Sú jedinými Slovákmi, ktorí boli ako bratia vylúčení v jednom zápase najvyššej československej súťaže.

Vyrastal v Bratislave, od žiackeho veku hral v Slovane. Bývalý legendárny obranca Ľudovít Zlocha, víťaz Pohára víťazov pohárov z roku 1969, sa v sobotu dožil okrúhlej 80-ky.

„Odjakživa som bol slovanista, nehrozilo nič iné. Len pripomeniem, že najstarší žijúci slovanisti – odchovanci klubu, sme my dvaja s Jožkom Fillom. V Slovane sme boli od roku 1955,“ upozornil na úvod našej debaty

V podstate už od svojich začiatkov mal Ľudovít Zlocha prezývku Kefa. „Tú prezývku mi dal pán tréner Šťastný, ktorý vtedy z nejakého dôvodu nemohol trénovať mužstvo, a tak mal pod palcom nás žiakov.

Hrali sme majstrovský zápas proti Dimitrovke. Vyšiel som z kabíny a česal si vlasy zelenou kefou. Tak na túto Kefu čakáme, povedal pán Šťastný. A už som mal prezývku,“ hovorí Ľudovít Zlocha.

Skvelý bek

Preslávil sa ako skvelý obranca. „Môj brat Jano vždy hovoril, že tých menej talentovaných dávajú do obrany. On začínal ako spojka, teda ako útočník. Pán Šťastný ma dal hrať dozadu, ale trochu to kombinoval.

Dopoludnia v jednom žiackom zápase som hral v obrane, v druhom popoludní už záložníka.“ V seniorskom tíme Slovana mal pri sebe vzadu veľa skvelých hráčov. „Pamätám si ešte pána Jankoviča, pána Urbana, potom pána Popluhára…

Na toho spomínam najviac. S nadsázkou poviem, že to bol stopér, pri ktorom mohla hrať aj moja mama. V mojom prvom ligovom zápase na Sparte ma zadirigoval, povedal mi, čo robiť. Tréningy sú jedna vec, pokyny trénera druhá, ale ten učiteľ na ihrisku je zvlášť dôležitý.

Tým mojim bol pán Popluhár a vďačím mu za všetko. Mal som veľké šťastie, že som pri ňom hral. Potom to boli pán Horváth, pán Fillo, pán Hrivnák, môj pán brat, pán Mutkovič, potom už tí mladší, pán Ondruš, samozrejme, pán Pivarník,“ dôkladne každému pridal slovo pán.

„Každému by som prial, aby si mohol zahrať po boku takých hráčov. Mali európsku, ba svetovú kvalitu.“

Veľký triumf

Slovan ju potvrdil v sezóne 1968/69 víťazstvom v Pohári víťazov pohárov. „Dnes je to v pohárovej Európe ľahšie. Neuspejete, máte šancu na reparát, posunú vás do druhej súťaže. My sme v dvojzápase museli uspieť alebo nič.

Mohli sme vypadnúť hneď v 1. kole s juhoslovanským FK Bor. Doma sme vyhrali 3:0, ale tam sme prehrali 0:2. Šaňo Vencel bol zranený, chytal Jožo Kontír, zachytal, to musím povedať. Boli sme pod tlakom a mám pocit, že prvé kolo pre nás bolo najťažšie.

V každom ďalšom sme mali kvalitnejších súperov, ale hrali sme lepšie. Vyradili sme Porto, Turín i Dunfermline. Vyhrali sme v Turíne a v odvete nám vylúčili Hrdličku v nejakej 20. minúte a aj tak sme vyhrali. Pred finále proti Barcelone v Bazileji nás nebrali tak vážne, ale my sme mali svoju silu, ktorej sme verili.

Na výjazdoch sme hrali s najlepšími, veď v Argentíne sme porazili Estudiantes, ktorý vtedy vyhral Interkontinentálny pohár. Predstavte si, že dnes Slovan zdolá klubového majstra sveta, trebárs Real Madrid, tak sa o tom píše roky,“ hovorí Ľudovít Cvetler.

Krivda pri nominácii

Jeho brat Ján Zlocha oslavoval historicky prvý titul s Trnavou (1968). „Do Trnavy odišiel po tom, čo si ho pozval tréner Trnavy Malatinský. V Slovane v doraste a béčku hrával na pozícii ľavej spojky, pán Malatinský však uňho zistil vlohy pre obrancu a posunul ho tam. Za pol roka bol v širšom kádri reprezentácie…

Keď získal titul s Trnavou, tak sa u nás jedno oko smialo a druhé plakalo. Titul bol v rodine, ale samozrejme, chceli sme ho pre Slovan. Otec i ja sme boli ťažkí slovanisti. V roku 1970 sme sa dočkali, keď Slovan získal titul po pätnástich rokoch. To bol už brat späť v Slovane,“ spomína Ľudovít Zlocha. Ľutuje a za najväčšiu krivdu považuje, že sa nedostal do kádra Československa pre MS 1970 v Mexiku.

Zo Slovana v ňom boli Vencel, Horváth, Hrdlička, Hrivnák, Jokl, Ján Čapkovič i brat Ján. „Mám na trénera Jozefa Marka ťažké srdce. Ja som bol vo výbornej forme, určite som ju mal lepšiu ako sparťanský Migas. Mám pocit, že nominácia sa už robila tak, aby tam boli i nejakí hráči z Čiech.“ V roku 1972 si zahral pred 140 000 divákmi na Maracane.

„To bol obrovský zážitok! S Brazíliou sme remizovali 0:0, čo asi proti tímu, kde bol Jairzinho, Brito, Gerson, Tostao, Rivelino nebolo zlé. Boli to aktuálni majstri sveta a vylámali si na nás zuby. Hralo sa na našej polovici, neviem, koľkokrát sme preliezli na tú ich.“

Ľudovít Zlocha sa teší po strelenom góle. (zdroj: skslovan.com)

Unikátny kúsok

S bratom sú jedinými Slovákmi, ktorí boli ako bratia vylúčení v jednom zápase najvyššej československej súťaže. Stalo sa tak v novembri 1972 v zápase Slavia – Slovan (4:0).

„Bol som predtým s Lackom Petrášom, súperom z Interu, ale inak veľkým kamarátom. Dávaj si pozor, na tej Slavii to budete mať ťažké, povedal mi. Píska to Krňávek, toho ja poznám, nedávno ma skoro vylúčil. Ja mu hovorím, Lacko, ja som inteligentný a technický futbalista, ty provokuješ, ja nie, mňa sa to netýka.

V prvom polčase som dával vo vlastnej šestnástke malú domov Šaňovi Vencelovi a ako som mal ruky v pohybe, tak som sa oprel o útočníka Slavie. Krňávek vytiahol červenú kartu. Môj brat k nemu dobehol, zobral mu tú červenú, dal mu ju do vačku, odtiaľ vytiahol žltú a dal mu ju do ruky. Krňávek dal do vačku tú žltú a vytiahol červenú.

To už pre brata. Ja som to ani nevidel, pretože som odchádzal z ihriska. Naraz za sebou počujem hundranie. To brat – vidíš, zas som si za teba niečo odskákal! Dostali sme štyri kúsky, dva z ofsajdov. A ja dodnes neviem, prečo, keď som akože buchol útočníka Slavie, sme zahrávali z päťky a nebola proti nám odpískaná jedenástka.

Slavii sme to potom vrátili, dali sme jej štyri kúsky.“ Vôbec, proti Pražanom to Slovanu išlo. „Raz sme v slede porazili Spartu, Slaviu, Duklu i Bohemku a pýtali sme sa, či tam ešte nemajú nejaké mužstvo, že by sa nám zišli body,“ smeje sa Ľudovít Zlocha.

Aktívny dôchodca

Po skončení kariéry pracoval na vysokom poste v Mototechne. Potom sa vrátil do Slovana ako funkcionár. Najprv bol podpredsedom klubu (1985-1989), o pár rokov jeho predsedom (1998-2001). Pomohol k postupu z druhej ligy i poskladaniu tímu, ktoré vybojovalo v roku 1992 federálny titul.

A potom i k zisku slovenského titulu a pohára. „Potom som už povedal, že už stačilo. To, či dal Slovan mne, som mu ako funkcionár desaťnásobne vrátil. Teraz Slovan sledujem ako fanúšik.

Som ortodoxný slovanista a aj preto mi chýba viac hráčov, ktorí by mali vyjsť z akadémie Slovanu. Tak, aby zastupovali 40 – 60 percent kádra. Inak som spokojný. Na moje narodeniny Slovan oslavoval titul. Žijem si život dôchodcu podľa možností.

Čas trávim na chalupe v Plaveckom Štvrtku, robím v záhrade, som aktívny. Do Bratislavy zájdem na futbal. Keby som bol v Bratislave, tak by som sa tak nehýbal. Kúpil by som si svoj obľúbený denník Šport, sadol na kávu a nehýbal sa, maximálne by som sa prešiel so psíkom na Palisády,“ porovnal nám aktivitu na vidieku s pohodlnejšou pasivitou v hlavnom meste Ľudovít Zlocha.