Keď „Estrella Roja“ vyprášila budúceho medailistu z MS

„Sieň slávy? Vážim si to. Veľmi. Pôsobil som ešte v československej ére, čo už teda bolo dosť dávno. Aj preto si vážim, že na mňa ľudia ešte nezabudli,“ hovorí rodák z Brunoviec.

Keď si prišiel pre ocenenie na pódium, hýbal sa s pomocou barlí.

„Nie je to až také zlé, ide o to, že mi už tri mesiace tŕpnu prsty na nohách. Viete, keby dnes žil doktor Binovský, tak behám ako srnka. Ten presne vedel, kde, čo a ako. Nechcem podceňovať lekárov a vedu v súčasnosti, ale čo ten dokázal pred šesťdesiatimi rokmi!,“ spomenul Milan Dolinský legendárneho lekára ČH Bratislava.

K skvelému odborníkovi cítil silné puto.

„Bol mi ako druhý otec. My keď sme niekde leteli, tak on bol v lietadle prvý. Ale nesadol si, ale stál a kýval mi – Milan, poď sme. Celý svet sme prelietali takto spolu. Veľmi som si ho vážil, môj otec a on boli pre mňa idoly. A čo ten dokázal! Hrali sme v Prahe proti Sparte, nocovali v hoteli Paríž.

O desiatej večer mi dvíhal nohu – óóój, počkaj, otoč sa. Do krížov injekcia. Je jeseň, počasie bude zajtra horšie, natrhol by si si faul. Čo ten dokázal! Koľkokrát pomohol i súperom na kadejakých našich zájazdoch. Sám sa ponúkol, že ich ošetrí. To bol človek – zázrak,“ spomína Milan Dolinský.

Laureáti Siene slávy slovenského futbalu v tomto roku – zľava za nebohého Viktora Tegelhoffa jeho syn Martin, Dušan Radolský, Milan Dolinský, Ján Geleta a Ján Kocian. (zdroj: Mojmír Staško)

Prečo Lízatko?

Pochádza od Piešťan, ale vyrastal v Košiciach. „Boli sme tam desať rokov.“ Počas detstva však žil aj rok vo Švédsku.

„Išlo o akciu Červeného kríža. Z Československa smerovalo vtedy na ročný pobyt do Švédska tristo detí, sto zo Slovenska a medzi nimi aj ja. Mal som vtedy desať rokov. Vo Švédsku si nás rozobrali rodiny. Najprv sme boli dva týždne v karanténe, potom sme išli do rodín. Býval som pri Göteborgu v peknom prostredí. Za rok som sa naučil po švédsky.

Bol som tam sám, musel som sa. A keď som prišiel späť domov, tak som sa po švédsky rozprával sám so sebou,“ smeje sa Milan Dolinský. Ako chlapec sa v Ostrashome, čo bola dedinka pri spomínanom Göteborgu, po švédsky naučil hovoriť plynule. Ale roky bez tohto jazyka z neho uberali. „Čo viem teraz? Ešte nejaké detské presničky... Po švédsky som tu fakt nemal s kým rozprávať,“ hovorí Milan Dolinský.

V mladosti sa s rodinou presunul do Bratislavy.

„Potom sme mali ísť do Nitry, do Zvolena, chlapci sme nikam nechcel ísť. Potom otca preložili na Povereníctvo dopravy do Bratislavy, a to sme hneď prijali. Tam ideme!“ Pravda, Milan Dolinský sa z Košíc neporúčal hneď. „Ja som tam ostal ešte pol roka, býval som u bratovej svokry. Prečo? Lebo som chcel získať tretí titul dorasteneckých majstrov Československa. Dva som dovtedy s Košicami získal, túžil som po treťom. Aj sme ho získali.“

Keď prišiel do Bratislavy, dostal prezývku Lízatko. „Ja ani neviem, prečo som ju dostal. Mal som kudrnaté vlasy a upravoval som si ich tak, že som si ich navrhčil. A potom ulízal, viete ako. No, a Jim Šťastný hneď, že Lízatko. Ale či to myslel práve takto, to neviem.“

Pod dohľadom troch „B“

Bol súčasťou skvelej ČH Bratislava, do ktorej sa dostal v rámci vojenčiny a okľukou cez Prahu.

„Do Tankistu Praha ma povolali predčasne. Zachraňovali sa. Generál Vladimír Janko bol veľkým fanúšikom Tankistu, veď to bol jeho rezort. Povolávací rozkaz som dostal tri mesiace pred termínom, ako sa povolávalo. Zachránili sme to na úkor Krídel vlasti Olomouc. Potom som pokračoval v Červenej hviezde.“

Tá v sezóne 1958/59 prelomila hegemóniu pražských klubov či Slovana a získala titul majstra Československa. V kádri mala skvelých hráčov ako Buberník, Švec, Cimra, Gajdoš, Kačáni, Scherer, Tichý, Hložek či Weiss, otec súčasného trénera Slovana.

Hrala ofenzívny, behavý futbal, v tempe od prvej do poslednej minúty. Titul získala s deväťbodovým náskokom pred Duklou Praha, čo bolo v ére dvoch bodov za víťazstvo šialené.

„Kormidlovalo nás trio B. Teda Borhy, Bujna, Binovský. Borhy bol tréner, Bujna bol atletický tréner, Binovský bol lekár. Kondične sme boli skvelí. Prípravu sme mali takú, že v stredu sme nevideli loptu, Samá atletika. Prekážky, behy a podobne…“

Svoje zápasy hrala ČH v Petržalke. Ihrisko bolo nastavené na maximálne rozmery 115 x 85 metrov, takže aj preto sa mu ľudovo hovorilo „letisko“. Samozrejme, že kondične skvelí hráči ČH na ňom súperov valcovali.

Opití Švajčiari

Keď sa ČH Bratislava stala majstrom, reprezentovala Československo v Európskom pohári majstrov. V ňom si najprv poradila s portugalským klubom FC Porto.

„Vonku sme vyhrali suverénnejšie ako doma a teraz nemyslím len na výsledky,“ spomína Milan Dolinský. V Bratislave vyhrala ČH 2:1, v Porte 2:0.

„Potom sme dostali Glasgow Rangers. Na to nespomínam dobre. Najmä na podvodnícky zápas v Glasgowe. Išli sme vo výťahu so švajčiarskymi rozhodcami a tí boli normálne opití. Tak z nich smrdelo! Na to nikdy nezabudnem…

Pískali proti nám, domáci nás kopali. Dali nám dva neregulérne góly, v zápase nám nespravodlivo nám vylúčili Matláka a odpískali penaltu, hoci tú Hlavatý chytil. Prehrali sme 3:4,“ spomína na zápas pred 80 000 divákmi Milan Dolinský.

Odveta sa hrala na Tehelnom poli, teda na pôde Slovana. Bolo to kvôli obrovskému záujmu o zápas, na ktorom bolo 60 000 divákov, čo má byť najväčšia návšteva na futbalovom zápase na Slovensku.

„Nehrali sme dobre. Sústredili sme sa na oplácanie tvrdosti z Glasgowa a stálo nás to postup. Remizovali sme 1:1. Pod divákmi sa prevalil plot, bolo to pod sektorom, v ktorom boli študenti.

Bolo to prehnane preplnené, to je pravda. Ale nič strašné sa nedialo. Posadali si okolo ihriska a hralo sa ďalej. To by asi teraz nebolo možné. Vedenie klubu potom tým, ktorí sa prihlásili, kúpilo nové obleky, keďže pri tom incidente si svoje poničili.“

Proti Sovietom bez šance

V reprezentácii Československa bolo vtedy bežne päť – šesť hráčov z ČH Bratislava.

„A to tréner Karol Borhy ešte mňa reprezentačnému trénerovi Vytlačilovi neodporúčal. Volal mu, nech ma nenominuje. On mal problém s tým, že v Červenej hviezde sme boli tri ľavé krídla. Hrnčár, Ujvary a ja. Robil mi prieky. Hrali sme proti Taliansku, dal som víťazný gól, prídem domov, v stredu hráme ligu a ja nehrám!“

Na prvých ME, vtedy pod názvom Pohár národov, získal Milan Dolinský bronz. Prispel k nemu v kvalifikácii, ktorá sa hrala vyraďovacím spôsobim i vo dvoch zápasoch na záverečnom turnaji vo Francúzsku. V jeho semifinále najprv Československo prehralo so ZSSR (0:3), v boji o bronz zdolalo Francúzsko (2:0).

„Mali sme smolu. Medzi tými štyrmi účastníkmi šampionátu boli Rusi jednoznačne najlepší. Hrali sme s nimi v tých rokoch dvakrát a vždy nám dali trojku. Jašin, Metreveli, Meschi, Netto, to boli futbalisti! Navyše, vo Francúzsku sme mali prestarnutú obranu. Góly nám dávali cez Šafránka, ten tam už pri všetkom rešpekte nemal čo robiť.“ V Arles bol československý tím na býčích zápasoch.

„V tom regióne to bolo ako národný šport. Pre nás to bolo trochu kruté, asi ako pre každého, kto má rád zvieratá.“

V čestnej lóži bol okrem československých futbalistov aj maliar Pablo Picasso. „Ale bol dosť ďaleko od nás,“ spomína Milan Dolinský.

Lekcia Čiľanom

Na zájazde v Južnej Amerike v drese ČH Bratislava so spoluhráčmi dokázal husársky kúsok, keď v Santiagu de Chile pred 40 000 divákmi zdolali domácu reprezentáciu Čile. Keby len zdolali – uštedrili jej výprask. 4„Vyhrali sme 4:1. O osem mesiacov boli v Čile majstrovstvá sveta, takže to bola dobrá príprava. Aj pre nás, aj pre nich.“

Fanúšikovia Čile sa „revanšovali, naštvaní zahádzali trávnik všetkým, čo im prišlo pod ruku. Na majstrovstvá sveta v roku 1962 sa už Milan Dolinský nedostal. Tím postúpil do finále, v ktorom prehral s Brazíliou (1:3).

„Keď sa chlapci vrátili domov, Pepík Masopust povedal, že mužstvo malo dve skvelé pravé krídla, Pospíchala a Štibrányiho, ale že nemalo ani jedno kvalitné ľavé krídlo a že Dolinský tam mal ísť. Bola to poklona, ktorú som si cenil. Pepík Masopust bol skvelý človek. Výborný futbalista, veľmi inteligentný, mohli ste s ním debatovať o čomkoľvek,“ dodáva Milan Dolinský.

Čile na MS 1962 získalo bronz a miestne noviny písali, že mu veľmi pomohla lekcia od „Estrella Roja“, teda od Červenej hviezdy.

Ako na nebesiach

Súčasný futbal sleduje „Viete, takí skvelí hráči ako za našich čias, teraz v slovenskom futbale nie sú. Takí ako Tegelhoff či Pažický… Keď som v osemnástich rokoch prišiel z Košíc a ocitol sa pri týchto hráčoch, myslel som, že som na nebesiach.“

Je sklamaný z toho, ako a prečo spadol bratislavský Inter. I z toho, že Bratislava má v lige len jeden tím. Slovenskej reprezentácii drží palce.

„Ale viete, fakt si nemôžem pomôcť, za našich čias bol futbal lepší a krajší. Je to môj názor,“ hovorí Milan Dolinský.