Pre Celtic bol darom od Boha. Žijem vysnívaný život, nemám sa na čo sťažovať, hovorí Ľubomír Moravčík

Bývalý slovenský futbalista ĽUBOMÍR MORAVČÍK žije vysnívaný život. Má stále veľa aktivít, aj keď o sebe tvrdí, že je taký predčasný dôchodca. Aj to nám prezradil v rozhovore pre denník Šport.

Boli ste v týchto dňoch viac zaneprázdnený?

„Viete, ja som taký predčasný dôchodca. Stále veľmi činný. Mám veľmi veľa aktivít a vecí, ktoré robím. Zrazu zistím, že deň je krátky. Mal som schôdzu dozornej rady eseročky, ktorá sa stará o štadión v Nitre. Som mestský poslanec.

Bol som aj župný, to už nie som. Dve hodiny som bol na bicykli. Ešte musím ísť na otočku do Bratislavy. Nesedím doma na zadku. V sobotu odchádzam na dovolenku do Francúzska.

Naplánoval som si to na druhú polovicu júna, keď ešte cesty nebudú prepchaté dovolenkármi. Do obdobia kovidu som tam chodil pravidelne. Odvtedy som nebol. Teda na Korzike áno, ale na pevninskom juhu nie.“

Teraz sa chystáte na juh Francúzska?

„Áno, cestou sa chcem zastaviť v Taliansku a potom sa pomotať tam. Urobiť si výlet. Na juhu Francúzska v okolí Monaca.“

V tej oblasti mám rád Menton.

„Ten je skvelý. Ja budem neďaleko. V Roquebrune.“

Na polceste medzi Mentonom a Monte Carlom.

„Presne. Rozmýšľal som aj nad Mentonom, ale ja mám radšej miesta, kde je menej ruchu. Roquebrune má taký pekný záliv, v podstate som tam ešte nebol. Chodieval som bližšie k Monacu, ako je Eze.“

V Eze môžete navštíviť Didiera Deschampsa, ten tam má vilku.

„Cha, cha, taký plán nemám.“

V každom prípade, gratulujeme už dopredu. Vôbec, gratulantov budete mať určite veľa.

„Hádam áno. Inak, upriamim vašu pozornosť na jeden fakt. V sobotu bude mať 70 rokov Michel Platini. Ja som o desať rokov a jeden deň mladší, mám narodeniny 22. júna. Potom 23. júna má narodeniny Zinedine Zidane a na ďalší deň Lionel Messi. Dostal som sa do elitnej narodeninovej štvorky.“

Spätej s Francúzskom. Ešte aj Messi sa v PSG symbolicky pripojil.

„To áno. Za dva roky tam dal viac gólov ako ja vo Francúzsku za šesť.“

Spomínate Platiniho. Bol pre vás inšpiratívnym hráčom?

„To bol môj idol. V roku 1979 som ho videl hrať v Bratislave, keď Československo vyhralo nad Francúzskom 2:0 v kvalifikácii na ME a Panenka v tom zápase zopakoval svoj „dloubák“ z Belehradu.

Platiniho som začal sledovať. V roku 1984 predvádzal na majstrovstvách Európy neskutočné veci a podľa mňa bol vtedy najlepší hráč na svete.

Mám to šťastie, že som potom hral v tom istom klube ako on, teda v AS Saint Etienne, a ešte aj s tým istým číslom ako on. Dá sa povedať, že som pokračoval v šľapajach svojho idolu.“

Mali ste príležitosť stretnúť sa s ním?

„Za tých šesť rokov bol asi dvakrát v našej kabíne, prišiel nás pozdraviť. Vtedy ešte nebol šéf UEFA. Chvíľu bol reprezentačný tréner, bolo to v kvalifikácii na ME 1992, aj sme vtedy hrali proti Francúzom. Takže sporadicky sme sa videli.

Trochu ma škrie, že keď bol na Slovensku ako prezident UEFA, tak ma nezavolali. To ma trochu mrzelo, mohli sme stretnúť a pozhovárať sa osobne. Aj keď sme sa stretli, nebolo to tak, že by sme mohli podebatovať.“

Spomínali ste Zinedina Zidana. Ten vám urobil svojho času veľkú reklamu, keď vás ospevoval ako hráča, ktorý zas inšpiroval jeho.

„Áno, to bol opačný efekt. Sledoval ma ako hráča, ktorý už má autoritu vo Francúzsku, kým on bol vtedy začínajúci hráč. Bolo to v opačnom garde.

Tak, ako som ja sledoval Platiniho, tak Zidane sledoval mňa. Keď sa ho škótski novinári pri príležitosti zápasu Celticu s Juventusom pýtali, kto je Ľubo Moravčík, veľmi dobre to vedel.“

Kto bola tá prvá hviezda, ktorú ste si vôbec všimli?

„Bol to Angličan Kevin Keegan. Mal som desať – jedenásť rokov, keď o ňom vyšiel článok v Štarte a odvtedy som o ňom hltal, čo sa dalo. Bol superhviezda európskej scény. Takže najprv som hltal Keegana, rýchly a technický, potom prišiel Platini.“

Mali ste nejaké futbalové túžby?

„Nie. Nič extrémne som si nevysníval. Hral som futbal, lebo ma to bavilo. Mal som kamarátov, chodili sme na tréningy. Samozrejme, keď som hral za ligový dorast v Nitre, chcel som hrať prvú ligu. Ale veď to chcel každý, O nejakých majstrovstvách sveta som ani nesníval. Nikdy som nemal nereálne sny.“

Ale majstrovstiev sveta ste sa dočkali.

„Bolo to skvele načasované, hoci nie ľahké. Z kvalifikácie sme sa museli prebiť cez Belgicko,, Portugalsko a Švajčiarsko. Postúpili sme spolu s Belgičanmi. Prišiel rok 1989, revolúcia, potom rok 1990, majstrovstvá sveta v Taliansku.

Bolo to blízko, dostupné autami, karavanmi, vlakmi. Bolo to euforické a my sme do toho zapadli ešte aj výkonmi. Postúpili sme do štvrťfinále, v skupine porazili USA i Rakúsko, v osemfinále v Bari Kostariku. Štvrťfinále s Nemeckom bolo trochu nešťastné.“

Po šampionáte ste išli do Saint Etienne. Prečo tam? Do klubu, v ktorom hrával dlhé roky Platini.

„Samozrejme, že som vnímal, že tam hral. Ale keď za mnou prišiel Anton Ondruš, že má o mňa záujem Saint Etienne, podpíš tu papier, že môžeme začať rokovania, tak som neváhal.

Nemal som možnosť vyberať si medzi Manchesterom United, Saint Etienne a Realom Madrid. Prišiel Saint Etienne a ja som to bral všetkými desiatimi. Nešpekuloval som. Chcel som ísť do sveta, prišla ponuka a ja som ju akceptoval.“

Ako blízko ste boli k prestupu do vtedy milionárskeho Marseille?

„To je iná kapitola. Ale bol som blízko. Veľmi ma chceli. Ale prezident Saint Etienne ma mal rád a jemu nezáležalo na tom, aby na mne zarobil. Nebolo to tak, že kúpil Moravčíka za päť miliónov a predá ho za dvadsať, takže je spokojnosť.

Nie. On chcel úspech. A kľúčom k úspechu som bol ja. On o ten kľúč nechcel prísť. Robil všetko, čo mi na očiach videl. Bol som preto v situácii, že bolo ťažké odísť.

V podstate nebol dôvod. Navyše, práve v tej sezóne, keď ma chceli v Marseille, sme s ASSE hrali fakt dobre. Boli sme na špici, bolo to ťažké.“

Ktoré zahraničné pôsobisko bolo pre vás najlepšie? Celtic?

„To bola povestná čerešnička na torte. Čo som zažíval tam, to sa nedá opísať. Keď 60-tisíc ľudí skanduje vaše meno, to je neopísateľné. Doslova požehnanie. Vnímam to tak, že za to, čo som odviedol vo Francúzsku, som si to nejakým spôsobom zaslúžil.

Dostal som sa do klubu, ktorý vo svete niečo znamená. Saint Etienne tie nebol neznámy klub, ale Celtic bol taký, že ho fakt poznajú na celom svete. Vyhral Ligu majstrov, teda jej predchodcu, hoci treba dodať, že Saint Etienne hralo tiež vo finále tejto súťaže. Ale Celtic… Tí ľudia, okolie, šťastie tých ľudí, že tam hrám. To bolo niečo, o čom som ani nesníval. Celtic bol pre mňa dar z nebies.“

V Celticu na vás spomínajú ako na Gift of The God, v podstate dar z nebies, dar od Boha…

„No presne. A ja som na to vždy opakoval, že tak to vnímam ja v opačnom garde. Čo dávajú oni mne, dávam ja im a naopak. V podstate fifty – fifty, ha, ha…“

Ľubomír Moravčík sa v drese Celticu tešil z piatich trofejí. (zdroj: celticfc.com)

Sobota 21. novembra 1999. Celtic – Rangers 5:1. Veľký zápas s veľkým Moravčíkom. Dali ste dva góly, hráč Rangers bol už v prvom polčase vylúčený po faule na vás. Vaša spomienka na tento zápas?

„Jozef Vengloš vtedy urobil pár fantastických ťahov. Švéd Johan Mjällby vtedy nová posilu tímu, absolvoval debut za Celtic. Pán Vengloš ho dal na post defenzívneho stredopoliara, na pozíciu štítového hráča, ktorý to mal čistiť.

Mňa posunul do útoku vedľa Henrika Larssona. Vyšlo to dobre, lebo aj vďaka tomu, že som hral prakticky druhého útočníka, som dal dva góly. V tom zápase nám všetko vyšlo perfektne.“

Vtedy ste dali krásny gól do siete Fína Niemiho, škótske noviny po ňom ospevovali vašu, citujeme, zamatovú nohu. Veľmi ste sa po ňom netešili. Prečo?

„Bol som ešte v takom vnútornom napätí. Uvedomoval som si, že to môže byť zápas, ktorý môže pomôcť pánovi Venglošovi, mne i všetkým. Takže som sám na seba vytváral tlak v zmysle, že nesmiem sklamať.

Nepamätám si, či som dovtedy vôbec mal loptu, pretože ten gól padol skoro. Tým pádom som to napätie ešte zo seba dať dole. Ja som bol fakt pod veľkým tlakom.

Hráte za Celtic, 60 tisíc divákov, noviny o vás vypisujú, že prišiel nímand, ktorý tu nemá čo robiť. Vedel som, aký dôležitý zápas to je. Pre pána Vengloša i pre mňa. Napätie vo mne bolo fakt obrovské, vedel som, že to nesmiem pobabrať.

To napätie som zo seba ešte nevedel dostať. Stále pretrvávalo. Ešte aj keď som dal druhý gól, stále som nebol uvoľnený.“

Ale potom ste už predvádzali parádičky.

„Mne sa vtedy druhýkrát v živote podarilo to, čo predtým raz v Nitre. Loptu som si spracoval zadkom. Ľudia potom na to spomínali, pretože to na Celticu neurobil nikto nikdy – urobil som to až ja.

Pamätajú si to. Keď idem do Glasgowa na nejakú besedu, vždy sa na to spomínajú. A vždy sa pýtajú aj na to, ako som to urobil.“

Čo odpovedáte?

„Že tá myšlienka musí prísť v danej chvíli. To sa nedá robiť stále. Vtedy sa to všetko zbehlo. Ale ja som sa vždy snažil ľudí baviť. Tých v Celticu najviac asi tým, že som dával vždy iné góly.

Raz ľavačkou, raz pravačkou, do vinkľov, po driblingu, takmer z rohu. Nedal som veľa gólov, ale tie, ktoré som dal, boli každý iný a každý bol originálny.“

V roku 1992 ste sa stali Futbalistom roka v ČSFR, o deväť rokov neskôr Futbalistom roka na Slovensku. Ako ste to vnímali? Aj ten časový rozdiel?

„V roku 1992 mi pomohlo to, že ma chcelo Marseille. Bolo to na jeseň 1992, dosť sa o tom písalo. V roku 2001 sme zas s Celticom vyhrávali, na jeseň sme zdolali Juventus 4:3 v skvelom zápase. Videlo to celé Slovensko, aj tí, čo hlasovali. Takže, myslím si, že v oboch prípadoch to bolo aj o momentoch, ktoré udreli do očí.

Samozrejme, hodnotí sa i celkový rok, mne a klubom sa vtedy darilo. Myslím si, že som si to zaslúžil. Inak, minule som bol v Česku na podujatí so 60. výročím ankete o Futbalistu roka v Československu a zistil som, že najčastejšie boli medzi prvými tromi Ivo Viktor, Pepa Chovanec a ja. Títo traja hráči, nie zlá spoločnosť, však?

Ja som bol päťkrát v prvej trojke, takže hádam som si to zaslúžil. A to isté bolo na Slovensku. Tiež som tam bol častokrát v úplnom Top, hoci som to dlho nevyhral, až potom v roku 2001. Aj to so šťastím, mám pocit.

Ale som jediný, kto sa stal najlepším futbalistom v Československu a potom aj na Slovensku. A to sa inému Slovákovi nepodarilo a ani v Česku českému hráčovi. A ťažko sa to niekomu podarí, lebo s Čechmi sa už asi nespojíme.“

Najlepším futbalistom Slovenska za rok 2001 sa v 9. ročníku ankety Pravda stal vtedy 36-ročný Ľubomír Moravčík. (zdroj: TASR - Ivan Majerský)

Boli ste obojnohý hráč, čo obdivovali všetci vaši protihráči i spoluhráči. V čom to spočívalo?

„V tom, že som na tom pracoval. Aj ma to bavilo, trénoval som, kopal ľavou nohou… Pozor, ja nie som ľavák od prírody. Ja som pravák, ktorý vie dobre kopať ľavou nohou. Ale nikdy som loptu ľavou nohou neviedol. Vždy pravou.

Ľavou by som to ani nedokázal. Nebolo by to pre mňa prirodzené. Ale naučil som sa ľavú nohu používať v rôznych podmienkach. Vedel som dobre centrovať, dobre strieľať, nahrávať. Nikdy som nebol typický ľavák. V mojom prípade to bolo len o drile a pracovitosti. Hoci, zrejme aj o talente. Keď niekto nemá talent na matematiku a učí sa, tak bude dobrý matematik. Keď nie, darmo sa bude učiť.“

Mohli ste robiť niečo iné alebo futbalová dráha bola jasne vyrysovaná?

„Myslím si, že som mohol robiť aj iný šport. Bol som všestranný a myslím si, že som bol talent. Boli sme deti, ktoré mali len šport. V telke sme mali prvý program, druhý až v mojej šestnástke.

Venovali sme sa len športu. Futbalu, hokeju, atletike, volejbal… Zvíťazil futbal. Môj otec bol futbalista, tak to bolo logické. On hral druhú ligu, v prvej odohral len jeden zápas.“

Z pohľadu toho, čo ste dokázali vo futbale, považujete sa za šťastného človeka?

„Ja žijem život, ktorý sa ani nedá vysnívať. Neviem, či by som mohol mať lepší. Robím len to, čo ma baví a nikdy som nerobil to, čo by som musel robiť. Vždy som robil to, čo ma napĺňalo spokojnosťou.“

Obanovali ste niekedy nejaké rozhodnutie?

„Nie. Vždy sa riadim tým, že všetko zlé je na niečo dobré. Aj príchod do Duisburgu bol dobrý v tom, že som následne išiel do Celticu. Tým, že som začal strečkovať, tak mi dali do pozornosti Celtic.

S Duisburgom som však urobil prípravu, ktorá bola výborná a keď som išiel na zdravotné testy do Celticu, tak výsledky boli také výborné, že som bol prekvapený aj ja.“

Skúšali ste to aj ako tréner. Boli ste perfektný futbalista a tí potom v pozícii trénerov narážajú na to, že majú problém s vecami, ktoré ich hráči nevedia urobiť a pritom pre nich sú samozrejmé. Zažili ste to?

„Keď som na zväze robil dva roky trénera mládeže, tak som narážal na to, že tam boli hráči, ktorí sa nevedeli rýchlo učiť. Mal som Stocha a Weissa, ktorí vedeli hneď zopakovať, čo ste im ukázali. Ďalší nie. Potom som išiel do Zlatých Moraviec, kde to bolo aj o šťastíčku. Motali sme sa dole a keď by sme vyhrali s Dubnicou, tak sa odtiaľ odpútame.

Môj kamarát Marek Ujlaky trafil desať minút pred koncom z priameho kopu brvno. Ak by dal, možno dodnes som tréner Zlatých Moraviec. Chýbalo šťastie a potom už aj trpezlivosť.

Nemal som chuť obetovať tomu svoj čas, svoj život. Futbalu som ho obetoval. Ako sa hovorí, mal som už našporené a už som to nemusel robiť. Radšej som si zariadil život podľa seba.“

Ľubomír Moravčík. (zdroj: TASR)