Bol rebel, živel a individualista. Nedal sa spútať. Mal charizmu a prirodzenú autoritu. Pokojne sa mohol baviť s britskou kráľovnou aj s kriminálnikmi.
Bol inteligentný a dosiahol výnimočné veci, napriek tomu strávil svoje najlepšie roky za mrežami. Štát mu dal pečať recidivistu. Pre mnohých bol pre svoje názory kontroverznou osobou.
Pavel Pochylý bol najlepší slovenský alpinista. Volali ho Pavúk. Liezol aj tam, kde sa iní báli. V Tatrách vyliezol niekoľko stoviek prvovýstupov. V obávanej severnej stene Eigeru vyliezol priamu líniu - diretissimu.
V zime a v extrémnych podmienkach. Po 40 rokoch je Pochyly route stále výzvou. Spôsobil revolúciu a alpinizmus posunul na vyššiu úroveň.
V roku 1984 sa dostal aj do výpravy na Mt. Everest, lenže jeho meno sa v žiadnej súvislosti s výpravou nespomínalo. Po návrate sa musel skrývať. Nakoniec skončil vo väzení v Leopoldove. Odsúdili ho na 11 rokov.
Vo štvrtok 25. septembra by sa Pochylý dožil 80 rokov.
Nepoznal kompromisy
Pochylý sa k svojej vášni dostal v trinástich rokoch. Narodil sa v Galante, no vyrastal s rodinou v Bratislave. S bratom Ondrejom, Jánom Fábikom, Ivanom a Petrom Dieškovcami a Jánom Ďuranom začali spolu liezť v Tatrách. Celú skupinu pomenovali podľa prezývky Pochylého - pavúci.
V šesťdesiatych rokoch sa pustili do riešenia vtedy najťažších problémov v Tatrách s energiou a razanciou. Otvorili novú éru lezenia. Liezli čisté línie a nastavovali si latku vysoko. Tatrancom vadilo že náročné prvovýstupy robia chlapci z nížiny. Vyliezli prvovýstupy na Jastrabiu vežu, Malý Kežmarský štít či Čierny pilier na Lomnickom štíte.
Filozofiou Pochylého bolo skúšanie seba samého, hľadanie čistých línií. Často šiel až na hranu. Sám vravel, že horolezectvo je hranica medzi bytím a nebytím.
Rúcal lezecké mýty s veľkým nasadením. Svojou povahou si však často narobil problémy. Vyznával slobodu a odmietal konformizmus.
„ Nepoznal kompromisy. Nepoznal obmedzenia, neuznával hranice štátov, nezaujímali ho zákony. Urobil veľa sekov, ale súviselo to práve s tým, že mnoho vecí jednoducho ignoroval,“ hovoril jeden z jeho najbližších kamarátov Milan Matis pre Plus7 dní.
„Predpisy a zákony za posledych 40 rokov vzbudzovali nielen vo mne úžas. Zbastardené názory na súkromné podnikanie som považoval za hlúposť a dá sa povedať, že nikdy som ich nedodržiaval,” hovorí Pochylý v dokumente Pavúk.
Hľadali ho v uhlí
Prvýkrát sa dostal do basy, keď odmietol podpísať vojenskú prísahu a pokúsil sa dezertovať. Kolovala legenda, že je ukrytý v uhlí na Téryho chate.
Policajti prišli uhlie prehádzať, no Pochylého nenašli. Bol totiž ukrytý v bunkroch pod Bratislavským hradom. Nakoniec sa sám prihlásil. Nerátal s prísnym trestom. Skončil na 16 mesiacov za mrežami.
Z väzenia sa podľa Jána Ďuranu vrátil ešte naštvanejší. Kvôli prvému trestu sa naňho pri ďalších problémoch so zákonom prihliadalo ako na recidivistu a automaticky dostal prísnejší trest.
Ako väčšina horolezcov si za predchádzajúceho režimu zarábal výškovými prácami. Bol šéfom organizácie Študent servis. Najímal si študentov, no často im nevyplatil dohodnutú sumu.
Peniazmi plnil čierny fond, z ktorého kupoval lezecké vybavenie. Za nedovolené podnikanie ho dosúdili na 6 rokov. „Paľo, zarobil si možno milión korún, ale vyfasoval si za to šesť rokov, tak si spočítaj, či to stálo za to!“ dohováral mu Ďurana.
Prechod hrebeňa Tatier sa stal legendou
Napriek tomu, že sa mu bridila politická a ekonomická nesloboda, nikdy neemigroval. Podľa známych vraj nechcel prísť o Tatry. Mnoho ciest nebolo vylezených.
Nad emigráciou v tom čase neuvažoval. Keď v šesťdesiatom ôsmom prišli ruské tanky, bol v Taliansku. Mohol tam zostať. Neurobil to. Naopak šiel proti prúdu ľudí, ktorí sa snažili republiku opustiť.
Hrebeň Vysokých Tatier prešiel dvakrát. Najskôr s bratom Ondrejom v 1970 aj s podporou. Legendou sa však stal ten v roku 1979. Hrebeň totiž prešiel sólo a v zime.
Všetko detailne plánoval, analyzoval. Mal vypočítané, že na deň bude potrebovať 4125 až 5500 kalórií.
Vzhľadom na podmienky mal výbavu extrémne minimálnu. Na začiatku niesol 30-kilový batoh, z toho polovicu tvorili potraviny.
Pri zostupe z Jahňacieho štítu dokonca podľa svojich slov ochrnul na hornú polovicu tela. Najskôr užil sedatíva, lenže tie spôsobili nekontrolované pohyby. Preto musel čakať na vyprchanie účinku a s veľkými bolesťami zostupoval do Kopského sedla. Bolesti prešli po tom, čo užil asi 5 tabletiek B-comlexu.
Odhadoval, že mu traverz zaberie 15 až 20 dní. Nakoniec to bolo necelých pätnásť.
„V súčasnosti sa sólovýstupom pripisuje väčší význam, než aký v skutočnosti majú,“ tvrdil. „Podliehajú glorifikácii a sú nadraďované nad výstupy v družstve. V tejto situácii som si dovolil s chladnou vypočítavosťou zneužiť všeobecné povedomie a urobiť hrebeň sólo.“
Utajené vlastnosti
„Pohyb vo vysokohorskom prostredí je utrpením, ale len prvé tri-štyri dni. Potom to prestáva byť utrpenie, pretože človek sa stáva súčasťou prírody. Ľudia zabúdajú, že po predkoch sú schopní loziť po skalách. Tie vlastnosti sú v nich utajené,“ hovoril o prechode hrebeňa.
Svoj prechod detailne zmapoval. Detailne opísal použitú výbavu, stravu, oblečenie aj pohľad na samotný výkon.
„Ja sám za vrcholné výkony považujem výkony podávané v družstve. Sú psychicky náročnejšie. Pri sóle je lezec zodpovedný len za seba. Omyly, chyby a ich dôsledky majú dosah len naňho. Pri lezení v družstve sa miera zodpovednosti zvyšuje, a tým sa násobí psychická záťaž,“ opisoval.
Zimný prechod celého hrebeňa zopakovali v roku 2013 Michal Sabovčík s Adamom Kadlečíkom. Už s moderným vybavením. Sabovčík povedal neskôr, že už by sa na to zrejme nedal a nevie si predstaviť, ako to zvládol Pochylý sám.
Do Švajčiarska cestoval v kufri
V roku 1983 urobil Pochylý hit, ktorý mal v horolezeckom svete ohlas. Vyliezol obávanú severnú stenu Eigeru. Má 1800 metrov a pri jej zdolávaní zahynuli desiatky ľudí. Pochylý pôvodne získal vycestovaciu doložku, lenže s Matisom im neskôr víza anulovali.
Liezť na Eiger bolo v tom čase zakázané. To však nebola pre Pochylého prekážka. Do Švajčiarska sa dostal v kufri auta. V stene strávil 13 dní.
Pôvodne bol dohonutý, že na vrchol mu niekto prinesie normálkou oblečenie a jedlo, preto počas výstupu niektoré časti výstroja odhadzoval. Lenže počasie bolo také zlé, že nik ho hore nečakal. Celý premrznutý musel potom zostupovať.
Slovenský horolezecký zväz jeho výkon ocenil ako najlepší v kategórii veľhôr do 6000 metrov s komentárom, že išlo o „najväčší výkon podaný naším horolezcom bez ohľadu na rozdelenie výkonov do kategórií“. A veľký ohlas mal aj vo svete.
Sen o Bonningtonovi na steroidoch
V tom čase však už sníval Pochylý o Evereste. Lenže do Himalájí chodili veľké výpravy, liezlo sa expedičným štýlom a všetci spolupracovali. On bol presný opak. Liezol sám, alpským štýlom a náročnými cestami. Na výpravu na Everest sa zaňho zaručil Ivan Fiala.
Hneď po prílete do Kathmandú oznámil Pochylý ostatným členom, že jeho cieľ je zopakovať výstup Bonningtonovou cestou v juhozápadnej stene. Bez kyslíka, sólo ale s pomocou anabolík v príprave.
Pre členov výpravy to bol šok. Vedúci František Kele ho z výpravy vylúčil. Odovzdal mu pas, letenku, 100 dolárov a rozlúčil sa s ním.
Pochylý to nečakal. Skrotol. Domov neodletel. V tichosti pomáhal, splynul s tímom, lenže od svojho zámeru neupustil. Čo však nik netušil.
Pod Everestom sa potajme aj s Matisom, ktorý mal jeho výstup dokumentovať, zrazu vybrali do druhého tábora, kde sa u nich prejavili problémy s nadmorskou výškou.
Jeho zostup si vyžiadal doprovod. Sám by zostup nezvládol. O pár dní na to vyšiel do štvrtého tábora (tesne pod hranicou 8000 metrov), kde znovu ležal.
Výpravu oberal o energiu i zásoby. Nechcel sa zmieriť s tým, že by bol len radovým členom a nevystúpil na Everest. Sledoval však vlastné ciele.
Obhliadal Psotkovo telo
Do družstiev určených na vrcholový útok sa logicky nedostal. Keď však z vrcholu zostupovali Zoltán Demján s Jozefom Psotkom, bol v dvojke a Demjána sa ujal, keď sa vyšťavený doplazil do stanu.
„Bol rebel, mnohým liezol na nervy, ale mal v sebe ľudskosť. Kamaráta nikdy nepodrazil. Vysnil si sólo na Everest ako na Eiger, ale Everest bol silnejší. Pokúsil sa oň za každú cenu, lebo potreboval utiecť z Československa. Nevedel sa riadiť všeobecne platnými princípmi a nesúhlas s komunistickými zákonmi dával najavo. Keď som však potreboval pomoc, bol tam. Klobúk dolu," hovoril Demján v rozhovore pre SME .
Kým sa rozbiehalo pátranie po Psotkovi, Pochylý ostal pri Demjánovi. Pritom aj jeho mobilizoval tím, aby sa do pátrania zapojil. Keď objavili Psotkovo telo, Pochylý bol pri ňom ako prvý a obhliadal ho.
Po rokoch tvrdil, že telo nebolo stuhnuté a k úmrtiu muselo dôjsť nedávno. Dokonca odhadol, že to boli 2 – 3 hodiny predtým ako ho objavil Jozef Just.
Horolezec známejší ako minister
Po návrate do vlasti sa Pochylý pokúsil emigrovať. No neúspešne a následne sa skrýval. Nakoniec skončil v Leopoldove. Odsúdili ho za ekonomickú trestnú činnosť a za pokus emigrovať. Dostal prísny trest – 11 rokov. Cítil krivdu a tvrdil, že všetky priestupky hodili naňho.
Revolučné zmeny v osemdesiatom deviatom ho preto zastihli vo väzení. Odsúsení sa pri zmenách domáhali prepustenia. Atmosféra bola výbušná. Mnohí verili, že by ich mali po páde komunizmu prepustiť. Pochylý mal prirodzenú autoritu a väzni si ho zvolili za hovorcu.
Vyjednával s Verejnosťou proti násiliu aj s predstaviteľmi vlády. Z detstva sa poznal s Fedorom Gálom či s Jánom Čarnogurským.
„Nemusíte sa mi predstavovať. Vy ste známejší horolezec ako ja minister,“ oslovil ho minister spravodlivosti Ladislav Košťa.
Pochylý pomáhal situáciu upokojiť. V marci 1990 mu uznali skrátenie trestu a prepustili ho. Kráto po tom prišlo v Leopoldove k vzbure.
„Keby som tam bol, tak som prvá obeť,” vravel. Vzbure nedokázal zabrániť, iba ju oddialiť.
Po prepustení si otvoril autodieľňu, no skrachovala. K lezeniu sa už nevrátil. Z väzenia sa dostal zoslabnutý. Bol to preňho športový koniec, čo ťažko niesol.
Vo februári 2000 si s bratom Ondrejom a kamarátmi dohodol stretnutie na Chate pri Zelenom plese.
Ako za starých čias sa vybral s Ondrejom na Malý Kežmarský štít, kde kedysi začínali. Nešlo o nič výnimočné. Absolvoval stovky náročnejších výstupov. Pri zostupe sa však s nimi odrhla lavína. Záchranári našli ich telá o pár dní.
Pochylý zahynul vo veku 54 rokov. O rok neskôr ho vyhlásili za najlepšieho horolezca 20. storočia.
