieťa, si v živote ženy neviem predstaviť,“ vyzdvihla významný okamih zo svojho života Soňa Hudecová.

Už ako mama sa vrátila ešte na tri roky do dresu Slovana, takisto sa dostala ešte na jedny ME (2001) po troch predchádzajúcich kontinentálnych šampionátoch.

Mimochodom, o dva roky mladší brat Milan aj o desať rokov mladší Michal hrali futbal, ale nevynikli v ňom tak, ako ich sestra v basketbale.

Iní známi Hudecovci vo futbale, hokeji či volejbale sú po priezvisku iba menovci niekdajšej úspešnej basketbalistky; nepatria do jej príbuzenstva.