Slovan mal radšej ako reprezentáciu, roky hrával s Nedomanským, rozumeli si aj bez slov. Vedel som byť zlý ako čert, smeje sa

Bývalý hokejový útočník Július Haas žije spokojne v bratislavskom Lamači, kde s odstupom patričným k veku 76 rokov vníma svoj život ako šťastnú púť naplnenú milovaným hokejom. 

Na občas preskákané negatívne veci radšej zabúda, vysoko ich prekrývajú veselé. Je vytrvalý optimista. „Vravím však rovno, vedel som byť zlý ako čert. Ukrutne nerád som prehrával. Keď mi to nešlo, rozhrýzol by som hokejku v zuboch,“ spomína polovážne.

Slovan mal radšej než reprezentáciu

Žilinský rodák Haas sa ako špičkový strelec v doraste dostal do veľkého Slovana, v ktorom prežil najkrajšie hokejové roky. Napriek tomu, že počas pamätnej majstrovskej sezóny Slovana 1978/79 už vojenčil v Topoľčanoch. 

Súvisiaci článok

V NHL padol slovenský hokej na dno. Môže mať opäť 10 hokejistov v najlepšej lige sveta? (analýza)

Čítajte viac

„S reprezentáciou bývalého Československa sme sa v Prahe v roku 1972 po 23-ročnom pôste s fanúšikmi dočkali vytúženého titulu majstrov sveta spolu s ďalšími slovanistami Vencom Nedomanským, Milanom Kuželom, i dnes už nebohými Rudolfom Tajcnárom a Vladimírom Dzurillom. Bol to môj životný úspech,“  vraví Haas, ktorý na pražských MS odohral päť zápasov a strelil šesť gólov. 

„Pre mňa však ostanú zážitky z desiatich sezón v Slovane silnejšie. Farebnejšie aj emotívnejšie,“ naznačuje pravák s dlhou kľučkou, presnou aj prudkou strelou švihom.

Slovenskí hráči to v bývalom československom tíme nemali ľahké, bývali pri výberoch až druhí v slede. V národnostne miešanej kabíne ich vraj občas zväzovala sterilná atmosféra. Bolo cítiť, že hlavné slovo mali aj v tíme vtedajších trénerov Vladimíra Kostku a Jaroslava Pitnera českí hráči, i keď navonok všetko fungovalo.

Július Haas, zvaný aj "Brada" vynikal presnou strelou švihom. (zdroj: Zdroj Hockey Slovakia)

Nedomanský nemal doma konkurenciu

Výnimočným zjavom v československom tíme bol moravský rodák z Hodonína Václav Nedomanský. Center bratislavského Slovana na šampionáte v Prahe elegantne zvládol 15 bodov za deväť gólov a šesť asistencií.

Neskoršia hviezda Toronta Torros vo WHA (v rokoch 1972-79 konkurenčná súťaž popri NHL) , a neskôr v Detroite v NHL, bola v tíme jasným rozdielovým hráčom, hoci sa tento termín v tom čase ešte ani nepoužíval.

„S Nedomanským som mal česť i šťastie okrem reprezentácie hrať šesť rokov v útočnej formácii aj v Slovane. Nik nemal šancu odstaviť Venca od puku, ani len ohroziť jeho stabilitu na korčuliach. Na pravom krídle k nemu zapadol rýchly technik Ivan Grandtner.

Mojou úlohou bolo vľavo pri nich vydolovať puky pre Venca pri mantineloch a v pravý čas mu ich poslať na jeho neomylnú hokejku. Na ľade sme nepotrebovali žiadne slová, s Nedom sme sa rýchlo dohodli krátkym pohľadom,“ vraví Julo, ktorý aj dnes dodáva, že s Vencom sa dlhé reči neviedli, pretože bol vnímavý introvert.

V Slovane ho okrem krstného mena občas oslovili aj prezývkou „Brada“, ktorá mu mierne zúžená vytŕčala spod remienka prilby.

O NHL ani nesníval

Talent zdatného korčuliara upútal odborníkov už na prvom európskom šampionáte devätnástok v roku 1968 vo fínskom Tampere, kde Československo získalo titul majstra a Haas bol s 10 bodmi za päť gólov a päť asistencií spolu s Jiřím Novákom jeho najproduktívnejší hráč. 

„Krásny turnaj, v rovnakom veku mal každý maximálne ambície. Po šampionáte sa okolo mňa obšmietali aj zámorskí skauti. Istý pán mi maľoval svetlú cestu cez draft NHL do slávneho Toronta. Vôbec to mnou nezalomcovalo. NHL bola pre mňa vzdialená ako hviezdy na nebi. Za mojich čias sme rozmýšľali o prestupoch nanajvýš do Košíc, alebo naopak,“  spomína s úsmevom .

Snívať o veľkých peniazoch za prestupy do zámoria bolo podľa neho nereálne, svet vtedy delila železná opona a únik za ňu by automaticky znamenal stratu kontaktu s rodiskom.

 „Na peniaze som sa nesťažoval, v Slovane mali najlepší hráči plat 1200 korún mesačne, plus dvesto korún kalorické, ktoré prináležalo reprezentantom. Prémie za víťazstvá neexistovali. Najväčšie peniaze v hokeji som zarobil po MS v Prahe 1972. Za titul sme každý dostali po štyridsaťtisíc korún,“ zaspomínal.

Športový obojživelník

Ako mnohí ďalší, začínal Haas v Žiline popri hokeji s futbalom, či naopak. Pre „štricáka“ z centra mesta bol svet gombička, z futbalového tréningu si odskočil na hokejový, štadióny stoja dodnes vedľa seba.

Na vlastné oči sledoval futbalového bombardéra, akým bol Alexander Horváth. Pre hokej sa musel rozhodnúť v staršom doraste, prsty v tom mal najmä jeho prvý hokejový tréner Teodor Zvara.

Mladý útočník mal kuriózny celoživotný vzor. Žiadneho superstrelca, ale brankára reprezentácie Josefa Mikoláša. „Fascinovalo ma, čo ten chlap stváral v bránke, na začiatku kariéry dokonca bez masky na tvári. Dlho som jeho kúsky nosil v hlave."

Haas vynikal štrikovaným do obranného pásma súpera povestnou modrou alpačkou (zdroj: JÁN SÚKUP)

Do Slovana s pätnástkou

Keď devätnásťročný juniorský strelec vstúpil za trénera Rastislava Jančušku do kabíny veľkého Slovana, pred zvučnými menami na chvíľu stratil reč, ale kolená sa mu neroztriasli. 

Golonka, Černický, Gregorovci, Houška, Walter, Kordiak, Grandtner, Dučaj, Tajcnár, Kužela, Mrukvia – panteón slovenských hokejových bohov. Slovan vtedy u nás nemal konkurenciu, bez problémov si posťahoval to najlepšie, čo pod Tatrami korčuľovalo. 

„Úžasný pocit posadiť sa medzi nich. V kabíne panovala vľúdna atmosféra, i keď mladí museli zvládať svoje nepísané povinnosti,“ nadchýnal sa Julo, ktorého starší čoskoro zaviedli do „véčka“ či Kryštál baru, kde sa hráči vyskytovali len v zaslúžených chvíľach po zvládnutých ťažkých zápasoch.

V Slovane sa nováčik Haas najviac zblížil s o dva roky starším rodákom z Popradu Milanom Mrukviom, s ktorým hral spolu s Vladimírom Dučajom štyri roky v útoku.

„Hoci mal „Fofo“ Mrukvia vyskakovací ramenný kĺb, vždy sa vedel preniesť cez bolesť a usmial sa. Sotva by ste na svete našli na svete dobráka, akým bol „Fofo“. Žiaľ, obaja odišli do neba priskoro.

Každý hokejista vie, že Milan Mrukvia sa stal Fofom preto, lebo si nechal preoperovať nosnú prepážku, aby sa ponášal na známeho herca Jeana-Paula Belmonda.

 „Koľko si len Milan užil posmeškov. Urobil to však manažérsky skvele, nechal si pred emigráciou opraviť doma aj zuby,“ s pietnou úctou pomalšie hľadá slová „Brada“, ktorý väčšinu svojich gólov strieľal modrou alpačkou. Jednu z nich má odloženú doma.

Neskorší nositeľ jeho pätnástky na drese, kapitán majstrov sveta 1985 Dárius Rusnák, bol po dlhých rokoch ďalším útočníkom, pravákom v Slovane. 

„Nezabudnem, keď ku mne, ešte ako staršiemu žiakovi, prišiel chýrny Haas a venoval sa mi pri mantineli s nácvikom streľby. Po ňom som vlastne prevzal v Slovane aj pätnástku,“ spomína si jeho nasledovník Dárius Rusnák, kapitán zlatého československého tímu na tom istom ľade na MS v roku 1985.

Obaja sú členovia Siene slávy slovenského hokeja, Rusnák od roku 2010, Haasa uviedli o rok neskôr.

Súvisiaci článok

Má nahradiť lídra Sersena a priniesť víťaznú mentalitu. Ak vás ľudia nemajú radi, je to dôkaz, že ste úspešní, vraví top posila Slovana

Čítajte viac

„Ozdravná“ kúra v Černobyle

Zručný rozprávač Haas by vedel dlho perliť aj o pokračovaní trénerskej kariéry, počas ktorej bol istý čas v dvojici s Jozefom Golonkom.

 „Mali sme šikovných hráčov ako Mariána Bezáka, nebohého Dušana Pašeka, Iča Černého, Ľuba Pokoviča. Predstavte si, že v lete 1986 nás vyhnalo vedenie na sústredenie do ukrajinského Kyjeva, kde v neďalekom Černobyle v apríli predtým vybuchla atómová elektráreň.

V rámci imperatívneho presviedčania, príznačného pre tie časy, nás donútili kúpať sa v prírodnej vode, aby sme každého uistili, že nič nie je zamorené. Asi som to odflákol, keďže som sa v zdraví dožil dnešného dňa,“ odľahčil desivý príbeh žoviálnym tónom.