Roman Švantner (zdroj: skslovan.com)
Zápas 3. predkola Ligy majstrov na ihrisku Kajratu Almaty (0:1) mal pre trénerov Slovana Bratislava špecifickú príchuť. V rokoch 2013 – 2015 práve v tomto kazašskom klube pôsobili ako hlavný kouč Vladimír Weiss st., jeho asistent Boris Kitka a kondičný tréner Roman Švantner.
S druhým menovaným sme si zaspomínali na časy minulé, zhodnotili stredajší vzájomný zápas a pozreli sme sa aj na blížiacu sa odvetu, na ktorú belasí nastúpia v utorok o 20.15 h na Tehelnom poli.
Navštívili ste počas minulého týždňa Kajrat prvý raz od vášho odchodu z klubu na konci roku 2015?
„Áno. S Vladom a Borisom sme boli v Kazachstane aj ako tréneri gruzínskej reprezentácie v rámci Ligy národov. Vtedy sme sa stretli s majiteľom klubu Kajratom Boranbajevom, ale priamo v Alma-Ate sme boli všetci po desiatich rokoch a dostalo sa nám naozaj veľmi vľúdneho prijatia. Som rád, že sme mali príležitosť porozprávať sa s ľuďmi, s ktorými sme kedysi spolupracovali.“
Skúste to rozmeniť na drobné.
„Keď sme prišli na predzápasový tréning, zavítali za nami všetci, ktorí v klube zostali a ktorí boli naši kolegovia. Či už hovoríme o kustódoch, šoférovi a ďalších zamestnancoch. Všetci sa pýtali nielen na to, ako sa darí nám, ale aj ako sa darí našim rodinám, keďže ich poznali. Veľmi príjemnú debatu sme mali s majiteľom, ktorý je veľký futbalový nadšenec. Stále tvrdí, a neraz to počas rozhovoru zopakoval, že nová éra Kajratu sa začala s príchodom Vladimíra Weissa. Jednoducho, bolo to príjemné stretnutie.“
Je pravda, že po vašom príchode pred sezónou 2013 ste tam našli takpovediac pole neorané?
„Áno. S Vladom sa na tom aj zabávame, že kam prídeme, tam všetko budujeme, staviame od základov a meníme filozofiu. Tak to bolo aj v Kajrate. Rok pred naším príchodom klub takmer zanikol a obsadil jedenástu priečku. My sme prišli na pozvanie majiteľa, ktorý klub zachránil, investoval do neho obrovské peniaze a veľkú energiu. V čase nášho príchodu tam však toho veľa nebolo.
Začínali sme trénovať na umelej tráve, prvé mesiace sme kočovali po rôznych ihriskách, kým nevystavali nové tréningové centrum pre mládež. Tam sme sa boli dovtedy, pokiaľ vybudovali zázemie pre áčko, ktoré je ozaj fantastické a na úrovni európskych veľkoklubov. To sme si užili iba pár mesiacov z nášho tretieho roka pôsobenia, lebo potom nám vypršali kontrakty a nedohodli sme sa na ich predĺžení.“
Najviac mi utkvelo v pamäti, že som tam prišiel ako kondičný tréner a oni túto pozíciu nepoznali.“
Domácim nechýbal profesionalizmus?
„Treba to vnímať v súvislostiach. Kazachstan bol v tom čase veľmi izolovaný pred svetom. Domáci nemali vedomosti o trendoch, ktoré sme tam my doniesli. Skôr by som vyzdvihol, že pracovali naozaj veľmi tvrdo a snažili sa nasávať všetky dostupné informácie. Dôkaz, že sa im to podarilo, sú výsledky. Kazachstan išiel veľmi dopredu a ukázalo sa to aj nedávno v Lige národov v proti našej reprezentácii. Slovensko prehralo v roku 2022 doma aj vonku.“
Za Kajrat hrával vo vašej ére Miloš Lačný a spomenul, že domáci si príliš nepotrpeli na dochvíľnosť. Vám nič také neutkvelo v pamäti?
„Najviac mi utkvelo v pamäti, že som tam prišiel ako kondičný tréner a oni túto pozíciu nepoznali. Nevedeli, že niečo také existuje. Na pozícií asistentov trénerov mali bývalých hráčov a tí sa venovali rozcvičkám, prípravám a podobne. Neboli to však ľudia vzdelaní v tejto oblasti, respektíve znalí problematiky.
V Kazachstane v tom čase ani neexistovali na ich školách odbory, ktoré by vychovávali kondičných trénerov. Začínal som tam ako neznámy človek a keď som odchádzal, prednášal som na rôznych trénerských seminároch o náplni tejto práce. Je to iný kraj a áno, dochvíľnosť nie je silná stránka Kazachov, ale ako som spomínal, veľmi tvrdo pracovali. Tréningy mali vždy veľmi vysokú intenzitu.“
Čo by ste na nich ešte vyzdvihli?
„Keď Kazachovia sľúbili, že niečo urobia, tak to naozaj platilo. Či už hovoríme o hráčoch alebo ľuďoch v manažmente. Nikdy sme sa tam nestretli s oneskorenými mzdami, alebo celkovo s meškaním termínov. Napríklad, keď sme sa dohodli na nákupe tréningových pomôcok, tak ich okamžite objednali, zaplatili a k dispozícii som ich mal presne v tom čase, ako sme si povedali. Pracovali na tom, aby sme mali všetko potrebné pre rozvoj klubu, čo sa aj podarilo.“
Platí to aj o hráčoch? Tiež ste ich nemuseli kontrolovať GPS systémom? Čo ste im zadali, to aj odrobili?
„Áno. GPS systém sme síce používali ako prví v Kazachstane, ale je fakt, že hráči išli na sto percent v skupinovom aj individuálnom tréningu. Chceli sa učiť a boli vďační za príležitosť pracovať s odborníkom ako Vladimír Weiss.“
Čo bol teda ich problém, ak si odmyslíme izoláciu od informácií?
„Hovorí sa, že Kazachovia nemajú technicko-taktické predpoklady pre kolektívne športy, vrátane futbalu. Vynikajú v bojových športoch a vo vzpieraní. Preto tam chodilo už v našich časoch veľa zahraničných futbalistov, ktorí mali v tomto smere potiahnuť. Veľa sa však zmenilo úspechmi Astany na medzinárodnej scéne. Futbal sa spopularizoval a Kazachovia sa posunuli aj z tejto stránky.“
Ako zvládal tréner Vladimír Weiss st. začiatky v Kazachstane, keď Kajrat ešte nemal zodpovedajúce podmienky. Bol to pre neho veľký kultúrny šok?
„Pre každého z nás to bol kultúrny šok. Neboli sme úplne pripravení na to, že technicko-materiálne zabezpečenie nebude na požadovanej úrovni. Dokázali sme však akceptovať stav a pustiť sa do zmien. Vladimír Weiss je perfekcionista so schopnosťou pritlačiť na ľudí okolo seba, aby robili veci na sto percent. Dokázal teda vybaviť všetko potrebné na to, aby sme mohli hráčov zlepšovať.“
Získali ste tam jedno druhé miesto, dve tretie, dvakrát ste vyhrali pohár a raz ste sa dostali do play-off o účasť v hlavnej fáze Európskej ligy. To nie je málo vzhľadom na vyššie spomenuté okolnosti. Vladimír Weiss sa pritom vyjadril, ako veľmi ho dodnes mučí, že Kajrat v jeho ére nezískal titul.
„Je fakt, že sme tam išli s cieľom titul získať. Žiaľ, v danom momente, poviem to diplomaticky, nebol Kazachstan pripravený na to, že súťaž môže vyhrať najlepšie mužstvo. Diali sa tam veci, ktoré jasne predikovali, že trofej zdvihne nad hlavu niekto iný a nie Kajrat. Bojovali sme vtedy veľmi urputne proti všetkým vrátane futbalovej diplomacie. Nakoniec sme vytúžený cieľ nesplnili, ale zachovali sme tam veľmi silnú stopu, čo sme cítili aj teraz, pri prijatí.“
Dnes je z Kajratu mužstvo, ktoré vás dokázalo zdolať.
„Určite sme nehrali na hrane našich možností. Náš tréner často hovorí, že vieme hrať lepšie a musíme hrať lepšie, v tomto prípade to určite platí. Hráčov sme pripravovali na to, že to bude extrémne náročný zápas. Z našej skúsenosti viem, aké je ťažké zdolať Kajrat na jeho ihrisku.
V roku 2015 sme my na jeho lavičke zdolali v Európe každého súpera vrátane Crvenej zvezdy Belehrad (2:1), Aberdeenu (2:1) a Girondins Bordeaux (2:1), ktoré sa dostalo na náš úkor do skupinovej fázy Európskej ligy, potrápilo FC Liverpool a iné veľké kluby. Tamojšie prostredie je totiž náročné z pohľadu nadmorskej výšky, časového posunu, dlhého letu, diváckej kulisy…
Čakal som veľmi ťažký zápas. Bral by som odtiaľ remízu bez ohľadu na to, či by sme hrali o jedného menej. V tejto sezóne Ligy majstrov tam zatiaľ všetci súperi Kajratu prehrali na nulu. Ale verím, že sme schopní v odvete to otočiť.“
Po zápase sa viac ako o podmienkach hovorilo o rozhodcovi. Napriek tomu, mali ste pocit, že práve špecifické prostredie malo výrazný vplyv na hráčov?
„Urobili sme maximum, aby sme sa adaptovali na podmienky. Prišli sme tam o deň skôr ak obvykle, trénovali sme v mieste stretnutia, ale počas zápasu nám niektorí hráči hlásili ťažkosti s dýchaním, čo súvisí práve s vysokou nadmorskou výškou. Ale nemyslím si, že by ten vplyv bol taký vysoký, aby sa podpísal na konečnom výsledku.“
Tréner Vladimír Weiss dostal červenú kartu, lebo si pod vplyvom krivdy neustrážil emócie. Súvisí to podľa vás aj s tým, že ako bývalý kouč Kajratu bol zvlášť motivovaný?
„Áno. Je logické, že keď prídete do bývalého klubu, chcete sa vytiahnuť. Zvlášť, keď ste víťazný typ. Vlado tam odviedol veľmi dobrú prácu, to prijatie by ste museli zažiť… Každý sa tam s ním chcel vyfotiť, porozprávať. Veľmi chcel uspieť, ale to my všetci. Frustrácia zo zápasového deja a okolností, ktoré mali vplyv na náš výkon a výsledok, prispeli k tomu, že si neustrážil emócie.“
Zvládnete odvetu bez neho?
„Vo futbale je možné všetko, ale vieme, kde sme spravili chyby. Sme schopní sa ešte lepšie pripraviť a dať do toho maximum, aby sme prešli cez súpera do play-off.“
O obete barančekov vedeli dopredu
Romana Švantnera sme sa spýtali aj na to, ako to bolo s obetou barančekov, o ktorej veľa rozprávajú hráči so skúsenosťami z Kazachstanu.
„Vedenie klubu nás o tomto zvyku informovalo už pred podpisom zmluvy. Je to súčasť ich viery a tento rituál vyplýva z kočovného života ich predkov. Obeťou zvierat si v negatívnych časoch máte nakloniť na svoju stranu osud. Ale naozaj to nebolo často, nezabíjal sa baranček po každej prehre. Stalo sa tak raz do roka, možno raz za dva roky, keď sa dlhšie nedarilo. Vždy to malo svoj obradný ceremoniál za prítomnosti duchovného. Krvou z barančeka sa potierali žrde, niektorí hráči si natreli kopačky, prípadne miesta na tele, ktoré im sužovali zranenia,“ vysvetlil Roman Švantner.
