Trnava chcela urobiť vo veľkom futbalovom derby so Slovanom viac než bolo nutné, napokon veľkosť na Spartak osudovo dopadla. Slávni ľudia hovoria, že víťazstvá sa rodia vždy najskôr v hlavách.
Červeno-čierni chceli pochopiteľne nad Slovanom v domácom prostredí zvíťaziť. Obzvlášť pred vypredaným štadiónom.
Navyše by pri zisku troch bodov odvekého rivala predbehli, pričom by mali rovnaký počet odohraných zápasov a atakovali by druhú priečku neúplnej tabuľky.
Zlý štart
Príliš veľké očakávania Trnavu pohltili zvnútra. Do piatej minúty dostali domáci dve žlté karty. Úplne zbytočne. Hneď do prvého súboja išiel Libor Holík s prehnanou agresivitou.
Hlboko na súperovej polovici, takmer pri rohovej zástavke. Dohral tam Vladimíra Weissa mladšieho. Iste, je normálne, že v derby si chce rýchlo zjednať každý hráč rešpekt.
Nikto neodtiahne nohu ani sa neuhne, nech by aj lietali iskry. Potiaľto je všetko v poriadku. Načo ale tvrdo faulovať približne sto metrov od vlastnej bránky? Tak by mala znieť správne položená otázka.
Najmä, keď prvý zákrok v nepodstatnom priestore znamená kartové napomínanie, čiže nechcený hendikep. Nebolo by lepšie počkať si na vhodný moment a kremenitú pevnosť použiť v dobrom postavení?
O tom je derby. O trpezlivosti. O správnych rozhodnutiach. O prezieravosti. Spomenuté atribúty viacerým Trnavčanom v sobotu večer chýbali.
Abdulrahman Taiwo napodobnil svojho českého kolegu hneď v ďalšom súboji. Nezmyselne si „vyšliapol“ na Kenana Bajriča. Nasledoval zaslúžený žltý trest.
V psychologickej rovine sa podarilo nedisciplinovanosťou domácim akurát futbalistov z Bratislavy viac utvrdiť v ich zámere než zastrašiť.
Mikovičov úlet
Prízvukovať treba dôležitý fakt. Stretnutie viedol ako hlavný rozhodca Erik Gemzický, na čiarach mu asistovali Peter Bednár a Daniel Poláček. Všetci traja rozhodovali moderne.
Hre nechávali čo najvoľnejší priebeh. Vôbec nereagovali na nafilmované pády. Dvakrát takto postavili Sandra Cruza aj Rahima Ibrahima, ktorí zacítili letmý dotyk a ochotne sa porúčali k zemi.
Píšťalka ostávala nemá, zástavky asistentov v pokoji. Do permanencie ich priviedli len nedovolené zákroky.
Tých sa viac dopúšťali Trnavčania. Na tom by nebolo nič zlé, keby emócie správne osedlali a držali ich na uzde.
Absolútnym symbolom nezvládnutého derby sa stal kapitán Martin Mikovič. Veľmi sympatický chlapík, ktorý sa v trnavskej šatni väčšinou stará o dobrú náladu. Vie si vystreliť z druhých, ale aj sám zo seba.
Rešpektujú ho súperi, tých zo Slovanu nevynímajúc. Ani z vypätých derby si ho nepamätáme, že by hral s penou na ústach. Teraz uletel.
Nepochopiteľne siahol rukou do tváre Cesara Blackmana, takže sa nechal vylúčiť ako začiatočník. Aj na ňom bola vidieť nadmiera motivácie, ktorá sa transformovala do negatívnej energie.
Smer energie
Spartak napokon prehral 0:2. Na rozdiel od majstra sa zameral na veci nepodstatné. Možno aj preto mu v kľúčových šanciach niečo chýbalo. Možností streliť prvý gól síce nemal veľa, ale sľubné náznaky sa vyskytli.
Belasí chceli viac hrať. Nepoľovali v osobných súbojoch na protihráčov. Iste, neuhýbali im, kolíky aj mysle mali dostatočne nabrúsené, ale i nasmerované na výsledok. Presilovú hru o jedného muža využili.
Víťazný gól strelil sviatočný strelec, ľavý obranca Sandro Cruz. Druhý pridal Nino Marcelli po skvelej prihrávke Andraža Šporara.
Žolíci hostí boli silnejší a prišli za priaznivejšieho stavu. Slovan vyhral vďaka lepšiemu mentálnemu nastaveniu a funkčnejšej zápasovej chémii.
