Pred štvrťstoročím pobláznili Slovensko. Radolského partii chýbal k postupu jediný gól

Reprezentačný tím do 21 rokov pod vedením trénera Dušana Radolského si získal sympatie najprv skvelým ťažením v kvalifikácii a play-off a potom i na záverečnom turnaji, ktorý sa uskutočnil na Slovensku. Dušan Radolský prebral tím dvadsaťjednotky v roku 1998 po Jozefovi Barmošovi.

„Ten sa vtedy presúval k áčku k Jožkovi Jankechovi. On už urobil určitý výber a musím povedať, že bol veľmi ústretový a ochotný pri odovzdávaní tímu. To bol jeden moment, ktorý mi pomohol. Druhým boli členovia realizačného tímu od Dušana Huňadyho a Ivana Nemečkaya až po môjho asistenta Miťa Andrejka, trénera brankárov Jožka Hroša, masérov, lekárov,“ hovorí dnes 74-ročný Dušan Radolský.

Ťažký žreb

Už žreb kvalifikačnej skupiny bol veľmi ťažký a nádeje Slovákov mali byť pochované už v skupine. Veď v nej boli Portugalci, v dvadsaťjednotkách vždy európska špička. Okrem nich Rumunsko, Maďarsko a Azerbajdžan.

„Samozrejme, pri žreboch nenavyberáte. Keď sme dostali Portugalsko, tak nám bolo jasné, aká sila tam je. Rumuni mali takisto veľkú kvalitu. S Maďarmi to bolo náročné aj kvôli iným veciam, Azerbajdžan sa túžil vytiahnuť. Ale popasovali sme sa s tým a zvládli sme to veľmi solídne.

Dôležité bolo, že sme uspeli s Portugalskom, jeden zápas sme vyhrali, druhý remizovali. Pri rovnosti bodov nám pomohli lepšie vzájomné zápasy. To isté s Rumunskom. Mali sme jeden výbuch, to treba priznať, bola ňou prehra 0:3 v Maďarsku. Pred posledným zápasom v Azerbajdžane u nás bola trošku nervozita.

Tam sa vždy hrávalo ťažko, aj kvôli motivácii domácich, aj kvôli podmienkam. Azerbajdžan sa na nás chcel veľmi vytiahnuť, zvlášť preto, že sme boli líder skupiny. Ten posledný zápas rozhodoval o tom, či ju vyhráme. Mali sme to prepočítané, vedeli sme, že keď vyhráme, skončíme prví, pretože príde na vzájomné zápasy s Portugalcami,“ pokračuje rodák z Trnavy.

Ruská prekážka

V play-off pridelil Slovákom žreb ruskú „zbornú“. „Rusi boli veľkým favoritom. Ale bol to dvojzápas, v ktorom sa mužstvo vyplo k výkonom. Vyhrali sme oba zápasy a víťazstvo pred krásnou návštevou na štadióne ŠKP Devín bolo nádherné.“

Slováci najprv vyhrali v Moskve (1:0), odveta na Slovenska bola v ich réžii a zvíťazili 3:1. V Moskve sa hralo v novembri 1999, na štadióne Dinama Moskva bola poriadna zima.

„Pamätám si, že po poslednej taktike som vyšiel von a na ihrisku desať centimetrov snehu. Čo sa deje, nebude sa hrať? A oni – továrišč, spokójno, spokójno, všetko bude v poriadku. Odpratali to heroickým spôsobom. Prišiel som sa pozrieť za pol hodinky a neviem, odkiaľ nabrali toľko ľudí, či z ulice alebo ich povolali, ale tam sa to doslova hemžilo. Odpratali to raz – dva, mohlo sa hrať. Potom dal Czinege gól a vyhrali sme 1:0,“ usmieva sa pri spomienke na Moskvu Dušan Radolský.

Po odvete na štadióne ŠKP Devín prišiel o vlasy. Dal ich do stávky, motivoval tím. „Bola to taká hecovačka. Sem – tam som mal takú tendenciu. Raz za čas som robil podobné nadštandardné veci. V tejto situácii som chcel niečím prispieť, ak som hráčov motivoval aj takto. Zgustli si na mne. Strihať ma začal Czinege, potom sa pridali ďalší a ostatní zatiaľ tancovali a povzbudzovali tých, ktorí ma strihali.“

Slovensko organizátorom

Slovensko prekvapilo víťazstvom v kvalifikačnej skupine. otom postupom cez Rusko. A vlastne aj tým, že sa stalo organizátorom ME hráčov do 21 rokov v roku 2000.

„Bol som rád, že sme výsledkami priťahovali divákov na svoju stranu. Keď sme zdolali Rusko, stalo sa tak pred veľmi peknou návštevou. Predstavoval som si, aké by to bolo, keby nám Európu pridelili. A veril som, že by to bolo dobré. V tejto súvislosti treba pochváliť vtedajšie vedenie zväzu, že vyvinulo iniciatívu a zabojovali. Podarilo sa. A diváci chodili. V skupine sme hrali tri zápasy, všetky na Pasienkoch. Na Turecko prišlo 6500 divákov. Na Taliansko 7500. Na Anglicko už 11 000. Vypredané. Neviem, či Pasienky takúto návštevu pamätali.“

Chýbal jeden gól

Pred prvým zápasom s Tureckom zhabal Dušan Radolský hráčom mobily. Povedal im, že to je preto, aby ich neotravovali tureckí novinári.

„Chalanov som informoval o svojich myšlienkach a o tom, ako si predstavujem našu spoluprácu. Samozrejme, bolo to pred 25 rokmi a teda to nebolo také ako dnes, ale už vás to mohlo rozptyľovať. Tak sme sa po dohode v realizačnom tíme rozhodli pre takýto krok.“

Slovensko vyhralo 2:1. Prvý gól dal Vratislav Greško. Brankár Kamil Čontofalský zakiksoval pri vyrovnávajúcom góle Turkov. Víťazný gól dal Marián Čišovský, žiaľ, už nebohý.

„Zaujímavé bolo, že naše góly dali krajní beci. Na Čontofalskom sa mi páčilo, ako si priznal chybu pri svojom góle. Potom sme remizovali so silným Talianskom. Hrali zaň hráči, ktorí sa potom výrazne presadili. Pirlo, Gattuso, Abbiati, Ventola, Zanetti… Trénerom bol Marco Tardelli. Chalani sa potom vyhecovali a zdolali Anglicko. To bola bomba, pretože po tomto zápase bolo jasné, že ideme na olympiádu. Tam som si trochu vyčítal, že som nezvládol prílišné uvoľnenie koncentrácie. Oslavovalo sa, koncentrácia bola trochu nižšia, na čo sme potom doplatili v zápase o tretie miesto proti Španielsku. Mrzí ma, že nám chýbal jeden gólik k tomu, aby sme postúpili do finále. Či proti Turecku, či s Talianskom, hoci tam bola zaslúžená remíza a hádam aj proti Anglicku. Jeden gólik a sme vo finále….“

Rozhodlo, že Taliani dali o gól viac Turecku. Zdolali ho 3:1, kým Anglicko porazili rovnako ako naši hráči 2:0. Vo vtedajšom systéme ME išli do finále víťazi skupín, tímy z druhého miesta hrali o bronz.

„Je zaujímavé, že o tretie miesto hrali Slováci a vo finále Česi. My sme prehrali so Španielmi, Česi s Talianmi. Také blízke krajiny sa dostali tak ďaleko a obe prehrali. Teoreticky sme spolu mohli hrať vo finále, čo by bola absolútna bomba. Bývalé Česko – Slovensko by tak ukázalo, že po rozdelení dokázalo vybudovať až dve kvalitné reprezentačné mužstvá. Malo to niečo do seba…“

Hútal ako poďakovať

Slovensko prehralo v zápase o bronz so Španielmi o gól. V zápase padol jediný. Kamil Čontofalský vyrazil penaltu jednému Španielovi, loptu dorazil do bránky druhý. Štvrté miesto bolo skvelé. Miestenka na olympiádu v Sydney tiež. Dušan Radolský bol v tej chvíli na konci jedného úspešného úseku. Nad čím premýšľal?

„Nad tým, ako poďakovať hráčom. Akým spôsobom. Ale aj ostatným. Pretože to bolo o mnohých ľuďoch, Ja som vtedy v novinách povedal, že ďakujem nielen hráčom, ale aj ich rodinám. Mojej rodine. Funkcionárom, ktorí sa o nás starali. Snažil som sa to robiť cez vás, cez médiá. Hráčom som zaželal, nech sa im darí.

Niektorí už boli na zaujímavých klubových adresách. Vraťo Greško bol v Leverkusene, Peťo Lérant tiež, Karol Kisel a Kamil Čontofalský v Česku, v Bohemians Praha. Chalani sa tam pomaly dostávali. Boli to iné časy ako dnes, keď je už mnoho chalanov v tomto veku vonku. Predovšetkým, opakujem, bola to veľmi dobrá partia. Taká, že som si pri nej povedal, že sa s ňou dá robiť dobrý futbal,“ spomína Dušan Radolský, od jari tohto roku člen Siene slávy slovenského futbalu i laureát Tribúny slávy pod kuratelou Únie ligových klubov.

Dušan Radolský a Kamil Čontofalský. Tréner si vážil, že brankár sa k svojej chybe postavil chlapsky. (zdroj: TASR - Ivan Majerský)

Ľúto mi bolo chlapcov

Tento príbeh mal nadstavbu. Futbalový turnaj na OH 2000 v Sydney. Okolnosti sú známe. Radolského tím neodcestoval v najsilnejšom zložení. Chýbali Greško, Sz. Németh, Babnič, Sedlák, Mészároš. Greško objektívne, bol v treste. Ďalšie kvarteto „subjektívne“, nepustili ho kluby. Inter svoju dvojicu, Slovan svoju.

„Na začiatok by som povedal vec, ktorú som vždy hovoril. Všetci sa zhodneme, že olympiáda je absolútna svetová gigantická akcia. Na druhej strane – v čase, keď sa uskutočnila olympiáda v Sydney, bežala kvalifikácia áčka, kvalifikácia novej dvadsaťjednotky a bežali aj ligy. Tento moment sa mi dodnes ťažko chápe.

Na jednej strane hovoríme o najväčšom športovom sviatku sveta. Na druhej strane, okresávame šance na účasť na nej. To nebol len náš problém, Česi si vtedy rovnakým prechádzali tiež. Bolo mi ľúto, že sme si to akosi nedopriali. Nestalo sa to, čo teraz – Calzona poskytol dvadsaťjednotke Suslova, Oberta, Sauera. Nemusel to urobiť. Vždy sa hovorí, že áčko má prednosť, ja sám som to rešpektoval.

Tieto veci treba rešpektovať. U nás nedošlo k zhode. Na jednej strane som bol rád, že tí chalani sú potrební. Ale na druhej strane, myslel som si, že aj ich kluby, aj to áčko, by sa bez nich obišli. My sme nad tým sedeli. Adamec ako tréner áčka. Ja ako tréner vtedy už olympijského mužstva.

Stano Griga ako tréner dvadsaťjednotky. Každý sa snažil pozerať na to svoje. Plus, prišli do toho kluby. Mne bolo ľúto tých chalanov. Tešili sa na to. Skupiny ešte nebolo rozlosované a oni hovorili, že tak či tak bude super. Nakoniec tam nešli. Neboli odmenení za to, čo vybojovali pre Slovensko,“ pokračuje Dušan Radolský.

Ešte iný pohľad

Na nevyužitú šancu sa dá pozrieť ešte z iného uhla. „Upozorním na jednu vec – od Sydney sme na letnej olympiáde nemali tím z kolektívneho športu. Vtedy tam boli futbalisti a basketbalistky. Odvtedy nič.“

Slovensko vtedy v Sydney prehralo s Brazíliou (1:3), s Japonskom (1:2), zdolalo Juhoafrickú republiku (2:1). „Aj po 25 rokoch mám v duši pocit, že sme mohli postúpiť zo skupiny. Szili Németh a Baba mali kvalitu. Mesároš so Sedlákom síce boli na lavičke, ale keď ich človek vypustil na trávnik, tak sme cítili zmenu, prínos kvality a vedeli aj rozhodnúť. To ma mrzí, Že neprišlo k nejakému gestu. Od zväzu, od klubov, nech tí chalani idú, veď si to zaslúžia. Pozrite sa, ako bojoval Messi o účasť na olympiáde. A my? Neuvoľníme tam hráčov,“ dodal bývalý tréner úspešnej dvadsaťjednotky.

Asociácie s nástupcami

Dušan Radolský nachádza jeden spoločný motív s reprezentačnou dvadsaťjednotkou Jaroslava Kentoša.

„Bola to veľmi vydarená generácia. Hráči už hrali v lige, hoci nie v takých kvalitných súťažiach, ako dnes hráči Jara Kentoša. Veď Obert je v Taliansku, Suslov tiež, Sauer hrá v Holandsku, Kóša je v Španielsku. My sme vychytili super partiu hráčov. Babnič, Szili Németh, Greško, Lérant, nerád by som niekoho vynechal. Skĺbilo sa všetko dobré.“

Čo hovorí Dušan Radolský na súperov Slovenska? Taliansko, Španielsko, Rumunsko – sú to vlastne tí, s ktorými hral v kvalifikácii a na záverečnom turnaji aj jeho tím. „Myslel som na to… Ale chcel by som upozorniť na niečo iné. Hovoríme o Španieloch a Talianoch a akosi nič nehovoríme o Rumunoch. Pritom oni v mládežníckych družstvách pracujú dobre. Nakoniec, sú na majstrovstvách Európy.“