Marko Daňo. (zdroj: HC Třinec)
MARKO DAŇO prežil náročnú sezónu, individuálne sa mu darilo, ale s Třincom vypadli po piatich tituloch už vo štvrťfinále. Okrem toho tridsaťročného útočníka sprevádzali problémy, ktoré vyústili do zápasového dištancu či pokút za simulovanie. Rozprávali sme sa aj o tom, čo ich spôsobilo.
S Třincom ste boli zvyknutý na dlhšie sezóny, ako hodnotíte terajšiu?
„Nemali sme dobrý začiatok ročníka, plus nám chýbalo zopár kľúčových hráčov. Dokopy sme hrali možno desať zápasov v plnej zostave. Bolo to rozhárané. Formácie sa menili. Herný prejav nebol ideálny. Ocitli sme sa v novej situácii. Potom bolo náročné sa z toho dostať a vrátiť sa na pozície, na ktorých sme boli v minulých rokoch.“
Na druhej strane sa dalo čakať, že po piatich tituloch v rade príde ročník, keď môžete vypadnúť vo štvrťfinále, čo na to vravíte?
„To som tým chcel povedať, že aj telo po dlhých rokoch bolo dobité. Času na regeneráciu a letnú prípravu nebolo veľa. Tento rok sme si to vybrali a máme čas, aby sme pripravili na novú sezónu telo aj myseľ.“
Podľa titulkov českých médií ste boli najnenávidenejšou osobou českého play-off. Ako ste to celé vnímali?
„Bolo veľa článkov a podcastov, kde sa riešilo moje meno. Bol by som radšej, keby sa spájalo s pozitívnejšími vecami. Tým sa však nezbavujem zodpovednosti. Niektoré zákroky a veci by som rád zobral späť. Išlo to však ruka v ruke s vecami, ktoré išli proti nám.
Nebolo to ideálne, aj keď osobne mi celkom sezóna vyšla s 19 gólmi v základnej časti. Mrzí ma, ako to celé dopadlo. Ťažko sa mi k tomu vyjadruje.
Sociálne siete a internet majú obrovskú silu. Možno človek ani tak nemieni, ale má to zlý dopad. Už na začiatku sezóny sa šírili v diskusiách fámy o mojej manželke, že má niečo so spoluhráčmi, čo nás oboch veľmi trápilo.
Kde sa manželka pohla, odtiaľ to počúvala. Nebolo to jednoduché psychicky zvládať a udržať rodinu pokope. Boli to nezmyselné bludy. Ťažko sa bránite, keď to na vás vyskakuje z každého rohu."
S podobnými vecami je veľmi náročné sa vyrovnať sám, nerozmýšľali ste nad pomocou psychológa alebo mentálneho kouča?
„Odbornú pomoc som nevyhľadal. Snažil som sa to riešiť s rodinou, aj manželka má vyštudovanú školu. Snažila sa mi byť oporou a ja jej. Nemala to ľahké, keď videla, že moje meno je spájané s každou hlúposťou. Nebolo to ideálne aj výkonnostne z pohľadu tímu. Z toho pramenila frustrácia aj na ľade. Človek by mal ukontrolovať emócie, ale keď sa nedarí, máte sklony k tomu, že môžete vybuchnúť. Tieto všetky okolnosti pramenili k pokutám a trestom.“
Z trestov vás najviac mrzí podkopnutie hokejistu Litvínova Kevina Czuczmana?
„Veľmi ma to mrzelo, že k tomu prišlo. Nechcel som protihráča zraniť. Som rád, že nakoniec som ho ani nezranil. Mrzelo ma to ešte viac, keď som to spätne videl na videu. Nešiel som do toho zákroku s tým, že idem niekoho zraniť. Vypla mi hlava. Nespravil som ani pohyb k nemu, len som pokračoval v dráhe jazdy a podkopol ho. Bola to zhoda okolností. Mohol som tomu zabrániť, ale mal som vypnutú hlavu a už som nezareagoval, ako by som mal. Oľutoval som to.“
Marko Daňo a Janis Jaks počas zápasu B-skupiny na MS 2024. (zdroj: TASR)
Z reprezentácie vás nepoznáme ako simulanta. V Česku vám to najviac vyčítajú. Ako to vidíte?
„Strhli mi desať percent za simulovanie. Po mojom odvolaní rozhodli, že simulovanie bolo, ale hokejkou som dostal do tváre. Na prvom videu to nebolo vidieť. Poslali sme druhé, kde to bolo zreteľnejšie. Záver bol, že to nemalo byť potrestané a podľa nich som simuloval, čomu nerozumiem. Logicky mi to nedáva zmysel.
Snažím sa hrať čo najlepšie, idem do predbránkových priestorov, kde to bolí. Zrejme im vadí, že som doterný a nemajú ma radi, keď proti nim hrám.“
Počuli sme aj označenie, že ste Matthew Tkachuk českej extraligy, to je pekné prirovnanie, čo poviete?
„To som ani nezachytil, ale Tkachukov štýl hokeja je mi blízky. Videl som veľa jeho zápasov. Je to skvelý hokejista.“
Aj s kolegami, českými novinármi, sme sa zhodli, že ste muž dvoch tvárí, na ľade nepríjemný provokatér a mimo ľadu slušný a tichý človek, ako sa vnímate sám?
„Teší ma, keď to tak vnímajú aj české médiá. Na ľade si dá človek na hlavu prilbu a je v inom svete. Chce spraviť pre výhru maximum. Tento rok to bolo ešte náročnejšie. Chceli sme posunúť ďalej rekord. Mimo ľadu som taký, ako ma vychovali. Snažím sa ku všetkým správať s rešpektom.“
Vynorili sa špekulácie, či pokračujete v Třinci?
„Informácia, ktorá vyšla, sa nezakladá na pravde. Nebol som v kontakte s Vítkovicami, ani nikto z môjho okolia. Neviem, odkiaľ to prišlo. Sociálne siete sú tak silný nástroj, že dokážu vypustiť podobnú vec na základe ničoho. Treba byť obozretný, overovať si informácie. V Třinci mám platnú zmluvu a nikam sa nechystám.“
Neobjavili ste sa v prvotnej nominácii reprezentácie do prípravy pred majstrovstvami sveta, čo na to hovoríte?
„Naposledy som hral na majstrovstvách sveta v Česku, odvtedy sa mi nikto neozval. Je to otázka pre realizačný tím. Neviem sa k tomu vyjadriť bližšie.“
V Ťrinci hráte defenzívnejšie a máte oveľa väčší priestor na ľade, je ťažšie si zvykať na ofenzívnejší systém národného tímu?
„Je ťažké sa tomu prispôsobiť. Keď sa vrátim k šampionátu v Ostrave, v prvých zápasom som nehral v špecializovaných tímoch, predtým, ako ma posadili na tribúnu. V Ťrinci hrávam presilovky aj oslabenia.
Bral som to, že do presilovky by som sa nezmestil, v klube som však pravidelne hrával oslabenia a tam by som mohol byť platný. Chýbalo mi väčšie tempo. Možno tam zlyhala komunikácia. Je náročné sa adaptovať, keď ste zvyknutý hrať 18-20 minút a zrazu spadnete na sedem, osem minút.
Keby som hrával oslabenia, moja pozícia by dávala viac zmysel. Na druhej strane v národnom tíme zoberiem každú rolu a vždy som rád prišiel, keď som dostal pozvánku.“
