Tlačenica na bruselskom štadióne v máji 1985. (zdroj: TASR/AP)
Výčiny teroristických úderiek ako de Bende van Nijvel, Cellules Communistes Combattantes (CCC) či Marxisticko – leninského hnutia z neho robili z Belgicka v polovici osemdesiatych rokov čoraz nebezpečnejšie miesto pre život.
Po dlhšom období pokoja od decembra 1983 vybuchla presne na 1. mája 1985 bomba v aute, ktorá dvoch ľudí zabila a 13 zranila. Napriek tomu sa dnešná európska metropola pripravovala v tom čase na dve vrcholné podujatia...
Prvým bola začiatkom mája návšteva pápeža Jána Pavla II. v krajinách Beneluxu, druhým finále najprestížnejšej európskej futbalovej súťaže, v tom čase EPM (Európskeho pohára majstrov, 29. mája 1985. Čiže, presne pred 40 rokmi.
Postúpili do neho obhajca trofeje Liverpool FC a taliansky Juventus Turín, pre ktorý bola táto trofej dovtedy zakliata. Do finále sa dostali dvakrát – v rokoch 1973 a 1983 - ale neuspeli.
Verili, že do tretice to vyjde...
Takmer štyridsiatka obetí
Čo sa vlastne v ten osudný večer v Bruseli stalo, o tom už boli popísané stohy papiera a nakrútené desiatky dokumentov.
Strety s britskými chuligánmi neprežilo po páde múru následkom tlačenice 39 ľudí (z toho 32 bolo Talianov, 4 Francúzi, 2 Belgičania a 1 Severný Ír), okolo 300 ľudí utrpelo zranenia.
Jeden Talian so stratou pamäti, ktorý bol pôvodne nahlásený ako 40. obeť, sa päť dní túlal po západnej Európe, kým konečne trafil do Turína.
Najmladšia z obetí mala 11 rokov, najstaršia 58. Zápas sa napriek tomu odohral a Platiniho premennou penaltou vyhral Juventus 1:0. Toľko spravodajský súhrn.
Po zápase mnohí požadovali, aby Juventus vrátil trofej, iní hľadali vinníkov okrem vyčíňajúcich britských chuligánov najmä na strane organizátorov, ktorí to absolútne nezvládli.
Anglické kluby dostali päťročný zákaz štartov v európskych pohároch a na belgickej pôde sa rozbehlo rozsiahle vyšetrovanie, kto za to nesie vinu. Jeho súčasťou bolo aj zatvorenie Heysel štadiónu.
Toľko známe fakty, ktoré má väčšina verejnosti stále v pamäti. Pozrime sa bližšie na tie, ktoré sa na svetlo sveta nedostali, neboli s touto tragédiou nikdy spojené alebo sa na ne úplne zabudlo.
Zubatá prišla do sektora Z
Staručký štadión bol už v tom čase skôr historickou relikviou ako vhodným športovým objektom. Otvorili ho v roku 1930, o 55 rokov neskôr disponoval rovnakým počtom miest pre divákov.
Vyznačoval sa schátranými betónovými oválmi a dierami v obvodových múroch. Stačil lepší kopanec a murivo vypadávalo von, čím sa stávalo potenciálnou zbraňou v rukách zurvalcov.
Na jeho biedny stav sa sťažovali už v roku 1980 fanúšikovia Arsenalu, ktorý tu hral finále PVP proti Valencii. Podobne aj obaja aktéri nadchádzajúceho finále. Nepomohlo. Inšpekcia uznala Heysel za spôsobilý.
Miestom, kde sa celá tragédia odohrala, bol Sektor Z za jednou z bránok, označený ako neutrálny.
Práve sem sa mali dostať domáci a nezainteresovaní diváci, ktorým okrem predajcov v samotnom Belgicku ponúkali lístky aj rôzne zahraničné cestovné kancelárie.
Talianski fanúšikovia, oblečení v zebrových dresoch Juve, s ďalšími insígniami tohto klubu kúsok od už značne podgurážených a čoraz viac agresívnejších fanúšikov „The Reds“, boli pred zápasom doslova na dostrel, ako ľahké terče.
Ľudský hyenizmus
„Neutrálnu“ zónu od Britov oddeľovalo iba vetché pletivo a pár policajtov (informácie sa rozchádzajú od troch do osem!). Aj tí však mali nefunkčné walkie – talky (vysielačky) s vybitými batériami.
Predpoklady na štart veľkej tragédie sa, žiaľ, naplnili. A keď Briti začali hádzať fľaše a kusy opadaného betónu na mierumilovný dav nič netušiacich fanúšikov, a vzápätí sa pohli, skaza bola dokonaná.
Pri útoku nechýbali ani nože, železné tyče, dokonca niekto videl aj strelnú zbraň. Apokalypsu sledovala so zdesením na opakovaných záberoch celá Európa a následne celý svet.
Koho nezabila stena, ktorá sa zrútila pod tlakom tiel, toho ušliapal spanikárený a dezorientovaný dav. Podľa všetkého aj značne naddimenzovaný.
Keďže turnikety na Heyseli neexistovali a ručná osobná kontrola nemala šancu nával ustrážiť.
Lístky sa podľa očitých svedkov aj prehadzovali cez plot na ulicu ďalším návštevníkom.
Jeden zo svedkov tvrdil, že na jeden z lístkov sa dnu ostali dokonca štyria. „Zetko“ bolo v dôsledku tohto pretlaku zrelé na kolaps aj bez prispenia besnejúcich britských chuligánov.
A tak sa betónové stupne jednej z terás za bránou postupne menili na bojové pole, na ktorom zostávali ležať mŕtvoly. Kto mohol, utekal cez úzke otvory.
Jeden šťastlivec sa zachránil vyšplhaním na WC vo vrchnej časti terasy a skokom cez ostnatý drôt rovno na ulicu.
Lekári na trávniku (z radov divákov), ktorí sa zbehli pomáhať raneným, často iba dali pokyn, aby telo odniesli ďalej a prikryli, lebo už bolo neskoro.
A tak sa pošliapané a znetvorené mŕtvoly, prikryté dekami a vlajkami Juventusu, hromadili postupne na parkovisku.
Odtiaľ ich transportovali následne na vojenské letisko a potom do Talianska.
Často v nesprávnych truhlách. Viaceré mŕtvoly boli olúpené o cenné veci ako hodinky či šperky. Ľudský hyenizmus, zdá sa, nepozná hraníc...
Policajti na dovolenke
Hneď po tragickej udalosti sa začalo riešiť, čo so zápasom. Či má byť zrušený alebo ho odohrať. Bruselský primátor Hervé Brouhon, ktoý bol podľa niektorých zdrojov „spoločensky unavený“, navrhoval zrušiť ho.
S tým nesúhlasil vysoký policajný dôstojník Robert Bernaert, ktorý bol pôvodne na zápase ako divák a z tribún mal lepší prehľad o dianí ako ľudia, ktorí popíjali vo VIP-ke.
Argumentoval tým, že väčšina ľudí na štadióne nevie, čo sa vlastne odohralo. Ak by sa to prezradilo, mohlo by to rozzúriť fanúšikov Juve, ktorí by išli pomstiť svojich a Heysel by sa zmenil na krvavé pole.
V štádiu úvah, najmä medzi činovníkmi UEFA, bolo aj preloženie zápasu o deň neskôr. To však odmietol zástupca LFC tvrdením, že hráči už majú zarezervované letenky na dovolenky.
Napokon sa podujali obaja kapitáni, Phil Neal a Gaetano Scirea, prehovoriť k fanúšikom cez rozhlas na štadióne a vyzvať ich k ukľudneniu situácie.
Už večer po odohraní zápasu sa zdvihla vlna kritiky aj na oba tímy, ktoré mali vraj odmietnuť nastúpiť na zápas. UEFA aj domáce úrady však argumentovali, že neodohratie zápasu by mohlo viesť k ešte väčšej apokalypse.
Nastali rozpory vo výpovediach hráčov, či vedeli alebo nevedeli o úmrtiach na tribúnach a podobne.
Značnou dávkou cynizmu sa prezentoval najmä strelec víťazného gólu a budúci prezident UEFA Michel Platini.
Po premenenej jedenástke (mimochodom neoprávnenej, keďže Wheelan fauloval Bonieka výrazne pred čiarou pokutového územia) išiel radostne do kolien, potom absolvoval s tímom čestné kolo s trofejou (tá im bola pôvodne odovzdaná v šatni) a napokon to zaklincoval tvrdením, že oni hrali pre ľudí...
Horúco však začalo byť niektorým najmä v Belgicku. Pri vyšetrovaní ako jeden z prvých vyplával na povrchu fakt, že väčšina vrcholných predstaviteľov polície si vybrala v tom čase voľno za nadčasy počas nedávnej návštevy pápeža Jána Pavla II. v Bruseli. Fakt vo vhodnom čase...
Navyše podcenili aj všetky dostupné fakty a nevyžiadali si pomoc z Ostrovov, ktorá už mala dlhoročné poznatky s výčinmi týchto tiežfanúšikov.
Varovať mala aj história. V roku 1982 počas semifinále EPM Anderlecht – Liverpool FC sa bojachtivá grupa The Reds infiltrovala na tribúne medzi domácich a začala vyvolávať šarvátky, ktoré polícia zvládla len s veľkou námahou.
Rok predtým došlo po finále na rímskom Olympijskom štadióne k stretu fanúšikov v meste. Priaznivci AS Rím, frustrovaní prehrou, napádali fanúšikov Liverpoolu, dokonca tehlami zasypali ich autobusy.
Istého 45 - ročného fanúšika červených dobodali z prechádzajúceho skútra. Došlo aj na hádzanie sklených pohárov a ďalších predmetov. Našlo sa dosť Angličanov, ktorí prahli po pomste, ale belgické poriadkové sily akoby nič netušili...
Neodhodlali sa k nekompromisnému zásahu ani hodiny pred duelom, keď už opitosť fanúšikov v červenom vrcholila. Rozbíjali výklady, hádzali po okoloidúcich pivné poháre, okoloidúceho cyklistu zrazili na zem za všeobecného veselia - presnou ranou obloženou bagetou do krku.
Belgická polícia sa všetkému iba prizerala, maximálne ich odprevadila na štadión.
Kto bol vinný?
Na mieste bol len jeden oficiálny zdravotník a potom už len desiatky dobrovoľníkov z Červeného kríža bez vybavenia a skúseností. Polovicu štadióna malo mať na starosti žandárstvo, to ale bolo bez centrálneho vedenia a nefunkčné vysielačky sme už spomínali.
Celé vyšetrovanie sa napokon zvrhlo na politickú prestrelku. Parlamentná komisia prišla k záveru, že najväčší podiel viny na tragédii nesú strážcovia poriadku, ktorí absolútne nezvládli svoju úlohu.
Väčšina však označovala ako zodpovednú osobu ministra vnútra Charlesa – Ferdinanda Nothomba. Frankofónni liberáli z PRL žiadali jeho hlavu ako osoby zodpovednej za nezvládnutie celej organizácie.
Ministerský predseda Wilfried Martens sa ho zastal (neskôr to označil za jednu z najväčších chýb vo svojej politickej kariére). Vládna kríza bola na svete...
Ďalším obvineným bol sekretár belgickej futbalovej federácie (URSBFA) Albert Roosens, ktorý napokon vyviazol so šesťmesačným zákazom výkonu funkcie a pokutou 30 tisíc belgických frankov.
V roku 1989 priviezlo vojenské lietadlo z Veľkej Británie 25 fanúšikov, ktorí sa postavili pred belgický súd ako hlavní obžalovaní z bruselskej tragédie.
Ich identifikácia bola výsledkom niekoľkomesačného štúdia všetkých obrazových záznamov, pomocou ktorých sa to napokon alebo skôr čiastočne podarilo.
Iba 14 z nich odchádzali ako obvinení. Aj to so smiešnymi podmienečnými trestami...
Vyšetrovanie skončilo, zabudnite!
Čo sa stalo so štadiónom? Síce ho po tragických udalostiach uzavreli, ale už o rok sa na ňom hral priateľský zápas Belgicko – Bulharsko!
Dokonca ešte aj bývalé Československo tu odohralo v máji 1989 kvalifikačný zápas o postup na MS 1990 s domácimi červeným diablami.
Jeho demolácia a následná výstavba zbrusu nového stánku kúsok od slávneho Atómia sa začala ž v roku 1995. Po tom, ako UEFA odklepla Belgičanom spoločnú organizácia ME 2000 s Holanďanmi.
Medzitým, ale aj potom, akoby v súvislosti s tragédiou znel jediný imperatív – zabudnuť!
Na štadióne sa objavila len malá plaketa s jednoduchým odkazom: „In memoriam – 29.05.85“... Aj tú umiestnili domáci nad smetné koše...
Keď tam v roku 1989 hralo AC Miláno štvrťfinále EPM proti Mechelenu a hráči si chceli uctiť obete položením venca na štadióne, bolo im to znemožnené! Rovnako dať si na rukávy čierne pásky. Odmietnutá bola aj minúta ticha.
Podobne pochodila aj talianska reprezentácia počas ME 2000 pred zápasom s domácimi na už novopostavenom štadióne. Chceli vzdať tichý hold obetiam, ale ten prehlušila rocková hudba z reproduktorov.
Až pri 30. výročí v roku 2015 bol konečne inštalovaný v miestach bývalého sektora Z dôstojný pamätník obetiam v podobe slnečných hodín z nehrdzavejúcej ocele s 39 menami obetí.
Tie budú navždy pripomínať tragédiu, ktorá sa už veríme nikdy nebude opakovať...
Roman Végh
