Pavol Popovec. (zdroj: archív (pp))
Bol to šprint, ktorý po roku a jednom mesiaci skončil. Mladý, dynamický chlap plný elánu presedlal vlani z florbalu na futbal. Pavol Popovec si to namieril rovno do popredného FC Spartak Trnava. Teraz pozíciu PR manažéra opúšťa.
Čo je za tým, že v Spartaku ste skončili?
„Je to určitý prirodzený proces, ktorý prichádza. Neodchádzam v zlome, zostali tu väzby a kamaráti. Dostávam priaznivé referencie z rôznych oblastí, nie len z toho mediálneho. Spartak je výrazná značka na trhu a ja som získal nové skúsenosti. Už len to, že ako rodený Košičan som rýchlo zapadol do trnavského prostredia, bola veľká vec. Zároveň mi to otvára dvere do ďalších možností. Zatiaľ presne neviem, kde zakotvím. Rád by som pokračoval vo futbalovom prostredí na Slovensku. Časom by som sa chcel posunúť niekam do zahraničia, možno do českých, prípadne poľských klubov.“
S akými pocitmi odchádzate z Trnavy?
„S pozitívnymi. Určite to je zaujímavá skúsenosť. Zároveň aj náročné obdobie, pretože pracovať pre Spartak nie je každodenná vec. Na druhej strane to bola česť byť súčasť červeno-čiernej rodiny. Prichádzal som do Trnavy pred rokom a pol, predtým som pôsobil ako PR manažér slovenského zväzu florbalu.
Takže som preskočil do úplne inej športovej sféry a do jednej z najväčších futbalových značiek na Slovensku. Prešiel som riadnym pohovorom, procesom. Poctivo som si to vypracoval. Hneď som nabehol do pracovného kolotoča, keď sa chystal zápas leta s Aston Villou, riešili sa permanentky alebo členský program „Rodzina“.
Vážim si, že sme s kolegami vytvorili skvelý kolektív. Vedeli sme sa jeden na druhého spoľahnúť, to bol základ zodpovednej roboty. Bola medzi nami skutočne priaznivá energia. Stretávali sme sa aj mimo práce. Spoločne sme si prešli rôznymi momentmi, takže mám na čo spomínať.“
Vaše najsilnejšie okamihy z Trnavy?
„Zápas s Aston Villou a plné tribúny. Môj prvý výstup v pohárovej Európe. Odvetný zápas v Krakove s Wislou trval aj s predĺžením poriadne dlho a následná tlačovka začínala niekedy po polnoci, vlastne až na druhý deň.
Je tu spanilá jazda domácim pohárom zakončená triumfom nad Ružomberkom. Oslavovalo sa na Trojičnom námestí, keď nám priaznivci vytvorili uličku až na pódium. Horeli svetlice, spievali sa chorály, hrala klubová hymna. Neskutočné okamihy a oslavy. Už po semifinálovej odvete so Slovanom som sa cítil, akoby sme ten Slovnaft Cup v predstihu vyhrali. Eufória zavládla po Sabovom presnom zásahu v jedenástkovom rosztrele.
Spomeniem ešte jeden top moment, keď sa vlani uskutočnil ženský ligový zápas v City aréne. Na tribúnach bolo takmer 600 platiacich divákov, celkovo sa návšteva dostala k číslu 800. Budem rád, ak sa k tomu pridajú aj ďalšie kluby. Vidím v ženskom futbale u nás potenciál a dokážem si reálne predstaviť, že by sme ho spoločnými silami na Slovensku pozdvihli vpred.“
Bolo náročné pre chalana z východu zapadnúť do toho trnavského, neraz náročného prostredia?
„Zo začiatku som nemal čas nad tým premýšľať. Prišiel som do Spartaka a okamžite sme sa pustili do roboty. Tu musím povedať, že mi v prvých dňoch pomohli kolegovia. Pod krídla si ma zobral prezident klubu Peter Macho, videl vo mne potenciál. Občas si robil žarty, keď spustil na mňa po východniarsky. Zavolal ma aj na zápas do Malženíc, kde som si taktiež vytvoril kamarátske zázemie.
Spoznal som, že v Trnave je športové, najmä futbalové prostredie. Tým, že som zastával v Spartaku pozíciu, akú som zastával, ľudia na ulici ma spoznávali a chceli sa rozprávať. Neraz som sa cítil ako hráč, prešiel som sa po pešej zóne a kýval som na všetky strany.
Trnava sa mi veľmi zapáčila. Našiel som si podnájom a plánujem sa tu usadiť. Z mesta cítim energiu, pracoval som v priaznivom prostredí v City aréne a s vynikajúcimi fanúšikmi. Ľudia v meste žijú futbalom. Sú hrdí na klub, na prostredie, v ktorom žijú, na štadión. Každý titul, každý úspech sú vysoko cenené.“
Váš odkaz pre klub a trnavských fanúšikov?
„Spartaku ďakujem za možnosť, že som v jeho štruktúrach mohol pracovať a reprezentovať tento klub. Stal som sa jeho tvárou a nepozeral som na pracovný čas, fungoval som prakticky stále a neriešil som emócie. Bolo to pestré, miestami náročné, inokedy zábavné.
Oceňujem veľmi dobrú spoluprácu s prezidentom klubu Petrom Machom, športovým riaditeľom Martinom Škrtelom a generálnym manažérom Martinom Hudecom. Rovnako s trénermi a hráčmi. Obísť nemôžem manažéra sociálnych sieti klubu Samuela Ďurinského, s ktorým sme tvorili v Spartaku správny tandem.
A fanúšikovia? Spoznal som ich viacerých, vždy vecne a otvorene sme sa dokázali rozprávať. Mali sme super spoluprácu a aj oni mi to v Trnave výrazne uľahčili. Verím, že ich bude chodiť na tribúny viac a viac.
Zaznamenali sme 10-percentný nárast návštevnosti a môže to postupne ísť do vyšších čísiel. Spoločne v klube sa nám podarilo realizovať viaceré zaujímavé projekty, aj ohľadom spomínanej návštevnosti. Moje poďakovanie patrí v Spartaku tiež ženskej futbalovej sekcii, konkrétne Viktórii Čeriovej a Barbore Pomajbovej.“
