Nie je žiadne tajomstvo, že medzinárodné výsledky našich športovcov nie sú v poslednom čase vôbec oslnivé.
Ukázať sa to dá na viacerých faktoch.
Počet slovenských športovcov na letných olympijských hrách vytrvalo klesá. Na olympiáde v Atlante 1996 sme mali 71 reprezentantov, v Londýne 2012 to bolo 47 olympionikov a v Paríži 2024 iba 28 športovcov.
Ak to takto pôjde ďalej, priblížime sa časom k nule?!
Paríž podčiarkol trend
Zaujímavý je tiež pohľad na počet získaných olympijských medailí. Porovnanie počtu medailí k počtu obyvateľov na posledných jedenástich OH či ZOH nie je radostný.
Slovenský zisk je 3,4 medaily na milión obyvateľov, ale v okolitých krajinách je očividne vyšší: Česko 5 medailí, Rakúsko 6,8, Maďarsko 7,8, Chorvátsko 7,9 a Slovinsko 15,7.
Ukazuje to našu veľmi slabú úspešnosť, v regióne sme v zisku takýchto kovov najslabší.
Tento trend zvýraznili OH v Paríži, kde Slovensko získalo len jednu medailu.
Kolektívne športy tiež prispievajú k tomuto trendu. Na OH sa vôbec nedostávajú. Veď naposledy sme mali na letnej olympiáde kolektívnu reprezentáciu v Sydney 2000, konkrétne futbal, vodné pólo a ženský basketbal. Odvtedy nič.
Top tím narástol 10-násobne
Celkové dotácie do športu za jednotlivé roky je ťažké priamo porovnávať. Menilo sa riadenie športu, štruktúra financovania a tiež je fakt, že šport je financovaný z viacerých zdrojov.
Napriek tomu je jasné, že podpora športu sa dosť podstatne zvýšila. V roku 2004 to bolo skoro 38 miliónov eur a v tomto roku je to už 165 miliónov eur.
V roku 2015 bol prijatý nový zákon o športe.
Okrem iného obsahuje aj významnú zmenu podpory jednotlivých športov, keď do systému zakomponoval popularitu. Táto však nemá žiadny súvis s ich potrebami. Z uvedeného však je zrejmé, že v princípe peniaze problém neznamenajú.
Čo sa týka vrcholového športu, v minulosti sa udialo niekoľko organizačných medzníkov.
V roku 2000 zriadil Slovenský olympijský výbor tzv. „top tím“. Bola to skupina našich najúspešnejších športovcov a treba povedať, že v počiatkoch, keďže financií bolo v tom období málo, to veľmi pomohlo.
Systém však mal a stále má nedostatky, ktoré sa neskôr naplno prejavili. Jedným bol fakt, že pevne určené sumy určené na základe výsledkov mohli byť čerpané len priamo na predmetných športovcov. Sumy podpory, takto vypočítané, však vôbec nezohľadňujú potreby daného športu.
V minulosti bolo publikovaných viacej článkov poukazujúcich na neefektivitu tohto systému.
Pozoruhodné sú tiež zmeny, ktoré sa v top tíme v priebehu rokov udiali. Zatiaľ čo na počiatku v ňom bolo 23 športovcov a jeden kolektív, dnes je to 228 športovcov.
Nárast je spôsobený predovšetkým zľahčovaním kritérií, ktoré sa na zaradenie do top tímu vyžadujú.
Neefektívne financovanie
Problémom tiež je, že príprava vrcholových športovcov je financovaná prakticky z troch nezávislých zdrojov. Sú to športový zväz, stredisko vrcholového športu a top tím. Z ekonomickej stránky to určite nie je efektívne.
Pred sezónami sa síce konajú porady zainteresovaných ľudí, avšak plány na sezónu vo väčšine prípadov platia iba do prvých kvalifikačných pretekov.
Administratíva, na rozdiel od výsledkov, sa uberala opačným smerom.
Sekcia športu na ministerstve školstva v roku 2003 mala 10 pracovníkov. Dnes na Ministerstve cestovného ruchu a športu pôsobí v oblasti športu 35 pracovníkov.
Narastajúci počet riadiacich pracovníkov mal za následok podstatne komplikovanejšie vyúčtovanie štátnych dotácií, v dôsledku čoho boli zväzy nútené prijať ďalších pracovníkov.
Zjednodušene je teda možné konštatovať, že došlo síce k zvýšeniu finančnej podpory, ale súčasne aj k skomplikovaniu riadenia športu a administratívy.
Zákaz súťaží pre malé deti
Triezvy pohľad nám hovorí, že takto by to ďalej ísť nemalo a malo by dôjsť k zásadnej zmene riadenia a organizácie športu. Príkladov v okolitých krajinách máme viacero, stačí sa len dobre poobzerať. Je jasné, že bude treba začať od podlahy, novelizácia súčasného zákona stačiť nebude.
Tiež je jasné, že začať bude treba od základov, teda od školského športu. Najúspešnejšia európska krajina v tomto je Nórsko, kde možno nájsť dva zaujímavé príklady.
Prvý je povinné športové testovanie v základných školách. Pozostáva z desiatich disciplín a hlavným cieľom je povedať rodičom, na čo má ich dieťa predpoklady.
Druhý je nariadenie Nórskeho olympijského výboru (ministerstvo športu tam nie je), ktoré zakazuje usporiadať hocijaké preteky pre deti do 13 rokov.
To je len malý, ale výborný príklad, možno ich však pri troche úsilia nájsť oveľa viac.
Určite by bolo vhodné pozrieť sa do „malého“ Slovinska, ktoré je v športe ďaleko pred nami.
Miroslav Haviar, bývalý viceprezident Európskej kanoistickej asociácie (ECA), niekdajší riaditeľ Národného športového centra (NŠC) a nedávno ešte prezident Slovenskej kanoistiky (SK)
